Ahojte, mnohí si asi poviete, že to sem nepatrí, že píšem blbosti ale snáď sa nájdu aj takí čo to pochopia. Mám 15, onedlho 16 a mám veľmi dobrú kamarátku, hovoríme si vlastme všetko, veľakrát sme sa aj povadili ale veď to k tomu patrí. Sme kamarátky vlastné od detstva, všetko bolo super až doteraz. Ide o to, že sa pri nej cítim tak menej cenná a to mi bráni aby som bola v pohode. Ona je v poslednej dobre vždy tá naj, každý ju chváli, proste cítim sa ako šedá myška a najlepšie by bolo keby som ju nechala tak. Napríklad aj dnes, boli sme vonku, všetko fajn keď šli v aute dvaja chalani, boli sme na úzkej ceste tak sme sa museli uhnut . Ony trocha pribrzdili a obaja pozerali, keďže som dosť otočila som sa chrbtom, ona sa však na nich usmievala a dokonca zakyvala, ony odkyvali, potom sme ich však stretli opäť, boli však ďaleko sedeli na lavičke, kým som sa pozerala ich smerom ja tak nic a co len sa otočila ona hneď jej jeden zakyval a zase ma zalial ten pocit, že som malocenna a rôzne iné vlastnosti a fakt neviem čo s tým, radšej by som ani z domu nevychadzala....
Žiarlivosť
Hugo boss kvitujem
Zuz, keď kámoška odpovedá namiesto teba - hneď vtedy sa ozvi a zruš ju "Ty si môj hovorca že odpovedáš namiesto mňa?"
S kámoškou si sadni a povedz jej, čo ti vadí. Že ťa totálne prehliada ak sa bavíte s niekym druhým, zatláča ťa do úzadia pri rozhovore a cítiš sa potom mizerne.
Ale skôr to vidím tak, že vaše krásne kamarátstvo je v keli a je na čase sa rozlúčiť. Ste v puberte, niekto má potrebu sa predvádzať, byť stredom pozornosti a je mu jedno, že kámoške ubližuje. Ako dieťa mohla byť kámoška fajn. Ale ako dozrieva v dospelého človeka, môže to byť zrazu niekto úplne iný.
Nemôžeš čakať od okolia, že ti bude ukazovať aká si krásna, cenná, dobrá, šikovná... to všetko potrebuješ najprv objaviť TY SAMA V SEBE. Byť si vedomá toho aká si - záleží ti aj na druhom človeku, ale na sebe samej a svojich pocitoch tiež (to je dobre!!), byť spokojná sama so sebou, s tým ako vyzeráš, ako sa chováš, čo vieš, dokážeš... Nájdeš si iné kámošky, neboj. Také, ktoré budú zrelšie a bude vám fajn.
si zakomplexovana a mas male sebavedomie preto kamaratke zavidis a ziarlis nanu ze onu chalani prejavuju zaujem a komunikuju s nou nez s tebou.
bud sa s nou prestanes stretavat a najdes si inu o ktoru sa tak chlapci nebiju alebo sa s tym zmieris a zacnes sa aj ty viac tesit zo zivota. Pravdepodobne je ona veselsiej povahy a usmieva sa na ludi ako ty so zachmurenym oblicajom.
z toho akurat tak ochories lebo zavist, nenavist, ziarlivost a zlost so sebou prinasaju chronicke aj akutne ochorenia ktore ta budu tryznit.
anetta1000 - čo konkrétne myslíš????
toto nerobí v živote dobrotu!
Kto povedal, že ja som sa neusmiala??? To nejde o to, žeby som sa nechcela rozprávať, neviem či som to už napísala či nie, pri nej sa to ani nedá, lebo keď začne, tak ten sa môže pýtať niečo aj mňa ale ona buď odpovie za mňa alebo upúta na seba pozornosť, nikdy taká nebola, keď sme mali tak cca o dva roky menej tak ona bola tá , všetko čo trebalo alebo či sa k nám prihovoril niekto tak ona bola tá tichá, hanbliva a nepovedala ani slovko ale ja som sa vždy snažila ju zapojiť do rozhovoru aby sa necítila tak ako teraz ja....
Zuz, to, čo tvoja kámoška ovláda a ty nie, je neverbálna komunikácia. Nadviazala kontakt s inými ľuďmi - usmiala sa, zakývala. A presne tak isto s ňou "rozprávali" chalani aj neskôr - zakývali jej. Prečo jej a nie tebe? Lebo ty si sa s nimi nerozprávala, neusmiala si sa. Sama píšeš, že nemáš potrebu sa rozprávať. Nuž, ale potom sa nediv, že druhí ľudia si všímajú kámošku, ktorá si pokecá rada a teba totálne prehliadajú.
Nemusíš sa prispôsobovať väčšine. Buď sama sebou. Len ak chceš pozornosť okolia AJ TY, tak komunikuj. Stačí aj neverbálne - usmej sa, zakývaj. Na tom nič zlé neni. A keď sa rozprávať nechceš, nechaj kámošku, nech sa vykecá. Lebo žiarliť na ňu, že je spoločenská a ty nie je hlúposť.
ANGEL-DEMON myslíš??? Myslíš, že jej správanie je zlé??? Ja stále som v tom, že ja som asi tá ktorá sa správa fakt ako malilinke dieťa, keďže nemám potrebu sa s rozprávať a podávať informácie niekomu inému... Najviac má však zabolelo to, že sa správala akoby som tam ano nebola, keby som odišla tak by si to asi ani nevšímla... Ja viem, že si mnohí povedia, že toto všetko sú pubertalne reči, ale pre mňa to je dôležité... neviem ako sa mám správať, či sa prispôsobiť väčšine alebo byť sama sebou??? Toho sa bojím a doma sa o tom nemám veľmi s kým porozprávať...
mysli na to, že ked bude mať tvoja kamoška 18 už bude dávno pretihnutá celým mestom, ... ked je taká "otvorená" voči cudzím chlapcom... nájdi si inú kamošku... alebo ešte lepšie kamoša, kamošov... pri chlapoch také stavy menejcennosti mať nebudeš...
Alebo to bude tak, že to nie ona sa vnucuje ale že je taká krásna, že si ju hneď všimnú a len ju.... Nemala by som tak asi rozprávať ale keď stačí že sa k nej chalan ozve a už.kašle nato, že som tam i ja...
