Mám 40 a som slobodná

Ja mám 35 a som tiež slobodná, s tým rozdielom, že ani nemám žiadne vzťahy za sebou a nechcem, neplánujem. Nikdy mi nenarástli prsia, od puberty si vypchávam podprsenky, aj plavky a taká ako som, by som sa hanbila vyzliecť sa pred nejakým chlapom. V minulosti, keď som mala tak okolo 27, 28 rokov, tak do mňa rýpali ľudia, rýpala rodina, rýpala kolegyňa, rýpali ženy v aute, šoféri... že prečo nemám chlapca, či som si už nejakého našla, a podobne. Stále dookola tá istá pesnička. Stále som to isté počúvala od ľudí, ako keby už ani neexistovala iná téma na rozhovor ako toto. A stále som sa pozerala na to, ako baby v mojom veku už majú vážne vzťahy, plánujú svadbu, sobášia sa a plodia deti a ja nič. Na stretávke zo ZŠ takmer všetky vydaté, takmer všetci ženatí, deti na ceste, poniektorí už aj rozvod stihli :) A ja nič. Asi v 28 rokoch som sa pevne rozhodla, že si tie silikónové prsia už naozaj dám urobiť, ale dať 100 000 korún slovenských za niečo, čo ostatné ženy dostali od prírody zadarmo, to sa mi nezdalo, ja som chcela cecky zadarmo a vtedy som urobila najväčšiu chybu môjho života, dala som sa zatvoriť na psychiatriu. Ako simulantka, aby som neskôr mohla dostať štempel, že mi tú operáciu ako "chorej" poisťovňa v plnej výške preplatí. Pred mojou tetou, zdravotnou sestrou s vyštudovaným ošetrovateľstvom, Mgr. som zahrala taký schizofrenický atak, že tá ma naložila do auta a niesla do cvokárne, totiž rozprávala som jej o samovražde a pred lekármi to isté, ja som z toho mala len srandu a prču, ale to nikto nevedel. Nechali si ma tam niečo vyše týždňa, potom ma poslali domov, že mám brať nejaké antidepresíva, samozrejme som v živote neužila jediný liek. O asi tri roky som si taký teatrálny výstup zopakovala, ale na šibnutú som sa zahrala v Rakúsku, lebo som ani sama nevedela, či si budem chcieť dať tie prsia operovať v Rakúsku, alebo na Slovensku, ale vedela som, že to chcem a potom som pokračovala v liečbe u slovenského psychoša. Akože v chodení na kontroly a v "braní liekov" :) No nakoniec som sa nad celou vecou vážne zamyslela a usúdila som toto: Ja som nikdy po netúžila po manželstve, po rodine a po deťoch, ale najviac zo všetkého som túžila byť sama a bez vzťahu, čo aj som a sama akosi cítim, že len takto budem šťastná. A viem aj to, že by som po vzťahu netúžila ani vtedy, keby som mala dokonalé telo a krásne prsia ako ostatné ženy, proste tu tá túžba nie je, nikdy nebola a nikdy ani nebude a basta. Teda k rozhodnutiu, že chcem muža, deti a to všetko, sa ma snažila dotlačiť spoločnosť, ľudia... tak veru. Toto rozhodnutie teda nevychádzalo z môjho vnútra. Nevychádzalo z môjho vnútorného presvedčenia, nevychádzalo to od srdca, zo mňa, že by som to ja chcela. Ale to bol iba dôsledok otázok, ktoré kladú ľudia. Ľudia ale nie sú zlí a otázku: "Máš muža, deti?" nekladú preto, že by ma do toho nútili, alebo čo... Kladú ju preto, lebo niečo sa pri zoznamovaní opýtať musia a vlastne, ja sa tiež pýtam to isté ak nie pri zoznamovaní, tak pri stretnutí sa niekde po dlhšom čase, po rokoch. To je normálne položiť túto otázku, iba ja som si počúvanie tejto otázky vysvetľovala tak, ako keby sa ma ľudia snažili do niečoho dotlačiť, do niečoho namočiť, do niečoho posunúť, do čoho ale ja sama z VLASTNEHO PRESVEDČENIA nechcem ísť :) No a ďalej som si uvedomila, že fyzicky sa vo svojom tele cítim dobre v takom, aké je, aj kedˇ si veľmi dobre uvedomujem, že takto vyzerajúce telo zákonite nemôže byť zdravé, hoci lekári tvrdia opak. Uvedomila som si, že netúžim získať krásu za cenu rizika poškodenia, alebo zničenia zdravia a že nech už by som po operácii vyzerala akokoľvek dobre, nebudem sa cíťiť vo svojom tele tak dobre ako teraz, ale určite len horšie. Zmenila som teda rozhodnutie a uvedomila som si, že chcem zostať taká, aká som. A naďalej si vypchávať. Dôsledok hrania sa na šibnutú je, že každý asi tretí mesiac sa musím hlásiť u psychoša na kontrole. Cesta na Slovensko ma vyjde okolo 200 €. Ako samoplatca, osoba pracujúca v zahraničí, dávam 10 € za výkon a 10 € za lieky, ja mu ale dávam do vačku a väčšinou mu tam nechám stovku, ale on nechápe, že niečo za to chcem: definitívne ukočenie liečby chcem. Primárka povedala, že najneskôr do dvoch rokov po poslednej hospitalizácii bud liečba definitívne ukončená a povedala to na vizite pred všetkými lekármi, ale on jej rozhodnutie neakceptuje a robí si, čo chce, lieky si predpisuje od buka do buka, raz povie, nech si dávam polovicu tabletky a raz, že celú, liečim sa tam už 8 rokov, už ma celá táto cvokárina vyšla okolo 10 000 €, vrátane cesty na Slovensko, chcem, aby sa to skončilo, šetrím na úplaotk preňho za definitíve ukončene liečby, tak do pol roka to dáme, dúfam... :)
