Ahojte,
týmto by som sa na Vás chcel obrátiť s prosbou o rady, prípadne skúsenosti ohľadom mojej situácie.
Na úvod by som chcel objasniť isté fakty, ktoré sú pri tomto príspevku nevyhnutnou súčasťou..
Mám niečo po dvadsiatke, viacerých súrodencov, ktorý sú starší. Z toho vyplýva, že som najmladší člen rodiny. Rozdiel medzi mojim vekom a súrodencami je v priemere 10 rokov. Súrodenci už majú vytvorené svoje rodinné zázemie a to deti, bývanie a všetko spojené s rodinnou atmosférou. V rodinnom dome som už takpovediac sám a za krátky čas ostanem bývať pod spoločnou strechou len s rodičmi. Keďže mám vekovo starších súrodencov aj moji rodičia už majú niečo za sebou a ostáva len pár rokov a pôjdu do dôchodku. Teraz nastáva podstata situácie. Pokúsim sa objasniť len určité fakty, a len minimum mojich starostí, pretože o tom by sa dalo písať naozaj veľa..
Všetci súrodenci sú už nejaké tie roky úspešný absolventi vysokých škôl, teda aj ich manželia/ manželky. Ešte počas štúdia na strednej škole som to v rodine nemal ľahké. Situácia ma výrazne sformovala a dostala ma do pozície, keď si denne položím otázku: ČO ĎALEJ.
Začalo to od veľmi skorého veku, keď som ako mladý ešte v puberte bol takpovediac poslíkom rodiny. S tým spojená práve častá výpomoc súrodencom akými bola stavba domu, stráženie detí a všetko spojené s tou rodinnou výpomocou.. Všetko toto som bral úplne prirodzene a samozrejme, dalo mi to v mojom živote mnoho cenných skúseností, za ktoré samozrejme ďakujem. Problém nastal postupne, keď som po tých všetkých rokoch mal určité výhrady typu: dnes nemôžem, pretože mám nejaký program, prípadne, potreboval som niekde ako mladý človek ísť, niečo vybaviť a pod. Pritom to bolo len naozaj pár krát do roka.. Rodičia to začali brať tak, a to mi aj bolo do tváre vytknuté, že vôbec nepomáham svojim súrodencom, že tieto dni (mojich aktivít) beriem naschvál aby som nemusel pracovať.. Nastali tam hádky a všetko spojené s tou záležitosťou. Veľmi ma to zarazilo, keď mi bolo po rokoch vytknuté, že som absolútne nepomáhal súrodencom. Nastali potom poznámky od súrodencov, že prečo som v ten deň nepomáhal tomu súrodencovi a pod. Vždy tam bola spomenutá poznámka, však som mladý, slobodný prečo by som nemohol pomáhať každý deň. Brali to ako úplnú samozrejmosť a nezaujímali sa o podstatu a o môj problém, aktivity..Pritom oni sami, keďže mali rodiny si chodili vypomáhať pár sobôt do roka. Ja niekedy každý deň..
Boli obdobia, keď som prišiel zo školy a denne do večera som buď bol na výpomoci, alebo som strážil deti, keď boli súrodenci na nákupoch a pod. Dalo mi to veľa hlavne tie cenné skúsenosti, ale ako som uviedol vyššie, veľmi ma začalo trápiť keď mi boli vyčítané tieto poznámky. Mal som často telefonáty treba ísť tam, tam pomôcť a keď som mal výhradu, hneď nastali hádky. Nakoniec som sa rozhodol tak, že to všetko pretrpím a nechám tomu voľný priebeh, len aby bol pokoj v rodine.
Začal som si pripadať ako neschopný človek, teda tým poslíčkom. Postupom času som prešiel do maturitného ročníka a keďže sú s tým spojené ďalšie rozhodovania ako štúdium na VŠ, práca mal som od súrodencov ich polovičiek, rodičov hlúpe a deformujúce poznámky, že skončím niekde pri lopate a podobné typy otázok. Proste žiadna motivácia, slovo, ktoré by vedelo v človeku vzbudiť elán za svojim snom.
Bral som to ako totálny výsmech. Hneď po skončení strednej školy som nenastúpil na VŠ, pretože som si uvedomil aj finančnú stránku. A keďže som typ človeka, ktorý premýšľa do predu, vedel som, že nechcem zbytočne zaťažovať rodinu do problémov, keďže pôjdu do dôchodku a situácia v tejto krajine je absolútne v rozpakoch.
