Samovražda=oslobodenie??

Hej v živote, ale kedy ??? Ja si chcem užívať, kým som mladý !!!!! Chcem chodiť na výlety, niekde na víkendy preč s ľudmi, chcem sa zabávať na nejakých podujatiach a chodiť na turistiky čo po Slovenku po pamiatkach. Nechcem začať žiť, keď moje najkrajšie roky budú preč a nebudem si mať ani na čo spomenúť, čo pekné som ako mladý zažil. Ak moje najkrajšie mladé roky premrhám sedením doma alebo len chodením do roboty a domov ako to bolo v predošlej robote, tak takýto život potom môžem rovno ukončiť, pretože toto mňa jednoducho nebaví.

Matusisko, netaraj. Si mlady, zamilujes sa a bude dobre.
Este v zivote poznas vela ludi a aj nejaky priatel sa najde.
Inak, je pravda, ze dnes maju ludia so vztahmi vobec
problemy.
Ja mam kamarata mojho manzela a jednu naozajstnu
priatelku . Vdaka Bohu za nich. Aj ty so to raz povies, len
si prestan opakovat tie sracky, ktorymi koncis prispevok.
V podstate sme kazdy sam, ale s takymto postojom sa
neda fungovat. Musime, ideme, dalej...
Skus namiesto Pokecu citat nieco ine. Sam vies, kam
ta to taha. Napriklad studuj nabozenstva, nech aspon vies,
preco ich odmietas.

Ja sa cítim úplne rovnako. Som už veľmi dlhý čas bez lásky, kamarátky či naozaj ozajstných kamarátov, ktorí by ťa podržali aj v tých najblbších dňoch a celkovo mi v živote nevychádza nič o čo sa snažím. Otec nás opustil, presťahovať sme sa museli z veľkého domu do 3-izového bytu ešte k tomu s mamimou mamou, ktorá celý život robí len naprieky a do všetkého sa stará a rozvracala rodinu, ešte keď našli boli spolu, na strednej škole sa našli ľudia, ktorí mi robili peklo počas strednej školy, kde moje sebavedomie kleslo zo 100 na 0, cez čo som sa už preniesol úplne sám, bez pomoci ostatných a žijem, ako keby sa to nikdy nestalo. Našiel som si robotu, ktorú som dlho hľadal a po roku som musel odísť, lebo som si tam zničil zdravie, pre nikoho som nikdy poriadne nič neznamenal a otvárali si ústa do mňa ľudia, pretože vedeli, že nič nespravím, pretože mám 60Kg a 180cm výšku, takže mali istotu, že budem držať hubu, nikdy som nemal kamarátku, ktorej by som sa mohol vyrozprávať, keď mi bolo najhoršie. Takže ja som natom úplne rovnako, nechce sa mi žiť a doma sa ešte k tomu neustále hádame, pretože sme neustále všetci v byte spolu celé dni, kým neodíde mama a sestra do roboty. Snažím sa aspoň komunikovať s ľudmi cez Pokec, aby som mal pocit, že nie som až taký sám. Keď niekomu aj napíšem, aký mám život, tak jednoducho niekedy nechcú veriť, ako mladý človek môže sedieť celé dni doma za PC a už vyše mesiaca nebol na dennom slnku alebo ako nemôžem mať dievča, keď som fešák a dobre vyzerajúci mladý muž. Ale ja mám nato len jednu odpoveď, pretože mám v živote smolu a ďalej nevládzem a niekedy si hovorím, prečo som taký zbabelý, že si nedokážem vziať ani vlastný život.

Na toto mam odpoved z vlastnej skusenosti. Neverim v Boha v pravom zmýšľa slove, nejaká história o nom je, takze existovať existoval, na kresťanstvo neverim uz vobec, vo vesmíre sme len súčasť obrovského otvoreného priestoru, na reinkarnáciu tiez neverim, pretože to by potom ten daný duch žil zo zivota do zivota, a minimálne by si to pamätal - to je len moj názor, o tom teda tiez nie su dôkazy. Nie som ani ateista. Takze neviem co vlastne som. Skor verim dôkaz vs. zdravý rozum. Upozorňujem, ze nemam nijakú duševnú poruchu a podobne. Nevenujem sa ani nijakým relaxaciam, som absolútny realista, nezažila som ani nijakú komu, hypnózu a podobne...
Mam ale ochorenie, ktore mi zmenilo moj názor a to ten, ze po smrti nic nie je. Zažila som nevysvetliteľné odpojenie od svojho fyzického tela, normalne cez den, zopárkrát. Neviem, ci ja som duša a žijem v tomto tele, preto sa odpojila, neviem ako si to vysvetlit. Dokonca som sa na seba dívala z vyššia, dokázala som ale hýbať telom, neparalizovalo ma to. Mala som ale oslabené aj vnimanie pocas toho, teda ked niekto na mna hovoril, dlhšie trvalo, kým som reagovala odpoveďou, a tiez v praci ako som pracovala, nedávala mi ta činnosť vobec zmysel, ze preco pisem na PC alebo preco dvihnúť telefon ked zvonil napriklad.
Z tohto som si uvedomila, ze po smrti koniec nie je, nie je tam ta tma, end, finito...preto som sa aj smrti nikdy nebála. Po týchto zážitkoch som ale svoj názor zmenila a to radikálne.
Zivot by som si si nezobrala, pretože za prve trápenie sa prenesie na rodinu a mojich známych, ktorí ma maju radi ako by ich to moc ranilo (tu si predstav, ze spacha sebevrazdu opačne, niekto tebe blízky, mama, otec, syn, dcera, najlepší priatel a pod...ako by si to niesol ty) a za druhé z vyssie uvrdeneho zážitku mam celkom obrovský strach zomrieť, lebo teraz viem, ze tym konci len moje telo...

