Rozhodnutie

Príspevok v téme: Rozhodnutie
loyalty

Ahojte,

týmto by som sa na Vás chcel obrátiť s prosbou o rady, prípadne skúsenosti ohľadom mojej situácie.
Na úvod by som chcel objasniť isté fakty, ktoré sú pri tomto príspevku nevyhnutnou súčasťou..

Mám niečo po dvadsiatke, viacerých súrodencov, ktorý sú starší. Z toho vyplýva, že som najmladší člen rodiny. Rozdiel medzi mojim vekom a súrodencami je v priemere 10 rokov. Súrodenci už majú vytvorené svoje rodinné zázemie a to deti, bývanie a všetko spojené s rodinnou atmosférou. V rodinnom dome som už takpovediac sám a za krátky čas ostanem bývať pod spoločnou strechou len s rodičmi. Keďže mám vekovo starších súrodencov aj moji rodičia už majú niečo za sebou a ostáva len pár rokov a pôjdu do dôchodku. Teraz nastáva podstata situácie. Pokúsim sa objasniť len určité fakty, a len minimum mojich starostí, pretože o tom by sa dalo písať naozaj veľa..
Všetci súrodenci sú už nejaké tie roky úspešný absolventi vysokých škôl, teda aj ich manželia/ manželky. Ešte počas štúdia na strednej škole som to v rodine nemal ľahké. Situácia ma výrazne sformovala a dostala ma do pozície, keď si denne položím otázku: ČO ĎALEJ.