Začal som si teda robiť rôzne kurzy, školenia a hľadať prácu. Znova prebiehali hádky, že prečo som nenastúpil na VŠ, ale ja som jednoducho nemal také možnosti a ani takpovediac chuť pretože som bol deprimovaný z tých rokov a chcel som si predovšetkým zabezpečiť určitú finančnú injekciu do budúcna. Hľadal som si teda prácu. Pri jednom z pracovných pohovorov som získal prácu, kde do dnešného dňa pôsobím vo vedúcej pozícií. Po tomto úspechu, som si všimol istú závisť a hneď mi bolo pripomenuté z rodiny, že to som mal ako keby šťastie, známosti a pod. A čudovali sa, ako sa mne to podarilo aj bez titulu. NO JEDNODUCHO PODARILO... Môžem povedať, že zo všetkých súrodencov, mám ako jediný vyššiu pozíciu. AJ napriek faktu, že oni sú tí, ktorý majú titul a podobné veci. Nechválim sa s tým ani sa nepotrebujem vyťahovať, beriem to ako jeden ďalší bod v živote. Len narážam na fakt, že dnes si ľudia myslia, že bez titulu si nikto. A veľa ľudí porovnáva človeka len podľa toho papierika a nepozerá na jeho osobnosť, ľudské priority, chápanie sveta... Práca mi dala cenné skúsenosti. Ťažko sa mi píše o tom povolaní poslíčka... , bolo to hrozné obdobie, keď každý Vás len poúčal a podobne. A bral všetku tú vašu pomoc, len ako samozrejmosť..
Ja som si chcel na školu jednoducho zarobiť, pretože od štátu by som nedostal ani cent, pričom súrodenci dostávali štipendium, podporu od rodičov. Keď si spomínal na tie chvíle, bola tam istá rodinná súdržnosť, bývali sme všetci spolu, takže žilo sa ľahšie jednak aj po psychickej stránke. Avšak po postupnom sťahovaní súrodencov nastali medzi nami skraty a vidím a predovšetkým cítim určitú závisť. Súrodenci to mali podstatne ľahšie, keďže dá sa povedať hneď mali zázemia, finančné podpory (pri štúdiu, pri stavbe domu) + moja výpomoc. Od rodičov pozemky a od svokrovcom domy pre ich spolunažívanie. Nezávidím im to, len ma deprimuje fakt, že ja také možnosti už mať nebudem. A bolo mi to tak hnusne všetko vyčítané tá výpomoc... Pritom sa sťažujú, koľko si museli vytrpieť.. Rodičia sú už starý a jednoducho každý dnes pozerá len na svoje priority viem, že takú výpomoc nedostanem. Všetko by som bral normálne, ale sklamali ma tie sarkastické poznámky a podstatne dosť pozmenili moje zmýšľanie..
Momentálne som v štádiu, čo ďalej. Cítim, že musím sa pohnúť niekde vyššie.A každý čaká aký krok znova podniknem. Už ma to totálne unavuje. Počas práce som si dal aj prihlášku na VŠ a to konkrétne strojárskeho zamerania, kde som prijatý. Avšak školu by som si do značnej časti musel financovať sám a prišiel by som o svoje úspory ( na horšie časy) pričom mal by som už aj svoj vek, keďže v septembri budú 2 roky, čo som po skončení strednej školy. Rozmýšľal som aj nad externou vysokou školou, keďže by som mohol spojiť moju prácu tiež v strojárskom zameraní spolu so školu, čo by bolo naozaj dobrým štartom. A keďže v mojej aktuálnej práci si nepredstavujem svoju budúcnosť, jednak aj z toho hľadiska, že človek pracuje v súkromnom sektore, s čím sú spojené veľké sociálne nevýhody, o ktorých nebudem písať. A za ďalšie nechcem ostať v tejto lojalite v ktorej sa nachádzam.Pre moje osobné záležitosti.. Preto som chcel skúsiť externé štúdium na získanie vzdelania a praxou to ešte potvrdiť za účelom budúcej práce, pričom si zarobiť istý kapitál na prípadné bývanie (byt), keďže tu neplánujem ostať. Dnes to predsa študenti bez praxe majú naozaj ťažké.
Láka ma avšak ešte oblasť IT, pretože mám isté známosti, a motivuje ma skutočnosť, že by som sa mohol v tomto sektore dobre uplatniť v živote, keďže automatizácia je nevyhnutnou súčasťou tohto životného kolobehu. ale študovať v 23 rokoch, je myslím, dosť problematické. A bolo mi aj povedané, že aby som žiadnu podporu nečakal. Jednak si nechcem prestaviť znova hádky, poznámky, keby som povedal v rodinnom kruhu, že to odkladám o rok. A za ďalšie aj z toho dôvodu, že potom sa musím z hľadiska financovania školy spoliehať jedine sám na seba. Takže musím si to dobre premyslieť, naplánovať. Naviac , po skončení školy sa nemám možnosť postupne pripraviť na budúce bývanie. Treťou možnosťou ostáva zostať na rovnakej palube kde som teraz a snažiť sa o isté kroky, ktoré by mi to vedeli vykompenzovať, aj keď to bude nesmierne ťažké.
Je to síce dlhé písanie, ale snažil som sa v rýchlosti napísať aspoň tie základné piliere tejto problematiky.
Ďakujem za Vaše prípadné príspevky, pekný deň