Jedna vec je to, kde sa dostane duša človeka, ale tá druhá vec je tá, že čo spôsobuje tie samovražebné sklony a myšlienky. U mňa to bol zmysel pre prílišnú zodpovednosť, že všetko musí byť tip top, ale v živote to nie je vždy tak. Treba byť viac flegmatikom. Keď to neide, tak to neide a vyriešené.

Do neba určite nepôjdeš, nečaká ťa žiadna blaženosť ani žiadna úľava. Ľudia, ktorý páchajú samovraždu naozaj často ostávajú medzi živými ako zblúdile duše. Počula som od jednej pani, ktorá sa dokáže kontaktovať s mŕtvymi, ako sa jeden pán obesil na strom a potom, jeho duša nedokázala odísť, donekonečna opakoval rituál samovraždy. Nakoniec sa aj takáto duša znova narodí, ale vraj s nejakým handicapom - väčšinou sú údajne slepí.

Svoje si si uz odtrpel, teraz bude ta lepsia cast zivota.
Niekto to ma tak, iny naopak.
Nekantri sa.
Sposobis len zial blizkym. A ak je tam uz NIC, tak budes
v NICOM.
Verim, ze ti je na hovno, ale este predtymto rozhodnutim,
chod povozit vozickarskeho dedka v parku. Niekoho
pohladkaj, alebo umy niekomu rit v hospici.

To, že sa samovraždou zastaví vývoj, je len logické, lebo to sa aj reálne stane bez toho, aby musel človek niečomu vyššiemu veriť. Človek sa má vyvíjať, rozvíjať a podobne, ale čo je už maximum rozvoja? Čo keď sme len ako húsenice v kukle a má sa z nás stať krásny motýľ, možno anjel? Nikto na to ešte neodpovedal, ak zoberieme do úvahy, že sa máme vyvíjať. Vo východných učeniach sa hovorí, že maximum je dosiahnutie osvietenia a spôsobov na jeho dosiahnutie je veľa, nie je to len jedna cesta. Ak však niekto to osvietenie aj dosiahne, tak sa môže z oného sveta vrátiť, aby pomáhal ľuďom. Osvietenie je pochopenie, že tento svet je len pominuteľný a nič si z tohto sveta nezoberieme, čo je materiálne, možno to duchovné, ale nič iné. Aby sme na tomto svete mohli byť, tak musíme platiť, lebo sme si vymysleli peniaze a tak ďalej a tak dál. Je o tom veľa literatúry.

To by aj mňa zaujímalo, čo sa stane s dušou po smrti. Existuje mnoho náboženstiev a každé uznáva iné teórie. Asi taká najzákladnejšia je, že ak človek spácha samovraždu je to proti bohu a duša nikdy nenájde pokoj a bude blúdiť na veky vekov... Ja osobne verím na reinkarnáciu. Čiže to, že duša sa neustále vyvíja a rodí v nových životoch. Má predurčené určite veci, ktorými si musí prejsť. Ak to neprekoná v tomto živote, podobné problémy bude riešiť aj v tom ďaľšom. A možno ešte horšie. Zabiť sa a koniec to by bolo moc jednoduché nemyslíš ?
Každý človek si môže vybrať život v depresií, pretože nič nikdy nebude úplne podľa predstáv, dôležité je vidieť aj to dobré. Tvojím snom a cieľom je mať ženu a deti...To všetko si môžeš splniť.. Predstav si, že by si mal tento sen len s tým rozdielom, že by si bol na vozíčku alebo by si mal nevyliečiteľnú chorobu....
Je obdivuhodné ako dokážu byť niektorí ľudia s týmito problémami ďaleko šťastnejší a vďačnejší za život ako zdraví ľudia bez obmedzení....! Zamysli sa nad sebou...

Si Vojak je to pekné povolanie na obranu vlasti . Ale ak ideš do cudzieho štátu podporuješ agresiu a si spolupáchateľom vražd na cudzom území si zato zodpovedný aj keď priamo nezabíjaš, ale ich podporuješ.
Boh dovoľuje sa len brániť vo svojej vlasti. Je logické že každá zmilovaná sa boji o svoju lásku, a preto plače.
O samovražde ani nemysli, lebo dosť ľudí je chorých, ktorý predčasne odídu, aj pri nešťastiach, takže neznižuj ľudské stavy o zdravých ľudí.
Ľudstvo národ Ťa potrebujú.