Začalo to od veľmi skorého veku, keď som ako mladý ešte v puberte bol takpovediac poslíkom rodiny. S tým spojená práve častá výpomoc súrodencom akými bola stavba domu, stráženie detí a všetko spojené s tou rodinnou výpomocou.. Všetko toto som bral úplne prirodzene a samozrejme, dalo mi to v mojom živote mnoho cenných skúseností, za ktoré samozrejme ďakujem. Problém nastal postupne, keď som po tých všetkých rokoch mal určité výhrady typu: dnes nemôžem, pretože mám nejaký program, prípadne, potreboval som niekde ako mladý človek ísť, niečo vybaviť a pod. Pritom to bolo len naozaj pár krát do roka.. Rodičia to začali brať tak, a to mi aj bolo do tváre vytknuté, že vôbec nepomáham svojim súrodencom, že tieto dni (mojich aktivít) beriem naschvál aby som nemusel pracovať.. Nastali tam hádky a všetko spojené s tou záležitosťou. Veľmi ma to zarazilo, keď mi bolo po rokoch vytknuté, že som absolútne nepomáhal súrodencom. Nastali potom poznámky od súrodencov, že prečo som v ten deň nepomáhal tomu súrodencovi a pod. Vždy tam bola spomenutá poznámka, však som mladý, slobodný prečo by som nemohol pomáhať každý deň. Brali to ako úplnú samozrejmosť a nezaujímali sa o podstatu a o môj problém, aktivity..Pritom oni sami, keďže mali rodiny si chodili vypomáhať pár sobôt do roka. Ja niekedy každý deň..
Boli obdobia, keď som prišiel zo školy a denne do večera som buď bol na výpomoci, alebo som strážil deti, keď boli súrodenci na nákupoch a pod. Dalo mi to veľa hlavne tie cenné skúsenosti, ale ako som uviedol vyššie, veľmi ma začalo trápiť keď mi boli vyčítané tieto poznámky. Mal som často telefonáty treba ísť tam, tam pomôcť a keď som mal výhradu, hneď nastali hádky. Nakoniec som sa rozhodol tak, že to všetko pretrpím a nechám tomu voľný priebeh, len aby bol pokoj v rodine.
Začal som si pripadať ako neschopný človek, teda tým poslíčkom. Postupom času som prešiel do maturitného ročníka a keďže sú s tým spojené ďalšie rozhodovania ako štúdium na VŠ, práca mal som od súrodencov ich polovičiek, rodičov hlúpe a deformujúce poznámky, že skončím niekde pri lopate a podobné typy otázok. Proste žiadna motivácia, slovo, ktoré by vedelo v človeku vzbudiť elán za svojim snom.
Bral som to ako totálny výsmech. Hneď po skončení strednej školy som nenastúpil na VŠ, pretože som si uvedomil aj finančnú stránku. A keďže som typ človeka, ktorý premýšľa do predu, vedel som, že nechcem zbytočne zaťažovať rodinu do problémov, keďže pôjdu do dôchodku a situácia v tejto krajine je absolútne v rozpakoch.
Začal som si teda robiť rôzne kurzy, školenia a hľadať prácu. Znova prebiehali hádky, že prečo som nenastúpil na VŠ, ale ja som jednoducho nemal také možnosti a ani takpovediac chuť pretože som bol deprimovaný z tých rokov a chcel som si predovšetkým zabezpečiť určitú finančnú injekciu do budúcna. Hľadal som si teda prácu. Pri jednom z pracovných pohovorov som získal prácu, kde do dnešného dňa pôsobím vo vedúcej pozícií. Po tomto úspechu, som si všimol istú závisť a hneď mi bolo pripomenuté z rodiny, že to som mal ako keby šťastie, známosti a pod. A čudovali sa, ako sa mne to podarilo aj bez titulu. NO JEDNODUCHO PODARILO... Môžem povedať, že zo všetkých súrodencov, mám ako jediný vyššiu pozíciu. AJ napriek faktu, že oni sú tí, ktorý majú titul a podobné veci. Nechválim sa s tým ani sa nepotrebujem vyťahovať, beriem to ako jeden ďalší bod v živote. Len narážam na fakt, že dnes si ľudia myslia, že bez titulu si nikto. A veľa ľudí porovnáva človeka len podľa toho papierika a nepozerá na jeho osobnosť, ľudské priority, chápanie sveta... Práca mi dala cenné skúsenosti. Ťažko sa mi píše o tom povolaní poslíčka... , bolo to hrozné obdobie, keď každý Vás len poúčal a podobne. A bral všetku tú vašu pomoc, len ako samozrejmosť..
Ja som si chcel na školu jednoducho zarobiť, pretože od štátu by som nedostal ani cent, pričom súrodenci dostávali štipendium, podporu od rodičov. Keď si spomínal na tie chvíle, bola tam istá rodinná súdržnosť, bývali sme všetci spolu, takže žilo sa ľahšie jednak aj po psychickej stránke. Avšak po postupnom sťahovaní súrodencov nastali medzi nami skraty a vidím a predovšetkým cítim určitú závisť. Súrodenci to mali podstatne ľahšie, keďže dá sa povedať hneď mali zázemia, finančné podpory (pri štúdiu, pri stavbe domu) + moja výpomoc. Od rodičov pozemky a od svokrovcom domy pre ich spolunažívanie. Nezávidím im to, len ma deprimuje fakt, že ja také možnosti už mať nebudem. A bolo mi to tak hnusne všetko vyčítané tá výpomoc... Pritom sa sťažujú, koľko si museli vytrpieť.. Rodičia sú už starý a jednoducho každý dnes pozerá len na svoje priority viem, že takú výpomoc nedostanem. Všetko by som bral normálne, ale sklamali ma tie sarkastické poznámky a podstatne dosť pozmenili moje zmýšľanie..

