Dobrý večer. Ani neviem prečo to tu píšem... Potrebujem sa vyrozprávať. Možno by pomohli aj nejaké rady alebo názory.
Som mladé 19 ročné dievča, ktoré, na takúto dobu, vedie príliš nudný život. Už odmalička som veľmi plaché, hanblivé, samotárske, introvertné dievča s nulovým sebavedomím. Na základnej škole som mala asi tak dve, ako sa hovorí, ''známe'', s ktorými som sa rozprávala. Žiadne kamarátky až doteraz. Či už som chodila do škôlky, na základnú, na strednú (ešte na ňu chodím), nikto o mňa nejavil záujem. K nikomu cudziemu sa neozývam, mám asi nejaký blok, ktorý neviem odblokovať. Som odmalička sama. Okrem rodiny nikoho nemám. A odkedy si pamätám, až do teraz, som sama. Zašlo to až tak ďaleko, že...
1. mi to dokonca sčasti aj vyhovuje. Nikdy som s nikým nebola von. Vonku chodím, keď mi niekde treba ísť. Inak som stále zavretá doma, za TV alebo PC a mám kľud. No aj ma to veľmi zožiera.
2. Absolútne neviem, aké to je, mať kamarátov (všeobecne). Keby sa niekto, kto ma pozná, so mnou chcel skamarátiť (+ keby to bol extrovert) podozrievala by som ho, že to robí z ľútosti a naozaj to nechce alebo, že má za lubom niečo zlé. A aj keby mi povedal, že mi nič zlé nechce, neverila by som. Pretože nie som zaujímavá. Hnusím sa sama sebe a ako vidím, aj iným. Komu by sa chcelo baviť s človekom ako som ja. Mám pocit, že si nikoho nezaslúžim. Mám s toho už depresie, strašne vo vnútri trpím. Chodím po svete ako duch. Neusmievam sa skoro vôbec. A áno, uvedomujem si, že je chyba vo mne.
Neviem, či je niekto z vás v takej situácii ako ja... Ak áno, asi viete, aké je to ťažké. Musela som sa vyrozprávať aj tu. Chodím k psychologičke 3 mesiace, zatiaľ žiadny pokrok. Môžete poradiť, napísať svoj názor. Za všetko budem vďačná.
Nudný život
Mesačný princ - Áno.
michael067 - Neviem prečo. Nebol žiadny zvrat zo strany rodiny a kamarátky som nemala takže... Moji rodičia hovorili, že keď boli deti, tak boli tiež tichí, ale nie až tak, ako ja. Asi som to všetko zdedila po nich oboch.
Inak, áno, často mám pocit že mi šibe. :D
kafe - Keby som sa k rodine správala tak, ako k sebe, už by som pre nich bola dávno mŕtva. Mať rada sama seba... Raz sa ma psychologička pýtala, čo mám na sebe rada. Mlčala som, pretože som na sebe nemohla nájsť ani jednu pozitívnu vec. Ani teraz neviem nájsť, keď sa zamyslím. A byť sama sebou, v mojom prípade, nie je dobrý nápad. Ak na sebe zbadám čo i len jedno pozitívum, dám ti vedieť.
Ipsilon - Ale... usmievam sa, samozrejme, že sa usmievam, ale nie často.
Neviem prečo, ale zaleží to aj od toho z kým som. Napr. v triede. Sú tam dievčatá v skupinke ktoré sú namyslené a ukecané, s nimi sa veľmi nebavím a ani sa na nich veľmi neusmievam, pretože mi nejak nesedí tá povaha. A zase, jedno dievča nie je namyslené, ale ukecané, spoločenské. No a s ňou nemám problém sa zasmiať. Často si z nej (v dobrom) robím srandu. Takisto aj na základnej som mala také dve spolužiačky, s ktorými som nemala problém. Niekedy som sa už aj zamyslela, či mi nešibe. Neviem... Pripadám si, akoby som nejak intuitívne vedela vycítiť faloš alebo čo. A na základe toho sa správam k ľuďom odlišne.
