22 ročný a stratený

Príspevok v téme: 22 ročný a stratený
Somebody123

Ani neviem kde začať...

Som študent vysokej školy, mám 22 rokov a doteraz som mal optimistický pohľad na život. Ako 14-ročnému mi zomrel otec, bol to alkoholik, nemám s ním žiadne pekné spomienky, nenávidím ho. Ubližoval aj mne, aj mame. Mama má skoro pred 70-tkou, čo znamená, že mi môže byť babka. Nerozumieme si vôbec, iba sa hádame, aj keď nechcem.
Súrodenci? Mám, ale sú nevlastní(mama s otcom sa nikdy nezobrali) a starší než ja(cca okolo 40 majú)...je mi ľúto, že to musím povedať o svojej vlastnej rodine, ale sú zabednení....predstavte si jednoduchú rodinu, napr. ako sú "Bučkovci" - žiadna opora, nikomu na nikom nezáleží a každý sa stará o to svoje. Nepatrím tam. Takú rodinu ste ešte veru nezažili.

Život som nemal ľahký, ale nejdem sa kvôli tomu ľutovať. Na detstvo nespomínam rád, nebolo pekné, kamarátov som si hoci vedel spraviť vždy. Pretože viem, že napriek tomu, čo sa dialo doma som bol vždy sám sebou - hovoria mi, že "až príliš dobrý". Ale svet nie je čiernobiely a aj ja robím chyby - a koľko.

Nastúpil som na vysokú a poviem Vám, že to bolo moje "vykúpenie". Po gymnáziu som veľmi, veľmi žiadal Boha o tých správnych ľudí nech ich stretnem, pretože si ani neviete predstaviť aké je to ťažké, keď ste na všetko sami. Aj sa to podarilo, naozaj. Tých ľudí, čo som spoznal, by som nevymenil za nič, ale...viete čo je horšie ako dostať nádej? Že Vám ju niekto zoberie...a ešte k tomu Vy sami.

Mám kopec kamarátov, to áno, ale len pár tých pravých...nie som introvert a ani podľa ostatných škaredý(ale neverím si). Ale ja tých ľudí strácam, tým čo robím...v poslednej dobe ma akosi dobieha minulosť, vkuse mi je do plaču, kamaráti sú z dobrých rodín, tak je im ťažké pochopiť to, aké to je keď ste na niečo sami. Áno, je mi ľúto, že nemám takú rodinu akú majú oni, že nemám také vzťahy a napriek tomu ako sa snažím, nedokážem to prekusnúť. Prajem im to, to áno, sú to moji priatelia, ale je mi to proste ľúto...hovorí sa, že neľutuj mŕtvych, ale živých a hlavne tých, čo žijú bez lásky..

Viete...som vďačný za kopec vecí a nikdy by som vedome nechcel nikomu ublížiť, ale proste v poslednej dobe sa hádam s tými kamarátmi úplne na hlúpostiach.(Sú to moje vnútorné boje). Už odjakživa som bol ľuďom na smiech, či už v škole alebo medzi kamarátmi, ktorý si zo mňa robili srandu, lebo som im to dovolil...bohužiaľ, tak je to aj teraz...všetci ma využívajú a ja sa nechám a neviem ako tomu zabrániť, nedokážem o sebe povedať či som dobrý človek alebo nie, v poslednej dobe pochybujem o všetkom, čo som spravil (až príliš veľa chýb) nie, nechcem dramatizovať, každý sám z nás pekne vie v akých "topánkach" chodil, čo dobré a čo zlé spravil...

Ospravedlňujem sa, že píšem sloh, ale potrebujem to zo seba dostať von. Uvedomujem si, že sa až príliš nad vecami premýšľam a že som možno trochu vzťahovačný a beriem veci dosť osobne, ale zamrzelo ma, keď som ku kamarátom úprimný a príde mi od nich odpoveď, že som drama queen (v preklade: robím zbytočne z vecí drámu a zveličujem) Ja viem, že to nemysleli zle a že vo svojom veku by som mal riešiť iné veci, ale takto to proste je...a tým, že to aj píšem sa snažím z toho zbaviť, pretože mi inak vybuchne hlava.