Momentálne som v štádiu, čo ďalej. Cítim, že musím sa pohnúť niekde vyššie.A každý čaká aký krok znova podniknem. Už ma to totálne unavuje. Počas práce som si dal aj prihlášku na VŠ a to konkrétne strojárskeho zamerania, kde som prijatý. Avšak školu by som si do značnej časti musel financovať sám a prišiel by som o svoje úspory ( na horšie časy) pričom mal by som už aj svoj vek, keďže v septembri budú 2 roky, čo som po skončení strednej školy. Rozmýšľal som aj nad externou vysokou školou, keďže by som mohol spojiť moju prácu tiež v strojárskom zameraní spolu so školu, čo by bolo naozaj dobrým štartom. A keďže v mojej aktuálnej práci si nepredstavujem svoju budúcnosť, jednak aj z toho hľadiska, že človek pracuje v súkromnom sektore, s čím sú spojené veľké sociálne nevýhody, o ktorých nebudem písať. A za ďalšie nechcem ostať v tejto lojalite v ktorej sa nachádzam.Pre moje osobné záležitosti.. Preto som chcel skúsiť externé štúdium na získanie vzdelania a praxou to ešte potvrdiť za účelom budúcej práce, pričom si zarobiť istý kapitál na prípadné bývanie (byt), keďže tu neplánujem ostať. Dnes to predsa študenti bez praxe majú naozaj ťažké.
Láka ma avšak ešte oblasť IT, pretože mám isté známosti, a motivuje ma skutočnosť, že by som sa mohol v tomto sektore dobre uplatniť v živote, keďže automatizácia je nevyhnutnou súčasťou tohto životného kolobehu. ale študovať v 23 rokoch, je myslím, dosť problematické. A bolo mi aj povedané, že aby som žiadnu podporu nečakal. Jednak si nechcem prestaviť znova hádky, poznámky, keby som povedal v rodinnom kruhu, že to odkladám o rok. A za ďalšie aj z toho dôvodu, že potom sa musím z hľadiska financovania školy spoliehať jedine sám na seba. Takže musím si to dobre premyslieť, naplánovať. Naviac , po skončení školy sa nemám možnosť postupne pripraviť na budúce bývanie. Treťou možnosťou ostáva zostať na rovnakej palube kde som teraz a snažiť sa o isté kroky, ktoré by mi to vedeli vykompenzovať, aj keď to bude nesmierne ťažké.

Je to síce dlhé písanie, ale snažil som sa v rýchlosti napísať aspoň tie základné piliere tejto problematiky.

Ďakujem za Vaše prípadné príspevky, pekný deň

kafe

"Som typ človeka, ktorý dosť premýšľa do budúcna, plánuje.." Používať rozum je fajn. Ale zlatá stredná cesta platí aj tu. Príliš veľa a do detailov premýšľať/plánovať, to neskutočne brzdí. Potom ti padajú domčeky z kariet a si z toho v depkách.. je ti to treba?

Máš svoju predstavu o živote, čo chceš dosiahnuť, kedy a ako. Fajn. Ale nepotrebuješ to všetko dosahovať naraz! Aj si šporiť na byt, aj študovať, aj si hľadať vzťah, aj pracovať... Ten skrat ako tomu ty hovoríš ťa môže doviesť k holke o akej sa ti ani nesnívalo. Napríklad. Alebo k niečomu inému. Budeš mať viac kontaktov, známostí, máš sa s niekym zaujímavým stretnúť, kto ti trebárs kariérne pomôže - pôjdete napríklad po škole do Dubaja a budete tam pracovať a zarábať tak nechutne, že dovi dopo. Aj napriek tomu, že si veľmi chcel študovať, pracovať a šporiť si na budúcnosť, nebuď tvrdohlavý vôl, jednoducho prácu a šporenie pre najbližších 10 mesiacov škrtni. To počká. Rodičia sa vyjadrili že ťa vôbec nebudú podporovať? Ak ti fin. pomoc ponúkajú, NEODMIETAJ TO a pomoc prijmi. A maj oči otvorené. Čo ti ten rok denného štúdia asi tak môže dať? Možno nič, ano, ale minimálne budeš mať rok štúdia už za sebou.

