Ahoj. Niekedy sem pisem a snazim sa povzbudit ludi, mozno poradit, ale prave sa teraz sa potrebujem trochu vyrozpravat ja, mozno ucelit myslienky skusit formulovat po sti krat moj problem. Mam 23 a som studentom IT, moje problemy su tu uz dlho, mozo tak od 18-20 uz neviem presne, zhorsili sa avsak tento rok po statniciach, kedy som si povedal dost, skola ma takto nemoze stale stresovat a uz to nebudem brat tak vazne. Ano podarilo sa neberem to tak vazne, ale... zacali sa objavovat stari kostlivci, veci ktore riesim a ktore ma polozia vzdy ked som neni v strese. Skola bola a je narocna, takze som musel stale nieco robit aby som prezil aby som sa udrzal a tak, cize som bol v strese neustale. Ale podme k problemu, tak ako nazov temy znie, na pociatku bola myslienka, a nie asi velmi dobra. Vzdy som chcel mat priatelku, ale vzdy som bol velmi hamblivy utiahnuty do seba, preto som zacal casto rozmyslat o sebe v negativnom duchu, zacal som o sebe mysliet ako o chudakovi, ktoreho ziadna nechce, pritom som sa ani o nic nepokusil, tak som ani nemohol vyvratit/potvrdit tieto obavy. Najhorsie to bolo cez prazdniny, ked som ich este zil doma u rodicov, cez prazdiny som nemal nikdy ziaden kontakt o spoluziakmi, kamaratmi s nikym a 2 mesiace je dost na rozmyslanie. Prave tieto casy som byval strasne podrazdeny, kazdy den som vstaval s myslienkou preco som taky chudak ze nemam priatelku, ze navzdy zostanem sam nemilovany a nechceny. Tieto myslienky ma prenasledovali v najvecsej miere cez spomenute prazdniny, v mensej miere cez semester behom poslednych 4-5 rokov. Ako som spomenul vsetko sa zhorsilo po statniciach, cez zimny semester som zacal mat hrozne depky pri ktorych som rozmyslal o pozastaveni studia (nakoniec som semester uspesne dokoncil aj ked s velmi velkou namahou), prezival som a stale pezivam pocity absolutnej bezcennosti, menejcennosti, nedostatocny citovej prazdnoty a k tomu ma dohnala myslienka na priatelku. Mozno si poviete ze kazdy si najde nejaku hlavu hore. To by ma mozno upokojilo pred rokmi, teraz som na tom fakt zle. Uz nejde iba o to ze nemam priatelku, ono teraz aj kebyze mam nabeh na nejaky vztah, tak to z mojej strany jendoducho nejde, som uz presvedceny ze nikto nehce so mnou travit cas, ze som na pritaz a hlavne ze som absolutne nezaujiamvy clovek. Citim ze ak by som mal pri sebe hocikoho, tak by som nebol dostatocne dobry, nechcel by som nikomu nicit zivot tym mojim nudnym zivotom. Pride mi ze moje zaluby absolutne nikoho neoslovia, ked sa ma opyta co robim rad, co by som povedal? Ze rad plavam, citam, pozeram filmy, ze rad zajdem s kamaramti na pivo... Ale to nikoho predsa neohromi, nechodim na party aj ked by som mozno chcel kebyze mam s kym, ale trpim nejakym mojim vytvorenym strachom z neznama, to iste s cestovanim, rozmyslal som ze sa sam zoberem nikomu nic nepoviem a precestujem stopom europu, ale bojim sa a tiez neviem ci to naozaj chcem, alebo to chcem urobit iba kvoli tomu aby som ked tak na niekho urobil dojem. Tento rok neriesim nic ine, ako rozmyslanie nad tym, ako by som na ostatnych urobil dojem, ale sam viem, ze clovek na ktoreho potrebujem urobit dojem som hlavne ja sam. A aj kebyze urobim na seba dojem, tak v zapeti pride pocit ze som nebol dostatocne dobry. Citim sa absolutne neprijaty svetom, ale aj sebou. Behom vysokej som absolutne stratil nejaku sebelasku vo vnutri. Citim