Dobrý deň prajem.
(vopred sa chcem ospravedlniť za gram. chyby, nie som zrovna fanúšik Ľ. Štúra... ale budem sa snažiť.)
Neviem kde začať, mám problém s ľuďmi. Nejde mi ani tak o vyriešenie môjho problému ale skôr o zdôveriť sa s ním, prípadne naučiť sa s ním lepšie žiť.
Pociťujem to už od malička ale začal som si to vážnejšie uvedomovať až s nástupom na strednú školu. Odchod zo základne školy odchod od ľudí kamarátov ktorých som poznal od svojho detstva bol pre mňa neskutočne ľahký, dalo by sa povedať že som ich zahodil ako obnosené topánky, s ktorými som však bol spokojný... Na strednej škole bolo kopu veľa nových ľudí a poviem to takto, na každom mi niečo vadilo a unavovalo ma dennodenné zbližovanie s nimi počúvanie ich, pre mňa absurdných problémov.
Na druhú stranu musím uznať že som si našiel aj pár dobrých priateľstiev avšak stále som pociťoval že to nieje ono. Možno to vyzerá že som bol intelektuál s nemám kamarátov a podobne, no nieje to pravda zapadol som dokonca užil som si kopec srandy, patril do kolektívu, splynul z davom, no ale nemal som ich rád a asi každým som pohŕdal a nič vážnejšie pre mňa neznamenali ako spríjemnenie štyroch rokov na škole. Nechcem vyznieť ako úplný asociál (i keď možno som) ale takto to vidím a toto je ten môj problém s ľuďmi.
Čo sa týka mojich vzťahov nieje to žiadna sláva. Z jednej stránky z dôvodu vyššie spomenutého a za druhé mojej neschopnosti dôverovať ľuďom. Je absolútne jedno či sa jedná o priateľku, rodičov či najlepšieho kamaráta proste zdôveriť sa s niečim niekomu inému je pre mňa niečo nemysliteľné (dokonca ani zájsť k odborníkovi, preto píšem sem a anonymne) a toto mi najviac vadí že nedokážem ani slovami vyjadriť svoje emócie, vlastne im ani veľmi nechápem. Na pohrebe starých rodičov pred dvoma rokmi som tam šiel aj odchádzal s kamennou tvárou, každý sa ma pýtal ako sa cítim no nechcel som odpovedať, vlastne som ani nechcel.
Netrpím žiadnymi depresiami, záchvatmi, nespavosťou a pod. Som spokojný chodím do práce ktorá ma baví, ba som tam radšej ako doma alebo niekde inde medzi ľuďmi ktorý ma nezaujímajú a lezú mi na nervy. Paradoxne asi jediný človek ktorého plne akceptujem a dá sa povedať že ho mám rád je moja šéfka, netuším čím to je ale je to tak...
Keby si mam vybrať medzi prácou a oslavou známeho tak si vyberiem prácu, nie že by som sa nevedel zabaviť alebo bol nespoločenský práve naopak, zabavím sa, dokonca viem byť aj stredobodom pozornosti a baviť ľudí ale je to pre mňa len taká zásterka pre ostatných aby videli že som to čo oni považujú "byť normálny".
Pripadám si akoby som bol sám, kráčam po ulici pozorujem ostatných ako sa rozprávajú (o banalitách), riešia hlúposti, čumia do telefónov a "komunikujú" s priateľmi, ponáhľajú sa a ničomu s toho nechápem... Som sám alebo to takto pociťuje aj niekto z vás ? Máte niekto podobný alebo totožný problém ako ja ? Bol by som rád ak by ste napísali a podelili sa ako s tým "bojujete".
Ďakujem že som mal možnosť sa takýmto spôsobom zveriť, a všetkým ktorý toto všetko zvládli prečítať gratulujem ja by som to nezvládol.
