Ahoj. Niekedy sem pisem a snazim sa povzbudit ludi, mozno poradit, ale prave sa teraz sa potrebujem trochu vyrozpravat ja, mozno ucelit myslienky skusit formulovat po sti krat moj problem. Mam 23 a som studentom IT, moje problemy su tu uz dlho, mozo tak od 18-20 uz neviem presne, zhorsili sa avsak tento rok po statniciach, kedy som si povedal dost, skola ma takto nemoze stale stresovat a uz to nebudem brat tak vazne. Ano podarilo sa neberem to tak vazne, ale... zacali sa objavovat stari kostlivci, veci ktore riesim a ktore ma polozia vzdy ked som neni v strese. Skola bola a je narocna, takze som musel stale nieco robit aby som prezil aby som sa udrzal a tak, cize som bol v strese neustale. Ale podme k problemu, tak ako nazov temy znie, na pociatku bola myslienka, a nie asi velmi dobra. Vzdy som chcel mat priatelku, ale vzdy som bol velmi hamblivy utiahnuty do seba, preto som zacal casto rozmyslat o sebe v negativnom duchu, zacal som o sebe mysliet ako o chudakovi, ktoreho ziadna nechce, pritom som sa ani o nic nepokusil, tak som ani nemohol vyvratit/potvrdit tieto obavy. Najhorsie to bolo cez prazdniny, ked som ich este zil doma u rodicov, cez prazdiny som nemal nikdy ziaden kontakt o spoluziakmi, kamaratmi s nikym a 2 mesiace je dost na rozmyslanie. Prave tieto casy som byval strasne podrazdeny, kazdy den som vstaval s myslienkou preco som taky chudak ze nemam priatelku, ze navzdy zostanem sam nemilovany a nechceny. Tieto myslienky ma prenasledovali v najvecsej miere cez spomenute prazdniny, v mensej miere cez semester behom poslednych 4-5 rokov. Ako som spomenul vsetko sa zhorsilo po statniciach, cez zimny semester som zacal mat hrozne depky pri ktorych som rozmyslal o pozastaveni studia (nakoniec som semester uspesne dokoncil aj ked s velmi velkou namahou), prezival som a stale pezivam pocity absolutnej bezcennosti, menejcennosti, nedostatocny citovej prazdnoty a k tomu ma dohnala myslienka na priatelku. Mozno si poviete ze kazdy si najde nejaku hlavu hore. To by ma mozno upokojilo pred rokmi, teraz som na tom fakt zle. Uz nejde iba o to ze nemam priatelku, ono teraz aj kebyze mam nabeh na nejaky vztah, tak to z mojej strany jendoducho nejde, som uz presvedceny ze nikto nehce so mnou travit cas, ze som na pritaz a hlavne ze som absolutne nezaujiamvy clovek. Citim ze ak by som mal pri sebe hocikoho, tak by som nebol dostatocne dobry, nechcel by som nikomu nicit zivot tym mojim nudnym zivotom. Pride mi ze moje zaluby absolutne nikoho neoslovia, ked sa ma opyta co robim rad, co by som povedal? Ze rad plavam, citam, pozeram filmy, ze rad zajdem s kamaramti na pivo... Ale to nikoho predsa neohromi, nechodim na party aj ked by som mozno chcel kebyze mam s kym, ale trpim nejakym mojim vytvorenym strachom z neznama, to iste s cestovanim, rozmyslal som ze sa sam zoberem nikomu nic nepoviem a precestujem stopom europu, ale bojim sa a tiez neviem ci to naozaj chcem, alebo to chcem urobit iba kvoli tomu aby som ked tak na niekho urobil dojem. Tento rok neriesim nic ine, ako rozmyslanie nad tym, ako by som na ostatnych urobil dojem, ale sam viem, ze clovek na ktoreho potrebujem urobit dojem som hlavne ja sam. A aj kebyze urobim na seba dojem, tak v zapeti pride pocit ze som nebol dostatocne dobry. Citim sa absolutne neprijaty svetom, ale aj sebou. Behom vysokej som absolutne stratil nejaku sebelasku vo vnutri. Citim sa v bezvychodiskovej situacii, viem ze niekde hlbkovo citim este nadej na zlepsenie ale ta nadej sa kazdym dnom zmensuje a zmensuje, niekedy romzyslam o smrti a o tom ci by bolo tym malo ludom s ktorymi sa este stretavam za mnou aspon na chvilku luto. Kazdopadne ak nepride zlepsenie, tak koniec mojho pribehu je jasny. Ta bolest vo vnutri, to ego, ktore nemozem prekonat je znicujuce. Uz chodim 4 mesiace kazde 2 tyzdne v psychoterapeutovi, je to inspirativny clovek, jeho rady su velmi dobre a rozhovor s nim mi robi dobre, avsak riesim vela otazok velmi vela a k tym najtemnejsim zakutiam mojej duse sme sa este nedostali, alebo lepsie povedane ja som ich este neodkryl... Lieky nehcem brat, a osobne si nemyslim ze mi pomozu, citim ze potrebujem absolutny hard reset mojej hlavy, na internete sm nasiel rozne psychadelika, ale toho sa torchu bojim... Ale neviem, je to boj byt cudzincom v svete samych uzasnych ludi a nedosahovat ani naznakom ich kvality.... Trochu sa ospravedlnujem za chyby ak nejake su, pisem sem lebo mi je dneska fakt zle, pol hodinu som sa tiasol na posteli a plakal ako baba, nakoniec som sa mierne opil a je mi trochu lepsie (ale alkohol nie je riesenie)...
