Stávam sa zlou ako moja matka

ligotti, ty si to napísal tak krááásne...

Keby matka nemala dôvod, určite by tatkovi nešla nadávať. Ale však jasné, muži sú ti svätí a na vine je žena. Aj sprostosť je dár boží, a toto plemeno jej dostalo až priveľa.

Liliane odpustenie je velmi dôležité. dostanem sa k tomu.
môj fotrík tiež skončil nakoniec po rokoch ako bezdák aj tak umrel a v priebehu rokov čo s nami žil nás aj ohrozoval na živote, a okrem toho všetkého som takmer skončil v decáku. takže viem o čom hovoríš, my ludia z ťažko dysfunkčných rodín (nie len nejaký rozvod rodičov a iné lahké záležitosti, ale drsné hard core veci na hrane) sme si v týchto veciach podobní až rovnakí, musíš porozumieť svojmu problému, svojim reakciám, emociam, a vela čítať o tejto problematike. je užitočné čítať o ludoch ako sme my. vela z nich sa tým problémom pasuje ešte aj v starobe a vela z nich ani nepoznajú príčinu ich ťažkostí, ale čím skôr pochopíš ty svoj problém a začneš s tým niečo robiť o to lepšie pre teba a môžeš byť daleko pred nimi, dokonca im môžeš pomôcť. preto nemaj tie fatalistické reči že to je prekliatie v rodine, že to máš v sebe hlboko. ano z určitého pohladu sa na to dá tak pozerať. tieto veci sa dajú prenášať z generácie na generáciu tým že niekto vyrastá v takom prostredí, potom je v dospelosti sám taký, potom má deti a tie vyrastajú kvoli nemu v dysfunkčnom prostredí v akom vyrastal on a tak dalej... a ano tieto traumy sa vrývajú hlboko do duše. ale nesmieš voči tomu mať ten postoj že je to niečo nezmenitelné, neodvratné. inak nenájdeš v sebe motiváciu to meniť.

ale späť k odpusteniu. my potrebujeme opustiť vzťah ktorý je použijem výraz že "toxický". ale nie len fyzicky musíš opustiť ale aj mentálne a emocionálne tiež. a k tomu slúži odpustenie. ked neodpustíš a pestuješ v sebe nenávisť tak si zaťažená. odpustenie znamená odlahčiť sa. pre teba je dôležité sa tou osobou a jej činmi nezaťažovať. ak ti tá osoba ublížila v minulosti neodpustením vlastne stále trpíš, ti stále ubližuje. musíš jej činy vnímať tak že je to jej slabosť, jej nedostatok, jej činy vyplývajú z jej vlastných pocitov nešťastia. nebud ako tá osoba pretože tým že si minulosťou stále zaťažovaná si nešťastná a trpíš a môže trpieť aj tvoje okolie. toto platí aj pre autorku tejto témy. každopádne aj ked neublížiš iným ubližuješ sebe, nedovol to tej osobe a odpusti jej.
odpúšťanie nie je ľahké, ale len ak to vnímaš ako obetu svojej pýchy alebo spravodlivosti. odpustenie je proste nechať to tak. tým že to necháš tak to nerobíš pre tú osobu ale pre SEBA. je to darček ktorý dávaš SEBE. už teraz trpíš, tak načo pokračovať v trpení. dovol si netrpieť a pohnúť sa v živote dalej. mimochodom už Gándhí hovoril že odpustenie je znakom sily. každopádne ty musíš myslieť na seba, robíš to pre seba. a postupne musíš začať hladať sebaakceptáciu, musíš sa mať rada takou aká si a príjimať sa a zároveň sa neodsudzovať a byť si jedinou prísnou a zároveň láskavou učitelkou. ty vieš čím si si prešla a čím si prechádzaš a maj v paži tých ktorí by ťa chceli súdiť za tvoje prešlapy alebo za to kde sa práve vo svojom živote nachádzaš, ako ho riešiš, ich aj tak nezaujimaš, oni si len uľavujú. ale neodsudzuj ani ty samú seba. ber si k srdcu JEDINE konštruktívnu a pomáhajúcu kritiku od druhých. a ked ideš riešiť samú seba, ked si sama so sebou, vo svojich myšlienkach, hladáš radu, máš hovory so sebou predstav si že sa rozprávaš s nejakou pre teba milovanou osobou ktorá potrebuje od teba radu a chce pomoc. jednala by si ty s tou milovanou osobou tak odsudzujúco ako jednáš sama so sebou ? porozmýšlaj nad tým.

