Životne konflikty

Neviem ani preco sem pisem. Snad to chcem dat zo seba len von.
Dnes dosla chvila, kedy som vybuchol. Zanevrel som na rodinu. Chcem od nich utiect, nebyt v kontakte. Moja negativita sa uz natolko prehlbuje, ze mi sposobuje zachvaty zlosti a bojim sa ze uz niekomu ublizim. Viem ze sa vravi - ako si spravis tak mas, lenže v osobnom živote to asi nejde akokolvek sa snazim. Neznasam ludi celkovo, tak isto svoju rodinu. Hladam v ludoch stale len negativne veci, je mi z toho nanic ako sa vsetci k sebe spravaju. Nemam zaujem ani nikoho noveho spoznat. Preco? Lebo stale ked chcem niekomu pomoct, vzdy to kazdy zneuzije a nakoniec som za debila. Takto je to uz od mojho mala, kedy som sa vzdy prisposoboval mojej rodine, vybavoval som, bol som ochotny prist ked bolo treba, pomoct odviezt, nakupit, driet po nasich domacnostiach(rodicia od mojho mala rozvedeny), upratovat, varit, robit v zahrade na ukor svojho studia alebo neskor svojej dovolenky/volna. Bol som šašek na špagate. Ked uz bolo vsetko hotove, zrazu som bol ja ten zly, ja som nic nespravil, ako keby sa vymazalo vsetko to, co som pomohol. Toto som velmi dlho znasal az si vsetci na to navykli. Viedol som tym padom iny styl zivota, teda minimum spolocenskej zabavy ako ini teenegeri. Svoj volny cas a moje financie - vacsinu sa da povedat, som venoval pre nase rodiny a zabezpecenie ich potrieb. Ak som aj nejakych kamaratov mal, bolo to o tom istom. Vzdy som ja prisiel, pomohol, ale ked som ja potreboval, nikoho nebolo. Cudujem sa vobec, ze som mal 2 dlhodobe vztahy so zenami a aktualne jeden prebiehajuci. Tie 2 som ukoncil ja a tento asi tiez z toho isteho dovodu. Stratim zaujem mat deti, lebo ked vidim ako funguju medziludske vztahy, nechcem do takeho sveta priviest potomka. Terajsia partnerka uz tiez ocakava, ze sa zacneme snazit o dieta, no tou predstavou zase nadobudnem tieto pocity ako v doterajsich vztahoch a cuvnem. Tym padom to cele padne na tomto a radsej to ukoncim. Zneistiem v urcity bod a zacnem si vycitat, ze sa pretvarujem ze chcem deti a vlastne realne ich nechcem, tak ju poslem do sveta aby som jej tymto neznicil zivot. Vlastne netahal ju za nos. Viem si predstavit svoj zivot uplne bez kontaktu s ludmi, ktorych nahradim zvieratami, prirodou. Iste v intimnej stranke nie(haha), preto mam priatelku. Vlastne asi len preto sme spolu, kedze niesom promiskuitny, podvedome to vsetko hram aby som mal vztah? Viem ze je velmi malo zien, ktore tak isto uprednostia zviera pred dietatom. Viem je to blbe. Uz to pisem sem, lebo to nemam komu povedat, priatelka tvrdi ze som si to vzdy vsugerujem lebo to tak nieje. Teda mimo tych deti. To nevie. Cim som starsi, citim, ze ma to trapi viac a viac a tazsie sa mi nad tym mavne rukou. Musim si najst nejaku cinnost, aby som na tym tolko nepremyslal? Alebo ist k psychologovi?