Na pociatku bola myslienka
vieš, tí úžasní a kvalitní ľudia si nezasierajú svoje vnútro hnojom, ALE vidia na sebe i dobré veci, vedia sa tešiť z iných vecí (ak nemajú partnerku), vedia byť vdační za to čo majú... bla-bla-bla. Ja sa vôbec nedivím, že je ti len zle a ešte horšie. Tak ako si si myšlienkou dosral svoje sebavedomie, tak s tým jednoducho prestaň! Úplne stačí, ak len prestaneš o sebe rozmýšľať, nemusíš byť ani pozitívny. Presaň si zasierať svoje vnútro hnojom (som chudák, budem chudák a sám naveky, som nezaujímavý). Som aký som a BODKA!! Vieš koľko priemerných žien, nevýrazných, šedých myšiek behá po Slovensku? Prečo by si si nemohol nájsť tichú, hanblivú babu, čo rada štrikuje, chodí na prechádzky a číta? Alebo máš pocit, že takéto veci nejakého chalana ohúria a spadne z nich na riť?
Ten pocit "bezcennosti, menejcennosti, citovej prazdnoty, som nedostatocny" si si v sebe vypestoval. Alebo ako sa staráš o svoju dušu? Čím pekným plníš svoje vnútro? Divíš sa, že je prázdne? Skús sa na seba chvíľu pozerať, akoby to bol niekto druhý a pýtaj sa sám seba každý deň - čo si na tomto človeku (na sebe) cením? Čo o ňom viem, že je fajn, príjemné, dobré. Čo dneska urobil úplne skvele a som na to hrdý? Spravil si štátnice? Do riti, za trest by som ti dala pol roka oslavovať len takú nepodstatnú vec ako že si spravil štátnice - tancovať a spievať pol hodinu každý deň, vyškerený od ucha k uchu chodiť po meste a každému koho stretneš - priatelia, predavačka v obchode to hovoriť: - Spravil som štátnice a obrovsky sa teším že to mám z krku.-
Tak ako už bolo spomenuté, nájdenie priateľky tvoj problém nevyrieši, tie pocity menejcennosti a prázdnoty budeš mať aj pri priateľke. Lebo to ako TY vnímaš samého seba, ako si spokojný vo svojej koži, či sa máš rád taký aký si a rozvíjaš sa, napreduješ, učíš sa nové veci, či si sám sebou alebo sa hráš na niečo čo nie si... s tým priateľka nič neurobí. Ale ty áno. Môžeš sa naučiť meditovať (nemyslieť, sústrediť sa na svoj dych aspoň 15 min. denne), ak sa prichytíš že zase dumáš nad sebou, potrestať sa skákaním na švihadle, 50 klikov, 200km preplávať (inak, to je dobrý nápad, to si kľudne daj ako svoj cieľ, len tak zo srandy preplávať 200km, že ako dlho ti to bude trvať. choď a rob niečo užitočné)...
