Ahojte,čo si o tomto myslíte ...ja som veľmi empatický človek, myslím, že je to super vlastnosť, ktorú sa dá využiť pre dobro druhých. Na druhej strane ale aj dosť zaťažujúca, lebo občas , ked som s nejakou kamarátkou, ktorá sa má ťažko a nepovie mi o tom, tak tie jej pocity akoby prechádzajú na mňa a ja ani neviem prečo a cítim sa zle. Potom mi napr. na druhý deň povie, že jej bolo včera zle, a ja zrazu viem, prečo som sa včera cítila zle.
A občas ked niekomu poviem, ako vnímam veci, že som šťastná , ked sú šťastní ludia okolo mňa a dosť ma ovplyvňuje, ked sa niekto z mojich najbližších trápi...že napríklad neznášam nejaké jedlo, ale zjem ho aby som potešila niekoho, koho viem ,že to v tej chvíli velmi poteší a pod...
Veľmi ale veľmi dokážem čítať, to ako sa iní cítia..a pri ludoch, ktorých milujem, tak ich pocity sa takmer stávajú mojimi, že preberám to ich vnútorné cítenie, ako psy :D
Čo si o tom myslíte ? máte to niekto podobné?
Tí, ktorí dokážete psychologicky rozmýšlať/ analyzovať
Lumik, to je pravda, lebo ludia slovami hovoria nieco ine, cize klamu, ale nase pocity su ine, preto netreba vsetkemu verit /slovam/
a toto autorkine by som nenazvala empatiou, tu moze mat hocikto, ale nemusi fyzicky pocitovat to iste co druhy clovek, nemusi ho to ovplyvnovat
Tak nad tym rozmyslam, ze ak nieco analyzujete pomocou otazok, ci to nie je prave opak empatie, kedze si myslim, ze ta by mala byt prave o tom, ze bez slov viete na com ten druhy je. Ale zasa mozno na overenie toho, ze ci to, co si predstavujeme o pocitoch druheho sedi so skutocnostou su otazky dobre. V mojom pripade vecsinou to co zistim otazkami nesedi s tym co citim, horsie je, ze casto neviem ci sa rozhodovat na zaklade empatie alebo analytiky ked sa rozchadzaju.
Vianoce: a máš vyštudovanú psychológiu?
"ma mi povedala,že už keď som bola mala,mala som asi 4 roky,tak keď sa rodičia pohadali,tak som išla za každým z nich a 'analyzovala' situáciu otázkami typu 'máš ho/ju stále rada?‘ , vždy som všetko veľmi analyzovala,už od decka"
No to bolo zaujímavé správanie keď si mala asi tak tie 4 roky, nie teraz keď si dospelá.
Teraz musíš ešte rozanalyzovať či má význam za každým z nich prísť a dávať im otázky či ho/ju máš stále rad/rada. Na to už potrebuješ poznať ich správanie ľudí, a niečo o mozgu.
Pretože, ak budeš mať zanalyzované ich správanie a doplníš si to o vedomosti mozgu, môžeš prísť na to, že aj keď za nimi pôjdeš aj keď sa ich to spýtaš analyzuješ a možno sa ich budeš chcieť pokúsiť znova zmieriť, tak z ich predchádzajúceho správania a tvojho študia ľudského mozgu zistíš že by to nemalo žiadny význam, pretože su natoľko utvrdení vo svojich pozíciach že žiaden z nich nepovolí a hádky budu neustále pretrvávať. Čiže jediné čo by si týmto dosiahla by bolo vyčerpanie svojej energie na rozanalyzovanie, prípadne snahu zmieriť týchto dvoch ľudí.
Čo by mohlo mať za následok, po niekoľkých takýchto prípadoch psychické vyčerpanie, možno vyhorenie.
Preto treba aj analyzovať kedy pomáhanie druhým môže byť ako hádzanie hrachu na stenu.
Celkom zaujímavé príspevky ste k tomu napísali,fakt sranda ako to každý vníma inak :-) niektorí ma dokonca ešte aj 'zdissovali' za výrazy,aké som použila v názve temy ...hmm..myslím,že tí väčšina ale pochopila ako som to myslela...
Niektorí písali,že to má každý,psychológovia sa to môžu naučiť,ale podľa mňa len do určitej miery. Práve jedna z mojich najbližších priateliek je doktorantka z psychológie,veľmi dobrá žena naozaj,empaticka , robí aj pre verejnú a súkromnú sféru,je dosť vyhladavana....a dokonca ona sama sa občas radí so mnou,a veľa x už povedala,že to,čo mám je obrovský a dar a nie je to nieco,čo by sa dalo naucit....mama mi povedala,že už keď som bola mala,mala som asi 4 roky,tak keď sa rodičia pohadali,tak som išla za každým z nich a 'analyzovala' situáciu otázkami typu 'máš ho/ju stále rada?‘ , vždy som všetko veľmi analyzovala,už od decka....a vzdy som si myslela ,že tak rozmýšľa každý...ae vekom som prišla nad tým,že to vôbec nie je pravda...