Chceš sa vyzuť zo školy a ísť pracovať? Máš na to osobné, zdravotné dôvody... a len zlé zlé okolie ťa prinútilo rozhodnúť sa pre denné štúdium. Naozaj na to už kašli, rozhodol si sa, buď rád, že to rozhodnutie ovplyvní IBA JEDEN POSRATÝ rok a nie celý tvoj život až do smrti. Aj z takýchto "skratových" a zlých rozhodnutí sa môže vykľuť niečo veľmi fajn, dokonca tak cenné, že sám by si si to tak prefektne nenaplánoval. Len to prestaň brať tragicky. Nádych, výdych ide sa ďalej. No tak budeš jeden sprostý rok študovať denne. No Bože. Svet sa nezrúti, ani tvoje plány. Len si trochu utrieď priority - škola má prednosť. Máš dosť času pokukovať teraz po babách, tak sa čiň, bav sa. Pracovať budeš celý život, to ťa spolu so šporením chvíľu počká, naozaj to neni priorita. Momentálne. A ak si sa raz rozhodol pre denné šúdium, určite si vedel či a ako to fin. zvládneš, takže pekne do toho choď a teraz už nešpekuluj. Je to dobré tak ako to je.

Oveľa horšie, ako spraviť zlé rozhodnutie je strečkovať. Urobiť krok jedným smerom, vrátiť sa, vybrať si "lepší" smer, opäť sa vrátiť a takýmto sprostým pobehovaním sa človek nedostane nikde.

0vecka

no mozno sa uplen mylim ale neverim tomuto pribehu... ako si fsimam vsetky problemy su typu ja som sa snazil robit co bolo mozne a vsetci ostatni si to nevazili a nic im nebolo dobre.. akoze fakt je tazko si predstavit taku situaciu

Darina1

Neviem čo teraz chceš počuť, veď v práci si dal už výpoveď a máš nastúpiť na denné štúdium....možno do budúcna len radu, najskôr si rozmysli čo chceš a podľa toho sa zariaď....všetci sme ľudia a robíme chyby, ale to neznamená že ak urobím chybu nastal koniec sveta a budem mať z toho depku....hlavu hore,život ide ďalej, aj popri dennom štúdiu môžeš brigádnicky pracovať...Možno to nebude také atraktívne zamestnanie ako si robil doposiaľ, ale je tu vždy možnosť privyrobiť si dáku korunu hoci budeš na dennom štúdiu.....Hladaj brigády počas víkendov....Budúci rok môžeš prejsť z dennej formy štúdia na diaľkovú a nájsť si zaujímavejšiu prácu.....

LOYALTY1

Po pridaní môjho posledného príspevku obehlo pár dní, no život pre mňa pripravil pár prekvapení. Skúsim pokračovať k môjmu prvému príspevku.

Tak ako to v živote niekedy býva, tak nakoniec človek behom krátkej chvíle urobí veľa rozhodnutí, ktoré teraz maximálne ľutuje. Myslím, že veľkú úlohu v tom zohralo prostredie okolia. Môj sen bol jasný mať prácu no zároveň študovať diaľkovo. Žiaľ, nastali isté komplikácie a do dnešného dňa mám z toho úplné depresie. Dôvod, prečo študovať diaľkovo a ďalšie fakty sú uvedené v prvom mojom príspevku takže je zbytočné o tom znova písať...