Liliane, viem si predstaviť, že je toho vo vašej rodine viac. Ale to že si sa tu ozvala znamená, že ti to nevyhovuje, nenávidieť, chceš z toho začarovaného kruhu nenávisti a iných problémov von. To je dobre. Môžeš nájsť aj iné spôsoby, ako si pomôcť, niečo môžeš urobiť aj sama, ale takéto hlboké zranenia ide rýchlepšie zahojiť u šikovného psychoterapeuta. Skús ešte niekoho iného.
Čítala som veľa pohnutých príbehov, kde ľudia prežili ťažké osudy a dokázali sa odstrihnúť od minulosti... ja som si vždy hovorila, do riti, ak to dokázali oni, dokážem to aj ja. Nevzdávaj to. Každý jeden človek má šancu zažiť v živote aj to krásne, rozhodnúť sa a žiť tak ako sa to mne páči a nie sa točiť v kruhu, v zajatí minulosti, ako obeť zlých rodinných pomerov. Hľadaj spôsob, ako sa pohnúť, aby ti bolo lepšie a NÁJDEŠ HO.
Tu je pár linkov na povzbudenie:
www.youtube.com
film podľa skutočnej udalosti (aj ked trochu depresívny, tie náboženské veci si tam moc nevšímam ale rozhodne MÁ čím inšpirovať) www.youtube.com

Krásny človiečik :) hnev sa nedá ovládnuť vôľou. Aspoň nie ten nervácky. To sa utrápiš, ak sa budeš snažiť ovládať sa. Viem ako ťa to mrzelo a ako to bolí. Nedokážem ti to tu dopodrobna opísať čo všetko som robila aby som sa zmenila. Ale na začiatku bolo rozhodnutie - chcem byť láskavá, chcem pre deťúchy robiť pekné veci, chcem aby ich moja láska hriala. Ak to mám nejak stručne, obrazne popísať, najprv som zohriala to svoje srdce láskou a potom ma už určité situácie nedokázali rozčúliť tak, že som bola jak utrhnutá z reťaze. Dôležité je hnev ventilovať, nie potláčať. Máš možnosť športovať? Beh, bicykel, dlhé prechádzky v prírode, otužovanie... čokoľvek. Zabiješ dve muchy jednou ranou - nebudeš doma a vyčistíš si hlavu i vnútro. Ďalej napĺňať svoje vnútro niečim... hrejivým. Knihy (okrem iných i motivačné knihy), pesničky, priatelia, koncerty, dobrovoľnícke aktivity, rozvíjať tvoje záujmy, to čo ťa baví, realizovať sa, modliť, meditovať... obklopovať sa ľuďmi, ktorých máš rada. K tomu patrí aj odchod z domu čím skôr. Ak máš možnosť bývať u babky, u niekoho z rodiny, využi to. Hodiť sa pod vlak je tiež možnosť ako to vyriešiť:) ale ešte si nevyužila iné možnosti. Takže to si nechaj na inokedy. Ak budeš hľadať možnosti, ako sa mať, cítiť aspoň o kúsok lepšie, život ti tie možnosti, odpovede na otázky prinesie do cesty. Napríklad ja som mala plné zuby duchovných kecov, chcela som jednoducho vedieť AKO život funguje, lebo som nerozumela, prečo sa mi nič nedarilo, išla som od 9-tich k 5-tim a bolo mi tak strašne nahovno. A už som trochu v obraze :) odpovede som našla. Čo by si o živote chcela vedieť ty? Aké otázky máš? Aký život by si chcela prežiť? Pýtaj sa, zisťuj, rozprávaj sa s ľuďmi, čítaj knihy, počúvaj rozhovory druhých ľudí v buse, he-he... odpovede, riešenia akejkoľvek situácie k tebe prídu. Len aj ty potrebuješ byť otvorená, vnímavá aby si ich dokázala zachytiť. Zvládneš to, neboj sa.

Kafe ono je to viacej komplikované. Neviem, čo sú rodinné konštelácie, ale sedenia mi nepomohli. Mám to v sebe hlboko. Keď som ju videla naposledy pred pár mesiacmi na pohrebe člena rodiny, bolo mi hneď zle od žalúdka. Pretože ona doslova priviedla do hrobu dvoch ľudí. Celá naša rodina je už tri generácie prekliata.

Všetko dokážem pochopiť, ale tú vulgárnosť nie.
Vzťahy sú vážne veľmi komplikovaná vec. Moja matka nenávidí môjho otca, on nenávidí ju, čiže je to vzájomné. Ja nenávidím svojho otca, ale postupne začínam nenávidieť aj svoju matku, lebo až tak niekto niekoho nemôže predsa nenávidieť. Popri tom trochu (viac menej formálne) nenávidím svoju ex, ona mňa nenávidí tiež (neformálne).
Treba sa jeden druhému vyhýbať. To považujem za jediné, správne riešenie, aj keď sa máme vzájomne všetci v nenávisti:-)
Pekne sme dobačovali...

Dakujem vam za pekne prisevky. Avsak kafe ja sa nedokazem premoct. Ked sa nahnevam hovorin hrozne veci. Mala som priatela a aj jemu som nadavala do koko** teda raz som mu to povedala. Mrzelo ma to strasne. Odvtedy nikdy nikoho nechcem. Rodicia sa v kuse hadaju raz sa skoro pobili este ze tu bol brat. No ja neviem ak budem ako ona tak mozem rovno skocit pod vlak

Liliane, matka ti takmer zničila život. A ty si ho špatíš teraz sama aj keď s matkou viac nežiješ. Tvoja situácia je o kus ťažšia a ak sa chceš od matky odpútať a nevláčiť ju celý život so sebou (v myšlienkach), skús psychoterapie alebo rodinné konštelácie. Bude to trvať nejaký čas, ale myslím si, že to stojí za to.

to co mas za matku?
ved to je hotova xantipa