pochopenie

Pekný večer. Píšem tu,lebo sa potrebujem vypísať, je mi jasné, že tu nič nájsť nemusím.Jednoducho je mi ťažko na duši už pekne dlho. O tejto veci nemôžem skoro nikomu povedať,lebo medzi mojimi priateľmi sa každý s každým pozná a mňa táto prepojenosť štve a vyčerpáva. Chýba mi blízka kamarátka, s ktorou by som nemala spoločných známych a ktorej môžem úprimne povedať,keď sa mám zle. Priateľa mám, ale blízku kamarátku si z neho robiť nechcem.Kedysi som mala jednu,dve kamarátky, ale blízke vzťahy s nimi, teraz mám viacerých známych a blízkosť mi chýba. Keď som začala viac chodiť do spoločnosti, nemyslela som tým to, že už nebudeme chodiť niekedy len dve na kávu. Posledný rok je to len o tom,že som medzi viacerými ľuďmi a ako introvertovi mi chýba človek, s ktorým môžem byť sama a povedať mu úprimne ako sa mám. Dnes som mala pokus so známymi o úprimnosť. Totiž, posledné dva roky som bojovala s jednou vážnou chorobou. Nedávno sa to stabilizovalo a tak som úprimne povedala ako to je a na ich otázku, že to sa už mám dobre som odpovedala, že stabilne. Na to oni,že to sa už musím mať dobre a ja že dobre to nebude nikdy, ale je to stabilné. Je síce pekné, že sa zaujímajú, ale pre mňa tá ich odpoveď neznamená nič len niečo ako"nechceme ťa už počúvať". Chýba mi človek, ktorý mi povie, že mi rozumie, že prežil alebo prežíva niečo podobné, že chápe aké to musí byť zvykať si, že zrejme po zbytok života budem v niečom obmedzená a že jednoducho mám právo mať istý čas na to kým si zvyknem. Žiadne ľutovanie či slová"to bude dobré"(lebo viem, že nebude,iba žeby sa stal zázrak). A už vôbec nechcem,aby niekto posudzoval moju chorobu,lebo aj tak je niekoľko jej druhov a hoci podľa názvu to môže vyzerať, že to skoro vôbec nie je nepríjemné, stačí odchýlka a človek to dosť cíti. Tak to by bolo asi na večer všetko. Ďakujem za pozornosť.P.S. Viem, na ľudí sa netreba spoliehať, ani nič od nich očakávať a podobne.