Ako môže zakomplexovaný človek urobiť dojem na druhých ľudí? Ano, sú ľudia, ktorí si komplexi riešia peniazmi, majetkom, drahým autom, sexi pipkou s plnými perami, exotickými dovolenkami - to všetko urobí dojem na určitý typ ľudí. A potom sú ľudia na ktorých urobí dojem človek, čo je vyrovnaný a spokojný sám so sebou, s ktorým sa cítia príjemne, lebo je uvoľnený, je s ním sranda, má v sebe nejaký drajv, vie čo v živote chce... aký človek zaujme teba? Čo na tom človeku/žene ťa zaujme? Všimol si si, že sú ľudia o ktorých vôbec nič nevieš (aké majú záujmy a čo všetko zažili/precestovali) a aj napriek tomu sú ti sympatický, je ti s nimi fajn?
Sympatie sú výsledkom všetkého dokopy - to ako ty vnímaš samého seba, je cítiť, ako vyzeráš, čomu sa venuješ a BAVÍ ŤA to, ako žiješ, o čom premýšľaš, čomu veríš... to všetko sa podpisuje na mimiku v tvojej tvári, na chôdzi, držaní tela... ak robíš niečo pro forma, aby si zaujal a nie preto, že ťa to baví, jednak ty máš z toho hovno a druhak zaujme to len povrchného chmuľa/trubku. Sympatie nie su len o tom čo prevratné a jedinečné si urobil. Čo z toho asi tak partnerka má, ak sa jednoducho necíti dobre v tvoje spoločnosti?
Ak by som mala vypichnúť niečo, úplne stručne - menej mysli a viac vnímaj srdcom, počúvaj, vychutnávaj si dobré jedlo, relaxuj, spievaj si, usmievaj sa, venuj sa tomu čo ťa baví a drža sa pravidla zlatej strednej cesty.
podla mna na pociatku bolo svetlo alebo slovo? :-D give me hope Joanna :-D
Ty nemáš rád mužov?
Svet plný úžasných ľudí....
dost dlha myslienka, ale ak si v kontakte s nejakymi zenami, tak by som ti poradila vsetkz kontakty prerusit....a ak nie si, tak sa o ne v najblizsej dobe ani nepokusat - cize ziadne zoznamky, chaty ci cety a podobne, inak si budes zbytocne tarasit cestu k tej pravej tymi nepravymi zenami
Zazil som nieco velmi podobne. Ak doverujes svojmu psychologovi tak si na dobrej ceste. Zda sa ze mas vysoke iq a tvoj problem je v tom ze dopustis aby tvoje myslienky ktore mozu mat od reality dost daleko, ovplyvnovali ci priamo diktovali to ako sa citis. Vysoko odporucam si nastudovat co je KOGNITIVNA TERAPIA, poradit sa o tom so psychologom. Su to mentalne cvicenia a funguje to. Malo by to aj tebe pomoct, vysledky sa dostavia do 8 az 10 tyzdnov. V tvojom pripades su dufajme lieky zbytocne. Drzim palce!
Ipsik:aj ja chcem ist na Mars!
Nechceš ísť so mnou odtiaľ preč? Čo tu budeš riešiť, prosím ťa? Včerajší deň? Keď nie, tak nie, ja odchádzam, moja stará odo mňa nedostane ani deravý groš, toto by som si neodpustil:-D
Ja ti poradím asi len toľko, aby si bol viac komunikatívny a isto si nejakú nájdeš. Ja som si dnes nevypil, nemám za čím smútiť, ale zase to nebudem s radosťou preháňať a tancovať tu break dance na Waterloo od Abby, až tak by sa človek nemal radovať.
Keď si génius, tak si zvykni na to, že budeš celý život sám a nepochopený. Ja som Marťan, tak odchádzam naspäť na Mars. Už by som rád vysadil AD-čka. Bye, bye.
Neviem,ci ti to pomoze,ale ja som teraz tiez trochu opita kvoli osamelosti :D Pisem sice smajlik,ale nie je mi veselo. Aj ked ja priatela mam.Co to znamena?Priatelka ti problem nevyriesi,teda nie,mozno v prvej faze zamilovania. No takze ti ostava napr.studovat literaturu,ked rad citas o zlepseni sebavedomia.Alebo kludne dalej pripisovat tvoje pocity tomu,ze nemas priatelku. a ked ti pomaha psychoterapeut tak fajn,aspon si sa odhodlal,poniektori chalani si ani problem nepriznaju,nieto aby sli k psychoterapeutovi. Drzim palce
