Pekný večer. Píšem tu,lebo sa potrebujem vypísať, je mi jasné, že tu nič nájsť nemusím.Jednoducho je mi ťažko na duši už pekne dlho. O tejto veci nemôžem skoro nikomu povedať,lebo medzi mojimi priateľmi sa každý s každým pozná a mňa táto prepojenosť štve a vyčerpáva. Chýba mi blízka kamarátka, s ktorou by som nemala spoločných známych a ktorej môžem úprimne povedať,keď sa mám zle. Priateľa mám, ale blízku kamarátku si z neho robiť nechcem.Kedysi som mala jednu,dve kamarátky, ale blízke vzťahy s nimi, teraz mám viacerých známych a blízkosť mi chýba. Keď som začala viac chodiť do spoločnosti, nemyslela som tým to, že už nebudeme chodiť niekedy len dve na kávu. Posledný rok je to len o tom,že som medzi viacerými ľuďmi a ako introvertovi mi chýba človek, s ktorým môžem byť sama a povedať mu úprimne ako sa mám. Dnes som mala pokus so známymi o úprimnosť. Totiž, posledné dva roky som bojovala s jednou vážnou chorobou. Nedávno sa to stabilizovalo a tak som úprimne povedala ako to je a na ich otázku, že to sa už mám dobre som odpovedala, že stabilne. Na to oni,že to sa už musím mať dobre a ja že dobre to nebude nikdy, ale je to stabilné. Je síce pekné, že sa zaujímajú, ale pre mňa tá ich odpoveď neznamená nič len niečo ako"nechceme ťa už počúvať". Chýba mi človek, ktorý mi povie, že mi rozumie, že prežil alebo prežíva niečo podobné, že chápe aké to musí byť zvykať si, že zrejme po zbytok života budem v niečom obmedzená a že jednoducho mám právo mať istý čas na to kým si zvyknem. Žiadne ľutovanie či slová"to bude dobré"(lebo viem, že nebude,iba žeby sa stal zázrak). A už vôbec nechcem,aby niekto posudzoval moju chorobu,lebo aj tak je niekoľko jej druhov a hoci podľa názvu to môže vyzerať, že to skoro vôbec nie je nepríjemné, stačí odchýlka a človek to dosť cíti. Tak to by bolo asi na večer všetko. Ďakujem za pozornosť.P.S. Viem, na ľudí sa netreba spoliehať, ani nič od nich očakávať a podobne.
pochopenie
pochopenie a hamipapu, pisete si aspon vy dve? asponze mate priatelov, aj to je nieco.
Dievčence, tak sa držte! Prajem vám aby ste sa dokázali vyrovnať so svojou diagnózou, aby sa vám zdravotný stav zlepšil, aby ste ľahšie zvládali každodenné strasti života, našli pochopenie, šťastie a pokoj v duši boľavej... : )
Dievčatá
Nerozmyslali ste nad tym ze mozno vasi znami nechcu stale riesit vas zdravotny stav,vase problemy?
Kamaratsva su aj nato aby sa mal clovek komu postazovat ale nie dookola o tom istom.Kazdy skoro ma nejake problemy a vela ludi ked sa stretne so spriaznenou dusou ,chce aj vypnut.Bavit sa,rozpravat sa o hlupostiach,nie stale tlapkat po chrbte a riesit vase zdravotne stavy.Je to smutne ze to mate tazke,ale tym ze to budete stale drzat v hlave,tym si nepomozete.Hlavne nehľadajte kamaratku s tou istou diagnozou ci trapenim.To vas s tych depredii nevytiahne.Nemyslim depresie doslova ako diagnozu.Necakajte ze sa vas stale budu pytat nato ako to pokracuje a co ďalej. Zabudnite na svoj stav aky mate.To bude kazdeho bavit chvilku.
Hami papu:No tak sme na tom podobne az na to,ze vraj uz som mimo ohrozenia zivota,a ze si mam zvyknut na tie priznaky,co som sa dozvedela pred tromi mesiacmi,takze si zvykam. Keby som mala aspon uz zalozenu rodinu,lebo toto mi moze skomplikovat veci.No a keby sa ti cisto nahodou chcelo byt v kontakte,tak mozeme,aj ked ja uz radsej ani nic necakam,ci tu na fore alebo inde,clovek da mail a po jednom,zopar mailoch nic a tak to ide dokola ako v pesnicke Anety Langerovej Dokola.alebo sa hra na doleziteho a odpise po dlhom case.cest vynimkam.jednu poznam,ale tak ona mi nie je blizka. Dalsia fajn osoba je dlhodobo chora,tiez potesi. No a tak dokola :D
Kycera: No ved to,clovek napise,ze hlada niekoho s podobnym ochorenim a nik sa neozve.alebo napise niekomu,kto sam napise,ze ma take ochorenie a dotycny neodpise :D Najlepsie je to,ze osobu,o ktorej som si myslela,ze je mi blizka teraz niekedy stretavam s jej priatelmi pritom boli casy,ked ona tiez priatelov nemala.teraz ma zavola von bud iba s nimi alebo raz do roka my dve.takze sa mi fajne pripominaju casy kedysi,vyhnut sa neda,lebo mame vela spolocnych znamych a aj zaluby.aj by som odisla z tohto mesta,ale nemozem :D kym ju nevidim tak som ako tak ok. Je to k nicomu,ale dakujem za snahu :D mat este tie idealy,co kedysi :D
Stáva sa... Ak máš mať falošné priateľstvá, tak radšej nemaj žiadne. A ani netušíš, akú pravdu si vyslovila tou poslednou vetou. Takže sa nauč najskôr žiť sama so sebou, aj osamote, urob si zo seba priateľku a hľadaj spriaznenú dušu. Buď v kruhu ľudí s rovnakým ochorením alebo aj len tak na nete...
