Ani neviem kde začať...
Som študent vysokej školy, mám 22 rokov a doteraz som mal optimistický pohľad na život. Ako 14-ročnému mi zomrel otec, bol to alkoholik, nemám s ním žiadne pekné spomienky, nenávidím ho. Ubližoval aj mne, aj mame. Mama má skoro pred 70-tkou, čo znamená, že mi môže byť babka. Nerozumieme si vôbec, iba sa hádame, aj keď nechcem.
Súrodenci? Mám, ale sú nevlastní(mama s otcom sa nikdy nezobrali) a starší než ja(cca okolo 40 majú)...je mi ľúto, že to musím povedať o svojej vlastnej rodine, ale sú zabednení....predstavte si jednoduchú rodinu, napr. ako sú "Bučkovci" - žiadna opora, nikomu na nikom nezáleží a každý sa stará o to svoje. Nepatrím tam. Takú rodinu ste ešte veru nezažili.
Život som nemal ľahký, ale nejdem sa kvôli tomu ľutovať. Na detstvo nespomínam rád, nebolo pekné, kamarátov som si hoci vedel spraviť vždy. Pretože viem, že napriek tomu, čo sa dialo doma som bol vždy sám sebou - hovoria mi, že "až príliš dobrý". Ale svet nie je čiernobiely a aj ja robím chyby - a koľko.
Nastúpil som na vysokú a poviem Vám, že to bolo moje "vykúpenie". Po gymnáziu som veľmi, veľmi žiadal Boha o tých správnych ľudí nech ich stretnem, pretože si ani neviete predstaviť aké je to ťažké, keď ste na všetko sami. Aj sa to podarilo, naozaj. Tých ľudí, čo som spoznal, by som nevymenil za nič, ale...viete čo je horšie ako dostať nádej? Že Vám ju niekto zoberie...a ešte k tomu Vy sami.
Mám kopec kamarátov, to áno, ale len pár tých pravých...nie som introvert a ani podľa ostatných škaredý(ale neverím si). Ale ja tých ľudí strácam, tým čo robím...v poslednej dobe ma akosi dobieha minulosť, vkuse mi je do plaču, kamaráti sú z dobrých rodín, tak je im ťažké pochopiť to, aké to je keď ste na niečo sami. Áno, je mi ľúto, že nemám takú rodinu akú majú oni, že nemám také vzťahy a napriek tomu ako sa snažím, nedokážem to prekusnúť. Prajem im to, to áno, sú to moji priatelia, ale je mi to proste ľúto...hovorí sa, že neľutuj mŕtvych, ale živých a hlavne tých, čo žijú bez lásky..
Viete...som vďačný za kopec vecí a nikdy by som vedome nechcel nikomu ublížiť, ale proste v poslednej dobe sa hádam s tými kamarátmi úplne na hlúpostiach.(Sú to moje vnútorné boje). Už odjakživa som bol ľuďom na smiech, či už v škole alebo medzi kamarátmi, ktorý si zo mňa robili srandu, lebo som im to dovolil...bohužiaľ, tak je to aj teraz...všetci ma využívajú a ja sa nechám a neviem ako tomu zabrániť, nedokážem o sebe povedať či som dobrý človek alebo nie, v poslednej dobe pochybujem o všetkom, čo som spravil (až príliš veľa chýb) nie, nechcem dramatizovať, každý sám z nás pekne vie v akých "topánkach" chodil, čo dobré a čo zlé spravil...
Ospravedlňujem sa, že píšem sloh, ale potrebujem to zo seba dostať von. Uvedomujem si, že sa až príliš nad vecami premýšľam a že som možno trochu vzťahovačný a beriem veci dosť osobne, ale zamrzelo ma, keď som ku kamarátom úprimný a príde mi od nich odpoveď, že som drama queen (v preklade: robím zbytočne z vecí drámu a zveličujem) Ja viem, že to nemysleli zle a že vo svojom veku by som mal riešiť iné veci, ale takto to proste je...a tým, že to aj píšem sa snažím z toho zbaviť, pretože mi inak vybuchne hlava.
Je tu ešte jedna vec s ktorou by som sa chcel s Vami podeliť, aby ste pochopili, čo sa deje...nerád to hovorím a nikdy to živej duši ani nepoviem (zatiaľ), ale pravdepodobne som gay(nemal som doteraz vzťah ani s dievčaťom ani s chalanom)...tak to nemôžem o sebe povedať na sto percent....viem, viem ako to musí vyznieť, ale sám nie som s tým spokojný...nie som z kresťanskej rodiny a už vôbec kvôli tomu ľudí nesúdim, ale to, kto koho miluje alebo čo k niekomu cíti si človek proste nevyberá. Preto prosím, ak aj toto číta nejaká staršia generácia, nesúďte ma...viem ako to musí pre Vás vyzerať, keď sú toho plné média a chápem, že každý ma na to svoj názor, ale keď si to vezmem zo svojho pohľadu...nie je horšie nič ako byť gayom...je to smutný/osamelý život...nemyslím si, že to je choroba, proste je to niečo ako keď sa niekto narodí ako černoch alebo beloch...je to súčasť života...môj najlepší kamarát je ku mne až moc dobrý, beriem ho za brata a viem, že je na dievčatá a verte mi nejde mi o s*x, to vôbec, ale proste viem, že cítim k nemu niečo viac, páči sa mi aký je povahovo a uvedomil som si, že keď toto všetko v sebe držím, tak ma to neskutočne ťaží a kazí mi to vzťahy...záleží mi veľmi na priateľoch, ale bojím sa, že som im iba na smiech(videl som správy na FB, kde si o mne písali...)
Viete neraz som premýšľal nad tým, aké by to bolo keby som "normálny" nič by sa z tohto nedialo...nebol by som zmätený zo seba, nestrácal by som priateľov, možno aj rodina by sa dala zniesť, ale takto to je o dosť horšie a aj keď si myslíte, že to je o voľbe, tak nie je...srdce chce, to čo chce...
Na záver, nebojte sa, nejdem si nič spraviť, som relatívne v pohode, len som sa musel niekomu vyrozprávať, aby som mohol fungovať normálne....nejdem sa ani k nikomu priznať s tým, kto som , keď nie som si o tom istý, ale nastupujem do bakalárskeho ročníka, vysoká čoskoro končí, potom príde práca a proste, ak to nevyriešim teraz, tak už nikdy. Chcem tento rok napraviť veci, ktoré sa stali, ale potrebujem vašu pomoc...objektívne rady, čo by ste robili na mojom mieste vy...neposielajte ma za "psychológom" pretože si myslím, že to nepomôže a nie je to ani také vážne, aj keď som toho tu veľa popísal, ale sú to proste fakty, ktoré sa stali...každý si nesie svoj kríž....po pravde, ani neviem prečo sem píšem, ale je mi omnoho lepšie...možno len potrebujem počuť povzbudivé slová....chcem sa poďakovať tým ľuďom, čo to dočítali až sem a ak má náhodou rovnaký problém ako ja, tak verte, že nie ste na to sami....môžem byť váš kamarát/sused/syn/brat/známy...ktokoľvek. Ďakujem Vám za všetko, naozaj