Je tu ešte jedna vec s ktorou by som sa chcel s Vami podeliť, aby ste pochopili, čo sa deje...nerád to hovorím a nikdy to živej duši ani nepoviem (zatiaľ), ale pravdepodobne som gay(nemal som doteraz vzťah ani s dievčaťom ani s chalanom)...tak to nemôžem o sebe povedať na sto percent....viem, viem ako to musí vyznieť, ale sám nie som s tým spokojný...nie som z kresťanskej rodiny a už vôbec kvôli tomu ľudí nesúdim, ale to, kto koho miluje alebo čo k niekomu cíti si človek proste nevyberá. Preto prosím, ak aj toto číta nejaká staršia generácia, nesúďte ma...viem ako to musí pre Vás vyzerať, keď sú toho plné média a chápem, že každý ma na to svoj názor, ale keď si to vezmem zo svojho pohľadu...nie je horšie nič ako byť gayom...je to smutný/osamelý život...nemyslím si, že to je choroba, proste je to niečo ako keď sa niekto narodí ako černoch alebo beloch...je to súčasť života...môj najlepší kamarát je ku mne až moc dobrý, beriem ho za brata a viem, že je na dievčatá a verte mi nejde mi o s*x, to vôbec, ale proste viem, že cítim k nemu niečo viac, páči sa mi aký je povahovo a uvedomil som si, že keď toto všetko v sebe držím, tak ma to neskutočne ťaží a kazí mi to vzťahy...záleží mi veľmi na priateľoch, ale bojím sa, že som im iba na smiech(videl som správy na FB, kde si o mne písali...)

Viete neraz som premýšľal nad tým, aké by to bolo keby som "normálny" nič by sa z tohto nedialo...nebol by som zmätený zo seba, nestrácal by som priateľov, možno aj rodina by sa dala zniesť, ale takto to je o dosť horšie a aj keď si myslíte, že to je o voľbe, tak nie je...srdce chce, to čo chce...

Na záver, nebojte sa, nejdem si nič spraviť, som relatívne v pohode, len som sa musel niekomu vyrozprávať, aby som mohol fungovať normálne....nejdem sa ani k nikomu priznať s tým, kto som , keď nie som si o tom istý, ale nastupujem do bakalárskeho ročníka, vysoká čoskoro končí, potom príde práca a proste, ak to nevyriešim teraz, tak už nikdy. Chcem tento rok napraviť veci, ktoré sa stali, ale potrebujem vašu pomoc...objektívne rady, čo by ste robili na mojom mieste vy...neposielajte ma za "psychológom" pretože si myslím, že to nepomôže a nie je to ani také vážne, aj keď som toho tu veľa popísal, ale sú to proste fakty, ktoré sa stali...každý si nesie svoj kríž....po pravde, ani neviem prečo sem píšem, ale je mi omnoho lepšie...možno len potrebujem počuť povzbudivé slová....chcem sa poďakovať tým ľuďom, čo to dočítali až sem a ak má náhodou rovnaký problém ako ja, tak verte, že nie ste na to sami....môžem byť váš kamarát/sused/syn/brat/známy...ktokoľvek. Ďakujem Vám za všetko, naozaj

rasto212

Ahoj, veľmi pekne si to napísal. Ja mám tiež taký problém, že som sám so svojimi pocitmi a tiež mám problém so sexuálnou orientáciou. Ak by si mal záujem pokecať, tak mi napíš :) Mám 28 rokov :)

Somebody123

Chcem sa Vám všetkým veľmi pekne poďakovať za Vaše reakcie. Veľmi si to vážim. Viem, že ste nemuseli nič napísať ani to čítať, ale napísali ste a to mi dáva nádej.

Ide o to, že toto je to, čo ma v živote veľmi obmedzuje. To, čo som myslel tým, že som si sám sebe zobral nádej - to je to, ako sa správam. Ja keď mám niekoho rád, ten človek to vie, ale nedokážem sa pretvarovať. Nedokážem sa pretvarovať keď sa ma niečo dotkne, keď ma niečo trápi....ľudia to potom vidia a spýtajú sa ma, čo mi je...teda: čo mi "zase" je...problém je, že nedokážem byť k nim tak úprimný, ako som teraz ku Vám. Poznajú ma a hovoria mi, aby som sa nevrtal v minulosti (priznám sa), žijem v nej, ale neviem sa cez to dostať. Ako to hodiť za hlavu, ako mať v paži, ako nebrať veci vážne...a pritom som 90% šťastný človek, takéto nálady mám dvakrát do roka, ale tentokrát to je iné...

Ja viem, že každý z nás má svoj kríž, ale niekedy mám pocit, že ten hore skúša až príliš mnoho. Viete, je strašne ťažké potlačovať svoje city k tomu kamarátovi, nechcem pokaziť priateľstvo a viem, aký má on na to názor, hovorí, že to je nechutné atď....ale nechápem, prečo ma niekedy chytí za ruku a len tak ma drží(pár sekúnd) alebo sa ma dotýka(tváre a tak) (nie, nechcem, aby to znelo cukrovo/nechutne), ale tak to proste je. Láska by preto podľa mňa by nemala byť kategorizovaná.

