Zdravím. :) Mám 17 rokov a taký zvláštny príbeh, ktorý by som už potrebovala niekomu povedať, keďže moje kamarátky mi v tomto smere moc nerozumejú. Samozrejme budem vďačná za každú radu. :)
Mám jedného kamaráta, ktorý zase nie je len obyčajným kamarátom. Problém je v tom, že som sa do neho beznádejne zamilovala. Myslím to vážne. Mala som síce už aj predtým nejaké lásky, ale toto je o niečom úplne inom.
Všetko sa začalo zhruba pred desiatimi mesiacmi, kedy mi napísal na FB. Bolo to zvláštne, keďže sme bývali v rovnakej dedine a trochu sme sa z videnia poznali. Ani jeden z nás nemal záujem sa pohybovať v pochybnej partii mladých, ktorá tam bola, zrejme preto ma oslovil práve takto. Pár dní sme si písali, potom ma konečne presvedčil k tomu, aby som s ním išla aj von. Nevedela som, čo je zač, keďže v dedine som bývala len pár rokov, no moja kamarátka mi povedala, že je to fajn chalan. To som zistila aj sama po tom, čo som s ním bola vonku hneď niekoľkokrát. Zapáčil sa mi, bol milý, vtipný, zaujímavý, pekný, postupom času sa z neho stal neskutočný romantik. Všetko bolo ako rozprávka a ja som už vtedy začínala tušiť, že medzi nami je niečo viac. A on to tiež veľmi dobre vedel. Bolo to s ním ako na hojdačke, pretože hneď prvá prekážka v našom vzťahu je viera. On zarytý veriaci, ja ateistka. Preto som vedela, že zamilovať sa bude obrovská chyba. Lenže po 3 mesiacoch nášho stretávania sa mi rodičia oznámili novinku - sťahujeme sa. Znova. Naspäť do mesta. Hej, bola som nešťastná, lenže verila som, že to zvládneme, keďže on do toho mesta chodí do školy, a nie je to zase až tak ďaleko, len nejakých 20 km. Sám mi sľúbil, že to zvládneme a videla som na ňom, že ho môj odchod vzal. Sťahovanie sme prežili, už je to pol roka a my sme stále v kontakte, stretávame sa, poznáme jeden druhého do detailov, neraz sme sa pohádali tak, že som neverila, že to naše kamarátstvo zachránime, no vždy to jeden z nás urovnal. Všetko by bolo dokonalé. Keby niet tej otázky viery. Nie sme spolu asi len z tohto dôvodu. Ja ho fakt ľúbim a nie je to cit len tak vymyslený, je to naozaj úprimné. Len neviem, či mu to povedať. Raz to povedal on mne. Lenže nevybral si najvhodnejšiu situáciu a ja som nereagovala tak, ako by som chcela. O pár dní som mu to povedala aj ja, lenže to bol zo mňa dosť sklamaný a vtedy sa medzi nami veľa pokašľalo a... Skrátka nevedela som, či mu odpustím. Ale pochopila som, že bez neho takpovediac neviem existovať. Sme totiž v kontakte denne a ja si deň bez neho už neviem ani predstaviť. No lenže toto sa stalo veľmi dávno. Pred piatimi mesiacmi. Veľa sa toho odvtedy zmenilo, ja som medzitým mala jedného chalana, no stále som myslela na tohto. Už dávno som však voľná a posledné dva mesiace je to medzi nami znova také krásne. Je nežný romantik, je krásny (on sám tomu neverí, no pre mňa je ten najkrajší na svete), má rovnako zvrátený humor ako ja... Skrátka sadli sme si v každom ohľade.
A v poslednej dobe dosť riešime, čo bude s nami. Už to vyzeralo sľubne, no v tom najneočakávanejšom momente sa vždy všetko otočí a zase tá viera. Preto sa bojím povedať mu, čo vlastne cítim, lebo viem, že aj keď možno kdesi v hĺbke duše cíti to isté, má strach z tohto rozdielu. Sklamal ma už toľkokrát, no vždy som vedela, že situácia nie je taká vážna, aby sme ju nedokázali vyriešiť. Stojí pri mne doslova v dobrom aj zlom, preto viem, že celý ten hlboký cit k nemu si nevymýšľam. Len sa bojím povedať mu to nahlas. Viem, že ma má (vraj neskutočne) rád, stále a stále mi to hovorí. Spravila by som pre neho čokoľvek na svete, dokonca aj s tou vierou by som možno začala čosi robiť, samozrejme pomaličky postupne, veď už som sa s ním o tom bavila.
Mám mu teda povedať, že ho nemám len rada, ale je to silnejšie? Bojím sa sklamania, pretože viem, že sa to môže stať a hlavne nechcem nič unáhliť. No ťaháme to spolu už desať mesiacov...
Ďakujem všetkým, ktorí dočítali až sem a zároveň sa ospravedlňujem za dĺžku textu. :)