A ako to využívam ? No keďže je to to ,ako ja myslím,čiže pre mňa to najprirodzenejsie vnímanie sveta, tak to využívam denne a vo všetkom. Paradoxne je zaujímavé,že veľa mojich blízkych priateľov malo nejaký vnut.problém,tak som sa im snažila pomôcť, už na ZŠ som mala kamarátku, ktorá dosť koktala, niekde v 2.roč.na stredne úplne prestala....stačilo ísť na to celé generálne len podporanim ju v tom,že je ok urobiť chybu , a začali sme si lásky z toho robiť srandu,ak začala koktat tak som to napr.na hodine niečo dočítala za ňu tak,aby si to nikto nevsimol.....ďalšia kamaratka na vysokej,bola veelmi hanbliva, až príliš....tak presným opakom,tým,že som jej ukázala,že nič nie je hanba a naschvál som seba aj ju vystavovala trapnym situáciám :-D napr. som ju v autobuse poslala spýtať sa úplne neznamenho muža ,čo číta..o čom je tá kniha atď....až po nejakom čase nič normálne nebolo trápne,teraz je v tomto vyrovnaná a vie si z takých situácii urobiť srandu...
Ono je toho na knihu,ale momentalne to využívam najmä pri práci s deťmi, mládežou aj s dospelými,keďže dobrovoľne pracujem na niektorých projektoch na pomoc iným....ale napr. už veľa ludi,kt.sa mi zverili s niečím mi povedalo,že sa pri mne vôbec necíti trápne,aj keď mi hovoria tie najsukromnejsie veci,možno slabosti atd.....a nečudujem sa,lebo keď vidím ako ľudia niekedy reagujú na ťažkosti iných atď....ja nikoho väčšinou neľutujem,ľudia to nemajú radi...pýtam sa ich na pocity bez toho,že by to vyznelo ako otázka,ktorá ich má rozplakat...atď...no neviem či to viem aj dostatočne vyjadriť takto slovami
Iba teda k tej poznámke,že mi takto ľudia zoberú energiu,lebo sa niektorí iba sťažujú...ja tiež filtrujem koho si ako' pripustiť ' k telu...a ľudia ,kt.sa len sťažujú tak im narovinu poviem,že sú sa len sťažujú a že to je prvý bod prečo sa cítia zle...ale väčšinou ide skor o blizkych,kt,pocity sa na mňa prenášajú,lebo aj keď viem dobre čítať ľudí ,tak u úplne cudzich,kt.nie sú tak ľahko citatelni je občas problém úplne vedieť ako sa cítia...tak naozaj vnútri...a pri najbližších už predsa len viem čítať lepšie...a ja mám pocit,že celé moje ja žije len pre iných,mňa naozaj nenaplní nič,čo robím pre seba tak,ako ma to naplní keď môžem pomôcť,potešiť iného ....rada čas trávim aj sama so sebou, dosť čítam, robím aj veľa svetských 'rozmarnych' vecí,viem sa potešiť takmer z čohokoľvek,ale moja myseľ sa viacmenej aj podvedome stále zamestava druhými ľuďmi v zmysle ako im pomôcť atď....také to analytické zmýšľanie,kt.sa nedá len tak zastaviť :-) viem,že sa ešte veľa musím učiť, preto som sa aj chcela dozvedieť či ľudia tak tiež rozmýšľajú a ako to riesite vy :-)
Krásny deň Vam prajem :-)
...a nemohla som povedať nie, lebo keď som bola ešte malá a pomyslela som si: radšej hlad, ako teraz opovrhovanie a večer doma bitku od opilého otca. Vo všeobecnosti neznášam žrať u iných ľudí a na návšteve radšej zo slušnosti poviem, že nič nechcem jesť :)
Ja napríklad neznášam cibuľu. Keď sme sa raz ako deti hrali u babky (otcovej mamy, u ktorej sme bežne nejedávali) na dvore hrali a babka sa ma opýtala, či ľúbim bryndzu a ja som povedala, že áno, tak o chvíľu nám priniesla chlieb natretý bryndzou a na tom hrubú vrstvu cibule nakrájanej na kocky. Boli tam na návšteve naši, sesternice, bratanci, všelikto a ja som bola strašne hladná. Keby som bola povedala, že neľúbim cibuľu, rodičia by ma boli pred babkou ponížili a opovrhovačným pohľadom aj spolu s ňou by boli na mňa navrieskali, že som preberačná, že si nevážim to a ono a nech zežerem hovno, že som mrchavá, a podobne. Tomu som sa chcela vyhnúť. POvedala som ďakujem a akonáhle sa babka otočila, chlieb som hodila sliepkam. Našťastie zožrali ho :) A radšej som pretrpela hlad. Ešte, že tam boli tie sliepky :)
To, čo opisuješ ty, celebrita facebooková, sú už nadprirodzené schopnosti a nie empatia. Empatia je schopnosť predstaviť si to, čo ten druhý pociťuje a ako sa v danej životnej situácii cíti.
Ešte sem domotajme aj anjelov, ktorí sa ľuďom podľa Biblie zjavili ľuďom možno tak trikrát a už bude vsio jásno:-)
A co tak zlata stredna cesta?vypocut,ale nie cele hodiny pocuvat?tieto prispevky mi pridu ako dva protipoly:bud sa schvaluje prilisne vyplakavanie alebo sa ma clovek tvarit,ze ma vzdy vsetko pod kontrolou