sa v bezvychodiskovej situacii, viem ze niekde hlbkovo citim este nadej na zlepsenie ale ta nadej sa kazdym dnom zmensuje a zmensuje, niekedy romzyslam o smrti a o tom ci by bolo tym malo ludom s ktorymi sa este stretavam za mnou aspon na chvilku luto. Kazdopadne ak nepride zlepsenie, tak koniec mojho pribehu je jasny. Ta bolest vo vnutri, to ego, ktore nemozem prekonat je znicujuce. Uz chodim 4 mesiace kazde 2 tyzdne v psychoterapeutovi, je to inspirativny clovek, jeho rady su velmi dobre a rozhovor s nim mi robi dobre, avsak riesim vela otazok velmi vela a k tym najtemnejsim zakutiam mojej duse sme sa este nedostali, alebo lepsie povedane ja som ich este neodkryl... Lieky nehcem brat, a osobne si nemyslim ze mi pomozu, citim ze potrebujem absolutny hard reset mojej hlavy, na internete sm nasiel rozne psychadelika, ale toho sa torchu bojim... Ale neviem, je to boj byt cudzincom v svete samych uzasnych ludi a nedosahovat ani naznakom ich kvality.... Trochu sa ospravedlnujem za chyby ak nejake su, pisem sem lebo mi je dneska fakt zle, pol hodinu som sa tiasol na posteli a plakal ako baba, nakoniec som sa mierne opil a je mi trochu lepsie (ale alkohol nie je riesenie)...
Na pociatku bola myslienka
"Ze rad plavam, citam, pozeram filmy, ze rad zajdem s kamaramti na pivo... Ale to nikoho predsa neohromi, nechodim na party"
Na tom predsa nie je nič zlé, že nechodíš na párty. To som nikdy ani ja nechodila, a čo... nemusíš svojimi záľubami vôbec nikoho ohurovať, ani to nemusí vadiť že sú len také "obyčajné" ako si myslíš ty. Z akého dôvodu a prečo by mali byť tvoje záľuby významné na to, aby si bol prijatý okolím? To vôbec nechápem. Náhodou, mne sa čítanie, plávanie, a pozeranie filmov zdajú ako celkom normálne fajné voľnočasové aktivity, aj keď sú možno priemerné - a možno práve to je na nich to lepšie... Poviem ti, chlap za ktorého som sa ja vydala, má ako hlavné hobby robenie filmov (pretože sa chce dostať do filmového priemyslu a stať sa slávnym režisérom) a vráža do toho takmer všetok svoj voľný čas a peniaze. To znamená, že za štyri roky od našej svadby sme my spolu boli len dva krát na párdňovom výlete v prírode (tým je myslené tak maximálne štyri dni aj s príjazdom a odjazdom), žiadna iná dovolenka si nikdy nekonala, nemáme žiadne vlastné bývanie, dokonca už ani nebývame spolu (sám mi raz povedal že za tie peniaze čo vrazil do produkcie svojich krátkych filmov by už pomaly mohol mať barák, alebo teda možno aspoň hypotéku na bývanie v Kanade, kde žijeme), od roku 2003 nebol v Európe navštíviť ani svojich rodičov ani so mnou sem nikdy nepríde, hoci ja som tu momentálne na návšteve už tretí krát od doby čo sme mali svadbu a vždy prídem sama, nemáme žiadne deti (a nikdy sa o to ani nepokúšal, hoci od začiatku veľmi dobre vedel, ako mi záleží na tom mať rodinu). Všetko sa točilo len okolo jeho hobby, teda filmu. Poviem ti, v mojom prípade ako niekto kto je od teba o viac ako desať rokov starší, mi tie tvoje "priemerné" hobby pripadajú sympatické, pretože pri nich ti stále bude zostávať čas aj financie na priateľku a rodinné spolužitie. A viem že sa ti to tak v tvojom veku nezdá (mne to prišlo podobné), ale v 23 rokoch či koľko to máš si naozaj ešte mladý a na priateľku máš kopu času. Odhadovala by som (možno sa mýlim) že máloktorý chlap (aspoň v mestách) má dnes v 23 rokoch úplne vážny vzťah alebo sa už ide ženiť.