Na vysokú školu nastupujem na budúci týždeň, konkrétne som prihlásený na dennú formu štúdia. No cítim, že táto denná forma štúdia nie je pre moju osobnosť. Vždy som mal cieľ študovať diaľkovo popri práci, no ako som uviedol v začiatku niečo vo mne vyvolalo náhly skrat, rýchle rozhodnutie a všetko sa zrútilo ako domček z karát. Posledný mesiac pociťujem vo vnútri neskutočné depresie a nevedel som sa sústrediť na jeden cieľ, čo sa mi stalo aj osudným do tejto chvíle.
Momentálne som spomínaným študentom, respektíve už som aj rozviazal pracovný pomer, takže z toho vyplýva, že keby som nenastúpil na VŠ, čo aj pochopiteľne nechcem, hľadal by som si prácu. Práce je momentálne dosť, keďže sa nachádzam blízko väčších firiem, jednak aj so strojárskym zameraním, takže dúfam, že problém so zamestnaním by nebol. Pred istým obdobím som posielal aj životopis a isté záujmy o prácu boli... Preto dúfam, že keby som nenastúpil do školy budem mať to šťastie...
Najväčší problém je s rodičmi, pretože o tejto téme som už niečo naznačil, zatiaľ len jednej strane ale vidím, že to nebude mať zmysel. Moje jednanie je úplne pre nich nekompromisné a nevedia pochopiť, lepšie povedané možno sám to v osobnom rozhovore neviem dať najavo, že denné štúdium je pre mňa fiaskom.
Možno si niekto povie, že treba vyskúšať a človek uvidí, prípadne prestúpiť po prvom roku štúdia, no je to z mojej strany zbytočné, keď si človek za ten rok môže našporiť plus sám bude mať výdavky na štúdium.... Tak či tak si neviem predstaviť študovať denne, mám na to aj osobné dôvody , jednak aj zdravotné o ktorým by som najradšej nepísal, pretože dosť v poslednom období pozmenilo moju psychiku. Práca ma strašne obohacovala. Až teraz si človek uvedomuje, aké ďalšie a výraznejšie kroky by mohol v živote dosiahnuť keby zotrval. Uvedomujem si akú facku som od života dostal...
Som typ človeka, ktorý dosť premýšľa do budúcna, plánuje, no to je možno aj kameňom úrazu, keďže človek niekedy pri tomto premýšľaní stráca dosť duševnej energie. Chcem už postupne ale isto formulovať svoju budúcnosť ako takú. Nie som typ, koho zaujímajú denno- denné pitie alkoholu.V poslednej dobe, som skúšal aj rôzne aktivity , ako turistika, bicyklovanie, ktoré mi dosť prispeli na celkovom posilnení organizmu. Jednak sa chcem už pomaly zamerať aj na dlhodobý partnerský vzťah, pretože v tom vidím z mojej strany zmysel života....
Preto Vás prosím, o Vaše rady, akou formou naznačiť tieto okolnosti ohľadom tohto štúdia, predovšetkým Váš celkový pohľad na danú problematiku... Veľmi Vám budem vďačný, prípadne sa kontaktovať aj cez správu. Ešte raz veľká vďaka.

loyalty

Ďakujem za Vaše príspevky, pretože v nich som pocítil istú dávku energie. Nezmením to zo dňa na deň ale verím, že postupom času sa situácia obráti aj v môj prospech. Pri čítaní Vašich príspevkov som si veľa uvedomil, aj keď tieto myšlienky už pociťujem dlho. Potrebujem jednoducho čo najskôr prejsť na iné zmýšľanie, aby som čím skôr nabral viac energie na ďalšiu etapu....

stastnablcha

TO CO MAS TI NIK NEVEZME,,a co sa tyka skoly je to take iste..este maslen 23 rokov a kooopu casu. teraz ti skola este pojde a aj na toa by si zvladol skolu a robotu mas dost sil a energie.. ked pride zena a deti uz to bude len tazsie .. ono rodina je velmi potrebna, a asi si aj skusal im vysvetlit ze mas svoj zivot, ale predpokladam ze to nepomohlo.. v tomto ti je tazko radit, ale raz budes mat svoju rodinu a hadam si budes vediet to zariadit inak.. ja bys om isto skolu nevynechala, IT sa da robit (a dobre) aj bez toho, ale strojarina je nieco ine.. tam ti skolu treba... a ked si sikovny das to.. drzim palce :)

mudrasova

ako absolventka VŠ s občasnou potrebou kutilských prác ti môžem napísať, že ovládať takéto remeselné práce je v súčasnosti ako vlastniť zlatú baňu, a vždy si môžeš svojimi znalosťami popri dennom štúdiu na vysokej škole privyrobiť, ešte stále máš totiž nárok na prídavky či už od štátu tak aj od rodičov, tak aj na štipendium, skôr by som ti doporučila dokiaľ môžeš využi rodinné prídavky, rodičia sú povinní ťa živiť, keď sa pripravuješ na povolanie až do 25 roku a neskôr míňaj úspory, okrem týchto možností si môžeš privyrobiť, ak na slovensku aj nie, ale s tvojimi znalosťami v nemecku či v nejakej inej krajine západnej európy budeš zarábať viac ako VŠ vzdelaný na slovensku