Po vlastnej rodine netúžim preto, lebo som to asi zdedila po otcovi. On tiež netúžil. Chalani v jeho veku sa za bývalého režimu bežne ženili v 18tich, on sa ženil pred tridsiatkou a bral si o 9 rokov mladšiu. Mal za sebou dlhú pubertu, na vojne bol iba 5 mesiacov, hoci ostatní jeho rovesníci dva roky, ale mamička mu ako pre syna hrdinu vybavila, že bude len 5 mesiacov, nakoľko dedko - otcov otec bol na fronte zajatý Rusmi (jeho spolubojovníci bez milosti zabití, on ako tankista len zajatý) a od zajatia bojoval proti Hitlerovi, za čo dostal ocenenia a pochvaly, z druhej svetovej sa vrátil živý a zdravý a ako víťaz... Otec chodil s kamarátmi na výlety, na chľastačky a vyzeral, že nikdy nevyrastie z puberty, taký život ho bavil. Do ženby ho dotlačila spoločnosť, ľudia, dedina, rodina... od pondelka do štvrtka sa vedel chovať ako otec a zodpovedný manžel, ale víkendy raz a navždy patrili kamarátom a chľastačkám, žiadne výlety s rodinou, s deťmi, žiadne zbieranie spoločných zážitkov, my ako deti sme cez víkedny boli iba a mamou, otec na nás vtedy kašľal. V sobotu doobeda sa chodilo k babke, ale potom, po príchode domov... mama doma histericky plakala, kričala a vrieskala raz na opilého otca, raz na nás (bez príčiny, lebo ju otec nasral). Mama urobila tú chybu, že keď už videla, že otcovi na rodinnej súdržnosti nezáleží a deti splodil len z akejsi povinnosti, lebo ho k tomu dotlačila spoločnosť, ale nestará sa... no tak sa mala starať aspoň ona a mala sa posnažiť vytvoriť súdržnú štvorku (sme tri sestry), mala namiesto histerického kriku radšej vziať nás ako deti na výlet, niekam von, do parku, na prechádzku, do kina, na kúpko, k jazeru, do lesa na hríby, kamkoľvek... Bolo by to pomohlo jednak jej, že by prišla na iné myšlienky v čase, ked je vonku s deťmi a nemusí sa doma pozerať na opilého chlapa, ktorý spí a smrdí v obývačke na gauči, a jednak by to pomoholo nám ako deťom, keby sa nám aspoň mamička bola niekde na prechádzke v lese pri zbieraní hríbikov s láskou venovala, aj by sa nám okysličil mozog a boli by sme zdravšie :) Ale mama sa tiež bije do pŕs, že to ona vo výchove neurobila žiadnu chybu. No majsterka sveta vo vyvedení svojich detí zo stavu pokoja do stavu nepokoja a stresu. Hocikedy sme pozerali rozprávky, v najlepšom vtrhla do izby, začala histericky vrieskať a vypla: bežná vec. Vkuse po nás škriekala, že nič nerobíme, že sme lenivé, že nepomáhame a oslovenie ako krava sprostá, tela hlúpe a somarica sprostá, to bolo namiesto mena úplne bežné. Ani jeden z mojich rodičov nemal talent na vychovávanie detí, ale totálne antitalenty sú na toto obaja. Radšej mali zostať slobodní a bezdetní a bolo by to tak lepšie. Fotrík si myslel, že splodením deciek sa jeho povinnosť nadobro skončila, aby dedinským klebetným babkám zavrel huby a mamička sa za dokonalú vedela iba vyhlasovať a nechávať sa ľutovať, nič viac. Ale keď potrebovali pochopenie a poľutovanie, súcit a empatiu, lásku a trepezlivosť tri deti, tak na toto tu ani jeden z rodičov nebol. Túžila som byť preč od rodičov, bez zobúdzania sa na histerické vriesanie svojej mamy, mať pokoj, sandúť si pred telku bez toho, aby mi ju niekto vypol v čase, keď to nechcem, robiť si veci po svojom bez toho, aby niekto zasahoval do môjho súkromia, robiť si, čo chcem, mať stále voľnú kúpeľňu a nemusieť čakať hodinu, kým niekto odtiaľ vylezie, nemusieť na každé zdôverenie sa niekomu s nejakým svojím problémom počúvať vetu začínajúcu sa slovami: "Tak ti treba, krava sprostá, to máš za to, lebo si urobila takú a takú chybu...", nemusieť sa nechávať donekonečna rodičmi (alebo niekým) ponižovať a podceňovať a dnes mám, čo som chcela, som šťastná a viac mi netreba. Lebo niekedy menej je viac.

