Na pociatku bola myslienka

Ahoj. Niekedy sem pisem a snazim sa povzbudit ludi, mozno poradit, ale prave sa teraz sa potrebujem trochu vyrozpravat ja, mozno ucelit myslienky skusit formulovat po sti krat moj problem. Mam 23 a som studentom IT, moje problemy su tu uz dlho, mozo tak od 18-20 uz neviem presne, zhorsili sa avsak tento rok po statniciach, kedy som si povedal dost, skola ma takto nemoze stale stresovat a uz to nebudem brat tak vazne. Ano podarilo sa neberem to tak vazne, ale... zacali sa objavovat stari kostlivci, veci ktore riesim a ktore ma polozia vzdy ked som neni v strese. Skola bola a je narocna, takze som musel stale nieco robit aby som prezil aby som sa udrzal a tak, cize som bol v strese neustale. Ale podme k problemu, tak ako nazov temy znie, na pociatku bola myslienka, a nie asi velmi dobra. Vzdy som chcel mat priatelku, ale vzdy som bol velmi hamblivy utiahnuty do seba, preto som zacal casto rozmyslat o sebe v negativnom duchu, zacal som o sebe mysliet ako o chudakovi, ktoreho ziadna nechce, pritom som sa ani o nic nepokusil, tak som ani nemohol vyvratit/potvrdit tieto obavy. Najhorsie to bolo cez prazdniny, ked som ich este zil doma u rodicov, cez prazdiny som nemal nikdy ziaden kontakt o spoluziakmi, kamaratmi s nikym a 2 mesiace je dost na rozmyslanie. Prave tieto casy som byval strasne podrazdeny, kazdy den som vstaval s myslienkou preco som taky chudak ze nemam priatelku, ze navzdy zostanem sam nemilovany a nechceny. Tieto myslienky ma prenasledovali v najvecsej miere cez spomenute prazdniny, v mensej miere cez semester behom poslednych 4-5 rokov. Ako som spomenul vsetko sa zhorsilo po statniciach, cez zimny semester som zacal mat hrozne depky pri ktorych som rozmyslal o pozastaveni studia (nakoniec som semester uspesne dokoncil aj ked s velmi velkou namahou), prezival som a stale pezivam pocity absolutnej bezcennosti, menejcennosti, nedostatocny citovej prazdnoty a k tomu ma dohnala myslienka na priatelku. Mozno si poviete ze kazdy si najde nejaku hlavu hore. To by ma mozno upokojilo pred rokmi, teraz som na tom fakt zle. Uz nejde iba o to ze nemam priatelku, ono teraz aj kebyze mam nabeh na nejaky vztah, tak to z mojej strany jendoducho nejde, som uz presvedceny ze nikto nehce so mnou travit cas, ze som na pritaz a hlavne ze som absolutne nezaujiamvy clovek. Citim ze ak by som mal pri sebe hocikoho, tak by som nebol dostatocne dobry, nechcel by som nikomu nicit zivot tym mojim nudnym zivotom. Pride mi ze moje zaluby absolutne nikoho neoslovia, ked sa ma opyta co robim rad, co by som povedal? Ze rad plavam, citam, pozeram filmy, ze rad zajdem s kamaramti na pivo... Ale to nikoho predsa neohromi, nechodim na party aj ked by som mozno chcel kebyze mam s kym, ale trpim nejakym mojim vytvorenym strachom z neznama, to iste s cestovanim, rozmyslal som ze sa sam zoberem nikomu nic nepoviem a precestujem stopom europu, ale bojim sa a tiez neviem ci to naozaj chcem, alebo to chcem urobit iba kvoli tomu aby som ked tak na niekho urobil dojem. Tento rok neriesim nic ine, ako rozmyslanie nad tym, ako by som na ostatnych urobil dojem, ale sam viem, ze clovek na ktoreho potrebujem urobit dojem som hlavne ja sam. A aj kebyze urobim na seba dojem, tak v zapeti pride pocit ze som nebol dostatocne dobry. Citim sa absolutne neprijaty svetom, ale aj sebou. Behom vysokej som absolutne stratil nejaku sebelasku vo vnutri. Citim sa v bezvychodiskovej situacii, viem ze niekde hlbkovo citim este nadej na zlepsenie ale ta nadej sa kazdym dnom zmensuje a zmensuje, niekedy romzyslam o smrti a o tom ci by bolo tym malo ludom s ktorymi sa este stretavam za mnou aspon na chvilku luto. Kazdopadne ak nepride zlepsenie, tak koniec mojho pribehu je jasny. Ta bolest vo vnutri, to ego, ktore nemozem prekonat je znicujuce. Uz chodim 4 mesiace kazde 2 tyzdne v psychoterapeutovi, je to inspirativny clovek, jeho rady su velmi dobre a rozhovor s nim mi robi dobre, avsak riesim vela otazok velmi vela a k tym najtemnejsim zakutiam mojej duse sme sa este nedostali, alebo lepsie povedane ja som ich este neodkryl... Lieky nehcem brat, a osobne si nemyslim ze mi pomozu, citim ze potrebujem absolutny hard reset mojej hlavy, na internete sm nasiel rozne psychadelika, ale toho sa torchu bojim... Ale neviem, je to boj byt cudzincom v svete samych uzasnych ludi a nedosahovat ani naznakom ich kvality.... Trochu sa ospravedlnujem za chyby ak nejake su, pisem sem lebo mi je dneska fakt zle, pol hodinu som sa tiasol na posteli a plakal ako baba, nakoniec som sa mierne opil a je mi trochu lepsie (ale alkohol nie je riesenie)...