Viete a teraz, som ho zoznámil s mojou kamarátkou. Oni dvaja si veľmi rozumejú, čo som rád, ale tam kde sú traja, dvaja držia spolu aj jeden je nazvyš a to som teraz ja...videl som nejaké správy, kde sa o mne rozprávali, že som sentimentálny, že mi treba psychológa, že mi to drbe a robili si zo mňa srandu (už aj predomnou), zarazilo ma, že normálne im vadí, keď im poviem, že ich mám rád(a to im hovorím dosť často - že to stráca význam)...a to zabolí ľudia, naozaj...lebo som toho názoru, že na svete sme krátko a treba si dávať najavo city.

Ja viem, že som teraz ako žena v prechode a treba po mne hodiť nutelu(ospravedlňujem sa za urážku), ale proste teraz to ja ťažké a nechcem to zničiť ako ničím všetko vo svojom živote. Myslím si, že oni to nemysleli zle, ale premýšľam aký postoj k nim treba zaujať. Viete, nebaví ma, že ma každý berie ako samozrejmosť...stále som len ten druhý...ten druhý syn, ten druhý kamarát, ten z ktorého si môžeme robiť srandu atď...chcem iba trošku rešpektu.

Viete, teraz mám dosť zlý životný štýl, vkuse na vysokej pijeme a tak, ale premýšľal som, že s tým seknem...že by som začal chodiť do fitka, prestal piť, proste sa odmlčal, ale čo ak ich stratím? Bojím sa budúcnosti, ale nechcem sa ňou zaoberať, lebo raz tu sme a zajtra nemusíme...nikdy predtým som vzťah s dievčaťom nemal a to mám 22 rokov. Hanba ja viem. Ale mne nejde iba o to jedno, vtomto som divný, že ja sa dokážem zaľúbiť len do človeka ako takého, to, že niekto dobre vyzerá je len príjemný bonus...a po pravde ani si s dievčaťom nedokážem predstaviť vzťah, chlap by mal byť silný/opora a to ja teraz nie som...ako by som aj mohol.

sportuzdar

Ahoj, vďaka za Tvoje vyznanie. O mne je známe, že nerád vypisujem romány do diskusie, nakoľko dialóg o intímnych témach nepovažujem za vec verejnú a kritizovateľnú týmto úžasným publikom. A navyše, potrebujem pri rozhovore akciu - reakciu - nie pasívne čakať na to, či vôbec príde nejaká odpoveď a nemám si ako ujasniť veci tu a teraz, pokiaľ ten dotyčný momentálne nie je on-line. Len chcem, aby si nateraz vedel, že som bol tiež dlhé roky šikanovaný, tiež som si nevedel odpustiť mnohé veci a tiež mám sexualitu, ktorá nie je taká úžasná, ako tvrdia aktivisti. Správu dostávaš aj s kontaktom a je len na Tebe, či sa ozveš alebo nie.

lenTak123

Neboj sa

najprv,...to, ci si homo/bi/hetero by nemalo ovplyvnovat to, ci si osamely alebo nie... uz vobec by ti vo vacsine nemali byt nazyvani "normalni".. co je normalne?? to ze nejaka "bozia kniha" pise o adamovi a eve, a preto vsetky pary musia byt muz a zena? zial, zijeme v krajine, kde niektori ludia takto premyslaju, neotvoria si mysel pre nove nazory, pohlady na svet, nerespektuju vedu a mozme ist dalej...

nie si sam.. tymto si preslo/prechadza viac ludi, je tazke "najst sa", no mozno by ti pomohla komunita ludi okolo teba s podobnym problemom
viem, ze taketo priznanie je tazke urobit, a nemusis ho urobit hned verejnosti, stacilo by sa zdoverit jednemu-dvom ludom, ktori nepoznaju tvoju rodinu, blizkych kamaratov etc

rodinu si nevyberies, zial.. to co ti tu pisu ostatni, ktori to nezazili si neber dovnutra... mat dieta je velka zodpovednost, a aj ked viem, ze situacie byvaju ake byvaju, odsudzujem tych, ktori si ho spravia/nechaju aj ked ich rodina nema dobru perspektivu...to ze nemas oporu je velke minus, vela ludi to stastie ma.. ale to neznamena, ze sa musis vzdavat.. na svete je vela ludi, to ze tvoja biologicka "rodina" nou mozno nebude, nevadi.. hovoris, ze mas kamaratov..aj pre tych sa oplati zit.. :)

