Viem že táto otázka sa možno úplne nehodí do diskusnej kategórie "Vzťahy" pretože je to viacej zamerané skôr filozofickým smerom, ale je to téma o ktorej som v poslednom čase začala dosť uvažovať, a tak som sa rozhodla napísať to sem.
Čo si myslíte o filozofických princípoch rozličných náboženstiev? Presnejšie povedané, ak porovnáme monoteisticko zamerané náboženstvá abrahámskeho pôvodu (ako napr. judaizmus alebo kresťanstvo) kde má prísť spasiteľ ktorý ľudí zachráni, a védické náboženstvá ako napr. hinduizmus alebo brahmaizmus kde sa verí v reinkarnáciu duše ktorá sa znovu a znovu rodí do nového tela a tak vlastne má "duchovne rásť", tak ktoré z nich si myslíte že dáva väčší logický zmysel? Keďže na Slovensku je pochopiteľne najrozšírenejším náboženstvom kresťanstvo, tak by som to rada zamerala z pohľadu kresťanov, ale samozrejme môžete prispievať všetci, ateisti, kresťania, ľudia čo majú ambivalentný názor...
Za seba stručne zosumarizujem moju históriu s náboženstom ako takým asi takto: mama ma odmalička vychovávala v ateistickom duchu. Keď som mala asi osem rokov, bola som raz s kamarátkou na hodine evanjelického náboženstva, kam ona išla po škole. Išla som tam vtedy hlavne preto, aby som nemusala byť sama doma a nudiť sa. Hodiny náboženstva ma zaujali, začala som tam chodiť, začala som veriť v Boha, a nakoniec som sa (v podstate na vlastnú žiadosť) nechala aj pokrstiť do evanjelickej viery. Môj dedo, mamin otec, ktorý je kalvínskeho vierovyznania, mi bol zároveň aj krstným otcom. Na mojom krste som mala asi osem rokov, krstila ma žena farárka a ja si to (narozdiel od malých detí, ktoré rodičia dávajú krstiť ešte ako nemluvňatá) aj pamätám; bolo to celkom pekné. Keďže som sa ale náboženstvu nevenovala stále nejako silno (mojej mame to predsa len vadilo, aj keď na úplnom začiatku nič nenamietala), tak som postupom času začala uvažovať aj o iných náboženských (alebo teda spiritualistických) smeroch. Páči sa mi okrem iného stará grécka filozofia Sokratesa a Platóna, rada premýšľam o takýchto veciach vo filozofickej rovine. Dosť ma aj ovplyvnila kniha od amerického autora Neala Donalda Walsha, ktorá sa nazýva "Konverzácie s Bohom" (bolo ich viacej, spolu tuším tri, ale ja som v podstate prečítala len tú prvú). Za seba teraz napíšem toľko: nikdy by som sa nedala prekrstiť na inú vieru, plánujem oficiálne zostať krstenou evanjeličkou už len preto, že môj drahý dedo bol a je zároveň aj mojím krstným otcom, kresťanstvo rešpektujem (teda jeho svetlé stránky, nie napríklad históriu inkvizície, ale za tým boli aj tak ľudia a podľa mňa inkvizícia sama odporovala kresťanskému učeniu). Ale niekedy keď sa zamýšľam z filozofického hľadiska nad inými náboženstvami, napr. tými védickými, začínam sa sama seba spytovať, či náhodou tie nemajú akosi viacej pravdu v tom, že človek a jeho duša vlastne existuje na svete preto, aby sa stále čosi učil a duchovne rástol; teda že jeho hlavnou úlohou je akýsi konštantný spirituálny a duchovný progres alebo pokrok (zatiaľ čo v kresťanstve o to myslím až tak nejde, tam ide skôr o odpustenie dedičného hriechu cez Ježišovu obetu).
Ospravedlňujem sa za veľkú dĺžku tohoto úvodného príspevku a ďakujem vám, ak ste dočítali až sem. Rada si prečítam vaše názory a úvahy na túto tému (ak už aj pre nič iné tak aspoň preto, že náboženstvo sa občas okrajovo alebo skloňuje aj v iných diskusných tématoch a príspevkoch).
Ďakujem