Dúfam že ťa moje skúsenosti ako staršej trochu povzbudili. A želám ti všetko dobré a naozaj hlavu hore... :)
- Kimmy momentálne na návšteve SR
Myslím že kafe to napísala presne a výstižne.Ak sa ani nad takýmto návodom zakladateľ témi nezamyslí a nezoberie si tieto rady k srdcu tak už potom mu nepomôže naozaj nič a je stratený.
MIMIA to teda!
hm zaujímavé čítanie...
Čítaj Osha, on píše presne o tvojom (a milionov ludi) stave
Ahoj. Napíšem ti pár postrehov, ktoré mi vyšli z tvojho príspevku. Máš na seba príliš vysoké kritériá, vďaka čomu sa potom cítiš zbytočne pod tlakom a javíš sa sám sebe ako menejcenný a nezaujímavý. Pritom tvoje záľuby, ktoré si uviedol má 95% chalanov, je to taká klasika, čím nechcem povedať že si nezaujímavý, ale práve naopak si normálny. Horšie by bolo, keby si žiadne záľuby nemal, že by si iba sedel doma pri PC napríklad. Ďalej mám pocit, že si vyhorený. Potreboval by si nejakú zmenu v tvojom živote, hocijakú, nejaký nový vietor. Ak sa vrátim k tým záľubám, čo takto sa začať venovať niečomu, čomu si sa vždy chcel venovať, len si na to nikdy nenašiel odvahu, alebo si to stále odkladal? Teraz je na to ten správny čas. A áno, všetko sa začína myšlienkou a ak to človek nezastaví už hneď pri zárodku, môže sa to rozvinúť do takýchto rozmerov. Čo sa týka toho vzťahu, mal by si urobiť jeden zásadný krok a síce prestať tlačiť na pílu, a neustále sa tým zaoberať, ale práve naopak, odovzdať sa životu, skrátka nechať to na život, dôverovať mu, že všetko príde vtedy keď to má prísť a bude to dobré. Uvidíš.
Vieš čo, takéto niečo by som bola ja napísala tak pred cca 13 rokmi. Dokonca som na tom bola tak zle, že to skončilo aj na liekoch. Našťastie som mala skvelú psychiatričku ktorá mi po nejakom čase navrhla začať lieky vysadzovať. A podarilo sa mi to, som už veľa rokov čistá a môj život je šťastný. Keď som lieky vysadila úplne a prišli myšlienky z čias keď mi bolo najhoršie, sama psychiatrička mi odporučila psychológa, aby som sa mala s kým porozprávať ale hlavne aby som cítila podporu. Ty chodíš k psychoterapeutovi, si s ním spokojný, ale niečo ti poviem: keď si napísal, že si mu ešte neodkryl všetko, to znamená, že to neni ten správny psychoterapeut. Neviem koľkokrát si sa s ním stretol, ale ja som mala neuveriteľný zážitok s mojou psychologičkou hneď na prvý raz. Čo je celkom neobvyklé, na tom prvom sedení som bola u nej niekoľko hodín. Nie hodinu alebo tridsať minút ako sa obyčajne chodí k psychológovi. Boli to viac než tri hodiny, už si to nepamätám, ale vyhodila som zo seba úplne všetko. Strašne sa mi tým uľavilo a hlavne ten pocit, že ona ma pochopila, to ti ani neviem opísať aké to je, keď si na jednej strane s odborníkom ktorý ti vie veci odkryť a vidíš, že ti nielen chce, ale aj dokáže pomôcť, a na druhej strane sa s ním cítiš ako keby ste sa poznali celé veky. Celé ti to píšem preto, lebo takéhoto niekoho by si aj ty potreboval. Taký človek ťa dokáže zdvihnúť aj rovno z dlažby a nakopnúť ťa tak, že už sa nebudeš cítiť ako srab a nula. A hlavne prestaneš si namýšľať, že hodnotu získaš len vtedy, keď urobíš niečo výnimočné. Hľadaj takého psychológa a uvidíš, že všetko bude inak.
Chudák Jumbokt
Chudák Jumbokt
Mojej mame som ublížil na srdci priznal som sa že som buzerant musím si variť sám...