Ešte ma niečo napadlo, tak by som to chcel povedať. Talenty treba podporovať od mala, lebo ak sa tak stane, tak oni si ani neuvedomujú, čo dokážu. Vedieť je vec jedna, ale podporiť talent je vec druhá, hoci keď človek vie, tak aj ten efekt akože talentu dokáže vytvoriť ha, ha.
Na toto sa budem pozerať do konca života, minimálne raz do týždňa a budem len meditovať nad tým, že či je toto žieňa človek alebo nejaký boh???:-)))
www.youtube.com
K politike sa nerád vyjadrujem, ale asi poviem kus pravdy, že keď niečo vyznieva blbo, tak to vyznieva blbo, ani pri najväčšej snahe. Asi sa treba menej snažiť a pôsobiť viac uvoľnene:-) Probably:-)
Ja som si bol dať vyveštiť, lebo verím na šarlatánov, placebo efekt, v Boha a pre istotu aj v Budhu a navyše aj v seba:-) Veštica mi povedala, že do 50-tky sa budem mať veľmi, veľmi zle a ja sa jej pýtam a potom??? A ako to bude po 50-tke??? A ona na to: potom si už zvyknete:-)
Ale veľmi jej aj tak neverím, ani neverím, že sa jej veštba vyplní, lebo keď som jej zaklopal na dvere, tak sa opýtala, že:
KTO JE TAM?:-/
No nič, bon soir, dobre som si pokecal sám so sebou, zase som sa dozvedel niečo nové:-)
www.youtube.com
May I have your attention, please?:-) Ja osobne už vôbec neriešim to, kto má akú chorobu, ani podľa toho človeka neposudzujem, je to problém danej osoby a nie môj, tým to pre mňa začína a končí. A mňa moje choroby interesujú fakt už len minimálne, mám to am Hacken, viac menej. Niekedy mám pocit, že čím viac sa človek lieči, tak tým viac je chorý. Jedného, čo poznám, tak ten o tej svojej chorobe len hovorí a hovorí a analyzuje, hrá sa na múdreho, pritom je to úplný Niemand, ktorý si to ešte ani neuvedomil (mal by čím skôr), už by mohol rovno o tej chorobe začať písať aj básne. Neviem, či by mal záujem o to, aby sa z tej choroby uzdravil, keď na ňu poberá parádny dôchodok a nemusí robiť celý deň ani prd. Keby teraz po svete chodil Ježiš, tak on by ho isto obchádzal na sto honov:-)
Ahoj,
Tiez to mam nejak podobne. Som mlada a trpim dost vaznou nevyliecitelnou chorobou ale takisto je to stabilizovane. Tiez na pohlad nevyzeram nejak choro ale to ludia okolo nepochopia nikdy a ja im to nemam za zle lebo z pohladu zdraveho cloveka to je len tazko pochopit, viem si to predstavit. Priatel zrovna vedla mna spokojne chrapka, rozpravali sme sa a potom v sekunde zaspal, je unaveny z prace a rano o piatej musi vstavat zas. Ale je to clovek ktory ma nesmierne chape, nikdy v zivote ma nikto tak nechapal ako on a to som si presla kadecim a on takisto, tiez to nema lahke a ani nechapem ako sme sa dali dokopy a sme spolu tak dlho napriek vsetkym prekazkam...
Ale velmi sa trapim, tiez sme sa aj dnes ako prisiel z prace rozpravali, ze som nestastna z toho ako to teraz je, nemam kamaratov teda aspon nie v blizkosti, ked tak len znamych ale ani kamaratku, prakticky som cele dni zavreta sama doma a uz takto nevladzem. Dnes som velmi plakala ked som bola sama a aj ked prisiel priatel. Povedal, ze to nebude lahke, ze to chce cas, vela casu ale stale stoji pri mne. Nech sa deje cokolvek. Ale ja uz pochybujem o vsetkom. No len o tomto nie... Len vsetky tie myslienky, ci mam s nim zostat, ci to takto ma byt ked ja som ani ziaden vztah nechcela ale zrazu to prislo zo dna na den. No je to velmi tazke. Zoznamili sme sa v nemocnici.
Ale jedine co mi chyba su priatelia, ozajstni priatelia alebo aspon najlepsiu kamaratku, tahalo by sa to lahsie. Takto je to o nicom...