si na vysokej skole, urcite teda vo vacsom meste, snaz sa spoznat ludi, ked sa ku nim dostanes blizsie, mozno sa nebudes citit so svojimi problemami tak sam

ukludni sa, skus sa zamerat na svet okolo, najdi si brigadu, ktora by ta bavila, hobby, klub, cokolvek, co ti zaujme na nejaky cas mysel..pritom spoznas ludi,.. neostavaj sam, s rodinou uz vela nenarobis.. a hladanie seba je dlha cesta, nepozeraj sa na nej dozadu, hladaj lepsie :)

Marosko-n

Počúvaj ty skaranec,
Takto hovoriť a nevážiť si rodičov !!!
Mama keby mala aj 100 rokov ale ťa splodila a aj ona bola mladá , takže viac úcty by ti trabolo
Ty 22 ročný nehodný urevaný sraľo !!!!!!!
Nič si nevážiš a ľutujem ženu ktorá sa osprostie do takého odroňa.

Bubliii

"neľutuj mŕtvych, ale živých a hlavne tých, čo žijú bez lásky.." krásny citát, nie je to z Harryho Pottera? Tam som to čítala. Ale to je len odveci poznámka.
Ja som si to prečítala celé a myslím, že rovnaký problém by mohol mať aj 17ročný aj 40ročný.. takže nie je na hanbu, priznať si, že asi po 20tke nevieme, čo od života chceme. Ja mám pred 30tkou a stále to ešte presne neviem. Zažívala som aj ja podobné pocity, pred pár rokmi, ale nejak sa to upravilo samé. Človek sa mení a možno sa po pár rokoch na to budeš pozerať úplne inak.
No a ohľadom tej homosexuality.. môj veľmi dobrý priateľ mi na margo toho (tiež je gay) povedal: "nie je to o tom, kedy to zistíš, ale kedy si to priznáš.." on si to priznal (sám pre sebou) pred pár rokmi. Poviem ti, vyrovnanejšieho a šťastnejšieho človeka som nevidela. Nieže by som bol predtým nejaký smutný, ale vidno, že až teraz "sa našiel". Je proste šťastný.
Neviem, či ti niečo z tohto tu pomôže, ale pridávam sa ku mladejdame, ak chceš pokecať, sme k dispozícii..

mladadama

Este raz. Preco si si zobral vlastnu nadej? To som nepochopila.
Ako si moze niekto sam sebe zobrat vlastnu nadej?
Mal si nejake dievca, priatelku? Zistil si, ze to nefunguje?
Spominal si aj kamarata. Existuju aj ludia BI
A co studujes? Tesis sa na pracu?
Rozpravaj, mlady muz.
Sme tu inkognito.
Ja mam napriklad syna, ktory sa mi neozve okrem Vianoc nikdy.
Manzela, ktory slope po putykach s kamosmi.
Za vrece ludi, ktori ma sklamali.
Moznoze pre x rokmi, ked este nebola moznost poradit sa, bola by so fuuhhh...
inde.
Tak pis, pytaj sa.Ries veci teraz a tu. Som prisna? Budem prisnejsia.
Nie, neboj sa, chlapca moje.

nopeope

sem tam ked mam cas si zajdem na forum, len zo zvedavosti aby som zistila co ludi zvykne trapit, a ci by som mozno vedela niekomu poradit... zacala som citat ako si to nazval tvoj "sloh" a po prvych dvoch odstavcoch som sa pousmiala, -nie v zlom, ale opisom svojho zivota si opisal aj moj :D mozno som trosku vyrovnanejsia nez ty, a mozno ani nie..kazdopadne ak chces, nechaj tu na seba kontakt, akykolvek, ozvem sa ti

mladadama

Neviem, co je u teba starsi rocnik. Ja mam -50, povedzmeze. Kedysi sa hovorilo, ze gayov su 4 %, ale je ich omnoho viac. Velakrat som rozmyslala, ze niektore z mojich deti bude homosexualne orientovane.. Za seba ti
hovorim a Som mama, ze by to s mojim vztahom k nim pohlo najskor na stranu +.
Neviem, aku mas rodinu, ci nejakych Flinstonovcov ... niekto napriklad nema ani ziadnu... a je tu.
Najradsej by som ta objala, ale kedze to nejde, davam pomyselny krizik na celicko.
Z tvojich slov je citit, ze ludia, ktori ta poznaju su bohati.