Mesačný princ - Prečo takáto otázka ? :D
Najprv si ujasni sama v hlave, že čo vlastne chceš. Nie je to niekedy jednoduché. Ak na to prídeš, tak môžeš pokračovať ďalej. Psychologička nie je tvoja kamarátka v pravom slova zmysle (ale ako forma kompenzácie je to ok). Ak si vážne introvert, tak toto nijako nezmeníš, ani keby si sa poskladala do kocky. Ak sa na ľudí ani neusmeješ, tak ti žiaden psychológ nepomôže. Vieš ako vyzerá komunikácia medzi extrovertom a introvertom? Extrovert sa vyrozpráva a introvert si len pomyslí svoje:-)
Ja som sa s kamarátmi dostal už do takého "levelu", že keď môžem, tak sa im vždy rád a ochotne vyhnem. A keď je nejaký problém, tak len málokedy ho s nimi riešim osobne.
Mňa ich problémy zaujímajú asi tak, ako veveričku pestovanie cukrovej repy. Ale helfnem, nie som taký.
Tak si môžeš tiež pomyslieť svoje:-)
tu je podobná téma, inšpiruj sa radami tam: www.zdravie.sk
V tej "ťažkej situácii" si sa neocitla tak, že ono to spadlo na teba z neba a ty teraz trpíš a nevieš ako z toho von. Tú situáciu si vytváraš. Ako? Byť plachá, hanblivá, samotárska, introvertná je ok. Mať nulové sebavedomie, hnusiť sa sama sebe, mať pocit, že si nikoho nezaslúžiš - obrazne povedané, sereš si na hlavu a potom sa divíš, že s tebou nikto nechce byť, nikoho nezaujímaš, nikto nejaví záujem o teba. S človekom, ktorý "smrdí" na diaľku, by si sa nebavila ani ty, tiež by ťa nezaujímal a nesnažila by si sa ho spoznať, nemala by si chuť ani len sa priblížiť. Čo teda s tým? Nuž nič iné, len sa naučiť mať rada samu seba takú aká si. Nie si ani horšia ani lepšia od druhých. Takže nemáš vôbec žiadny dôvod hnusiť sa sama sebe. Ty si si len zvykla neznášať samu seba, nebyť spokojná s tým aká si, byť na seba príliš kritická... pritom si krásny, cenný človiečik. Správala by si sa k niekomu cudziemu tak hnusne ako sa správaš k sebe? Hovorila by si mu také hnusné veci, aké v mysli hovoríš sama sebe? Schválne, skús sa aspoň chvíľu správať doma k rodine tak, ako sa správaš k sebe. Moc príjemné to neni. Len ono to ide aj opačne. Tak pekne, ako sa dokážeš správať k rodičom sa môžeš správať aj k sebe samej. Nie nadarmo sa hovorí, miluj svojho blížneho ako seba samého. A ja to strašne rada upravujem na: miluj seba samého ako by to bol niekto druhý. To je to, čo zohreje tvoje vnútro. Skús si predstaviť, aké to asi je, keď má človek rád sám seba, aj so svojimi negatívami, nedostatkami. Tie má predsa každý.
Keď si zvykneš na svoju "kožu" a bude ti v nej aspoň trochu príjemne, kľudne môžeš byť i naďalej samotárske, introvertné dievča, ktoré sa venuje sebe a tomu čo ťa baví. Vieš čo sa stane potom? To príjemne teplé vnútro v tebe pritiahne zopár ľudí, ktorí buď majú podobné záujmi ako ty, alebo sa cítia s tebou príjemne a preto budú chcieť stráviť svoj čas s tebou. A tých niekoľko akcií ktoré spolu podniknete už stačí na to, aby si si mohla povedať "wau, mne sa ten môj život páči".
S "kôpkou hnoja" sa nikto príjemne necíti, preto zakomplexovaní ľudia sú buď sami, alebo si priťahujú ľudí ktorí im ubližujú, využívajú ich, ponižujú a pod. Mať rád sám seba, prijať sa taká aká som, je ako pestovať v sebe voňavý kvet. Okrem kamarátov si takto jednoducho pritiahneš k sebe i priateľa. Stačí fakt málo, nebáť sa byť sama sebou a tešiť sa, využívať voľný čas na to čo ťa zaujíma, čo ťa baví, nadchýňa, po čom ti srdce piští.
Otázka je prečo? Bol u teba v rodine, alebo zo strany tvojich kamarátov nejaký zvrat v prístupu k tebe?
Človek je sociálny a spoločenský tvor, bez príbuzných a kamarátov sa doslova zblázniš.
