Zdravím. Žil som úplne normálny šťastný život 17 ročného chlapca. Cez leto som chodil nonstop s chalanmi jazdiť na BMX, vkuse som mal vyplnený čas, stále som niekde bol a užíval si svoj život tak ako nikdy. No nato začalo také divné obdobie, začal som sám seba z ničoho nič sledovať že či som v poriadku, či dobre vidím, či mi nič není . Bol som totižto na jednej párty v lete, riadne som sa vybláznil a zabavil sa. No cestou domov ma ale chytali dosť divné myšlienky, opúšťal som sa ľudovo povedané a uvedomil som si z ničoho nič, že som sa vôbec za celý večer nespotil aj keď bolo leto, vonku tak 26 stupňov a ja som tancoval ako zmyslov zbavený. Keď som zaspal mal som veľmi divný sen, ktorý bol dá sa povedať nekonečný a prehral sa mi v ňom celý predošlý deň. Vstal som úplne ustrachovaný, nevedel som čo sa stalo a bol som celý deň strašne unavený. Aj keď si moje telo pýtalo spánok, ja som si ľahol, snažil sa zaspať ale nešlo to. Stále som mal nejaké divné myšlienky v hlave a bál sa o seba. Tento stav neustáleho kontrolovania sa somnou vlečie dá sa povedať doteraz, už je to akési podmienené. Trvá to už skoro pol roka. V poslednej dobe stým bojujem, snažím sa vrátiť život do starých koľají, mávam lepšie a aj horšie dni ktoré sa stále striedajú, v tých lepších dňoch absolútne nemyslím na tieto veci, užívam si život, vnímam emócie a som nesmierne rád, ale problém je to, že si hovorím že čo ak príjde znova tento zlý stav. Naopak v tých horších ma všetko znepokojuje, vkuse mám tendenciu si namýšlať že mi niečo je, nedokážem sa zabávať, všetko čo robím mi príjde také "suché". Ako keby som chodil len po tomto svete a neužíval si. Znepokojuju ma obyčajné veci napríklad keď si nedokážem spomenuť na niečo, alebo keď troška zle vidím niečo - hneď si myslím že mi niečo je. Nemám zdania čo sa stalo a dosť ma to štve pretože rád by som žil môj život plnohodnotne, užíval si každý moment ako predtým keďže som si za ten čas našiel dievča a mám bezstarostný život.
Ako keby som to nebol ja...
Mesačný princ - urcite ano, nakoľko by som to bola aspon "ja" vo svojom tele
Anonym55 k tvojmu stavu neviem, podla mna sa to na depersonalizaciu ani na derealizaciu nepodobá, v prvom pripade ide o zmenu vnímania svojho tela a následne teda prežitkov voci okolitému svetu, v druhom ide o zmenu vnímania hlavne vonkajšej reality a priestoru, seba precitujes normalne. Skor ide o nejaký druh úzkosti, pripadne nástup depresie, kde v niektorých prípadoch nie je potrebný žiaden spúšťač a moze prist nečakane, aj ked je clovek spokojny vo vsetkych sférach.
TakeTrdlo : síce je super, ze radis, aby clovek na to nemyslel, ale zial, niekedy to nie je vedome a ani sa to v určitých prípadoch vedome ovplyvnit neda. Ak boli pre teba najhoršie panické ataky, tak potom si nezažila depersonalizaciu a derealizaciu. Panikou som trpela vyse roka, ktora mi odišla tak povediac "zo dna na den", sice strasne ochorenie, ale nastúpilo po nej este nieco horšie. Zit akoby mimo tela a mimo svet, bez akejkoľvek emócie, empatie, prist o krátkodobú pamäť, dezorientácia a strata v časopriestore, nespoznat sa v zrkadle, neovládat svoje telo, nespavost (vymenovala som len základy), ale...popritom si vsetko uvedomovať je v porovnani s panikou asi ani neporovnatelne...s panikou sa ako tak zit dalo, toto je smrť za živa. Takze verte, existuje este nieco horšie ako panicka porucha, úzkosti, depresie, soc. fobia.... Menila by som za akékoľvek ine ochorenie, za akeeeekolvek....(!) :-(
anonym, co ti povedal tvoj psycholog na stretnuti?
Je to možné, pretože som bol zvyknutý žiť svoj život naplno a odkedy som spadol do tohto kolotoča ho absolútne nežijem tak ako kedysy. Ale osobne to vidím na depersonalizáciu, pripadám si ako keby som to nebol ja ( pretože už nepociťujem radosť z hočičoho, nedokážem sa zabávať a som večne sklesnutý ), často krát nepočúvam to čo mi ľudia hovoria, z časti sa mi zhoršila aj pamäť, nič sa mi nechce ani ma nič nebaví a staré koníčky ktoré som robil vo mne nič nevzbudzujú. Taktiež mám taký pocit že všetko čo sa stane akoby som neprežil ja, a dni mi bežia strašne rýchlo. Pred 2ma dňami sa mi stalo niečo nečakané, po tých 4 mesiacoch sa mi na jeden deň ako keby odomkli všetky pocity, bavil som sa, dokázal som sa naozaj smiať a cítil som sa konečne vo svojej koži. Bohužial ale iba na jeden deň, potom to tu prišlo znova.. Zajtra mám kontrolu u psychológa, myslíte si že to môže byť depersonalizácia ?
mozno potrebujes nieco viac. nieco viac ako sa "len zabavat". mozno si tvoj zivot pyta nejake vyssie naplnenie, vyznam. napriek tomu, ze si stastny, mozno ti unika "To nieco", pre co chces zit.
anonym a co ti je?, to vyzera ako depresia alebo nieco take. to budes mat viac dni vkuse, ci?
Včera som bol na zábave s mojimi kamošmi, bolo nás asi 10 a ja som sa vôbec nedokázal zabaviť. Celý čas sklesnutý, keď sa ma niekto opýtal že čo sa deje tak som reagoval nervózne, aj keď som si čo to popil stále rovnako, vôbec som sa nedokazal zabaviť aj keď som tancoval a spoznal nových ľudí. Teraz tiež sedím pri tom PC ako drevo sklesnuté, vôbec sa nedokážem ani usmiať, nič mi nerobí radosť na nič sa neteším.... Och bože môj nech to už prejde lebo ma to cvakne
Teraz si aj vravím že čo sa stresujem veď som mladý mám celý život pred sebou a cele toto je súčasťou mňa len si moc namýšlam a všetko je v poriadku, ale stále mam v sebe niekde v hlbke v mysli ten pocit že neni všetko OK a niesom to ja. Ťažko sa to potláča keďže som mojmu mozgu dovolil 4 mesiace mať tento stav