Áno, mám za sebou dva vzťahy, jeden dlhší, ale môj vtedajší partner umrel po autonehode a druhý kratší a to som ukončila ja, dobrovoľne. Síce ma priateľ a jeho rodina tlačili do svadby, ale nechcela som, lebo som zistila, že im ide len o svadbu a nič iné. Jednoducho to vôbec po 5 mesiacoch u nás nefungovalo, pripadala som si ako slúžka a nesvojprávna osoba o ktorej rozhoduje jej priateľ a jeho matka.
Už 5 rok som sama, žiaden vzťah sa mi ani nečrtal. Žijem normálnym životom, pracujem, mám pár "ozajstných" kamarátov, proste žiadny extrém a to ani v líčení a ani v obliekaní.
Keď sme mali pomaturitné stretnutie, prekvapilo ma, že poniektoré spolužiačky sú ešte stále taktiež slobodné a nie som na tom sama. Neviem, či je to trend dnešnej doby, alebo čo, ale mi to príde divné.
Či mi to takto vyhovuje je ťažko povedať. Niekedy áno, niekedy mi je ľúto ak vidím mladšie baby s deťmi, že ja deti nemám. Vidím, že mojim rodičom je to tiež ľúto a zvlášť ak sa u nich vystatujú ostatní rodičia fotkami svojich vnúčikov a pod..

alimraj láska kvitne v každom veku a ver že aj veľa mužov aj žien okolo 40tky stále hľadá svoju lásku... potom je tu dalšia kategória a to rozvedení ktorý už vzťah mali ale nevydržal im...každý človek má právo na lásku v každom veku a rozhodne netreba počúvať hlúposti a tie slovenské názory lebo realita je úplne iná. Ja ti prajem nech ťa stretne tvoje šťastie lebo si ho zaslúžiš :) hlavne mysli pozitívne bud optimistická a usmiata ľudia takých ľudí milujú :) moja teta má 36 lásku stretla teraz dovtedy nikoho nemala lebo sa naplno venovala kariere a je šťastnejšia s partnerom dovolim si tvrdiť ako mnohé mladšie páry :) neboj vždy je všetko tak ako má byť :)

Nemyslim si ze ked je clovek slobodny ze je neschopny ako to vetsinou ludia beru ,proste clovek nemal stastie na lasku ,neviem tvoj pripad ale zaujimal by ma ci si mala niejakych partnerou alebo nie a preco nedoslo knicomu a ksvadbe,takze este stale sa mozes vidat zlasky ,aj ja som slobodny ,takze vpohode ked si slobodna furt to mozes zmenit ak budes toto citat napis osebe viac preco si slobodna?mozna ti odpoviem presnejsie

Aký mám názor? Tvoj život, Tvoja voľba,Tvoje rozhodnutie. Každý žijeme svoj život ako najlepšie vieme. Niekto vo vzťahu, niekto ako slobodný. Všetko má svoje pre aj proti. Nik z nás nie je lepší, horší či čistejší človek. Len niektorí ľudia snáď menej. Život máš ešte pred sebou, ak sa Ti páči taký, aký žiješ teraz, tak nemeň nič. Ak nie, tak ho zmeň. Zmeň ho len v prípade, ak tak chceš sama, nie na základe toho, čo ti ľudia hovoria alebo čo si myslia! Všetko je len v Tvojich rukách. : )