Messje

Zacni mysliet na seba.Chod do toho co citis a veris si ze zvladnes.Aj manzelky co manzelia surodencov maju urcite surodencov,nech pomahaju oni.Urobil si dost.Teraz je rad posunut sa dalej.Neznamena ze surodenec je ten co ti bude vdacny a bude stat pri tebe vzdy.Raz napisal Mesacny princ...rodina su niekedy priatelia..Ti ti daju viac..Je to pravda.
Nie vzdy naozaj ked je to surodenec musi byt super vztah.
Skladam pred tebou klobuk.Mas na to aby si sa posunul.Raz budes mat svoju rodinu,snad dobru a tam sa ti to vrati.

kafe

uff, chlapče ja tiež pred tebou smekám klobúk. To čo si dokázal pracovne, ako pomáhaš rodine, to ako rozmýšľaš - nechceš zaťažovať rodičov lebo vieš že pôjdu do dôchodku... Si naozaj skvelý človek. Drž si to. A naozaj si na pomoc v rodine dávaj bacha, lebo sám vidíš ako to rodina začne zneužívať a namiesto vďaky, že si im 100x pomohol ti budú vyčítať ten jeden raz, čo si nemohol. Máš právo na vlastný život a aj nejaké veľnočasové aktivity. Nie si ich otrok a oni nemajú právo počítať s tvojou pomocou automaticky. A už vôbec nepočítaj, že by ti niekedy pomohli oni. Od takýchto ľudí sa radšej odstrihni - pomôž ak chceš a máš chuť, ale ak nie, povedz jednoducho NIE. Nevysvetľuj, nesnaš sa za každú cenu udržiavať dobré vzťahy, lebo to bude iba na tvoj úkor. Teba rešpektovať nebudú nikdy, nikdy neuznajú, že si im veľmi pomohol... neboj, život ti to už teraz tak krásne vracia :) Máš v sebe skvelý náboj. A aj to rozhodnutie, ktoré potrebuješ urobiť... som presvedčená, že sa rozhodneš dobre a aj to pocítiš - že sa pracovne posunieš tak ako sa to mnohým ani nesnívalo (a rodinka bude zase ticho závidieť, he-he:).

Mne sa zdajú obidve možnosti dobré. Externá strojarina + práca = fajn voľba. Študovať v 23 rokoch IT neni vôbec problematické. Ano, financoval by si si to sám, ale mal by si aj väčšie možnosti - v druhom-treťom ročníku pracovať z domu popri štúdiu. Neboj sa toho! Tak ako ťa život podržal a "odmenil" prácou s vedúcou pozíciou, tak ten drajv čo v sebe máš sa postará o to, aby si aj finančne zvládol platiť si školu. Na rovnakej palube nezostávaj, bolo by ťa škoda. V tebe je úžasný potenciál.. rozvíjaj ho. Moc ti držím palce :) je pekné čítať o ľuďoch ako si ty. Ak si rodina neváži, čo si pre nich spravil, založíš si vlastnú, obklopíš sa fajn ľuďmi, priateľmi a nažívať si budeš radšej s cudzími ako sa handrkovať s vlastnými. Do kelu, mohol by si tu napísať aj o 10 rokov? Mňa by to strašne zaujímalo, kde si sa posunul, ako si dopadol... lebo ty nie si len taký obyčajný človiečik. Ty si šikovný a schopný chlap. A boh vie, čo všetko ty dokážeš. Tak držím palce.

slovo

loyalty> KLOBUK DOLE CHLAPE! mam o dost viac rokov ale co ty si zazil, hmm tak neviem ako by som teraz vyzeral :)
Poradit neviem, pochvalit mozem ... dobre sa rozhodujes a rozmyslas spravne, chapem aj tvoje rozpolozenie nenahnevat si rodinu a zaroven si plnit vlastne sny a mysliet aj na buducnost.
Ja by som sa priklanal k IT externe (presne tak automatizacia dnes frci a bude este aj viac, resp. strojarina spojena s IT), aspon bakalara a vek ze mas 23 alebo viac alebo menej neries, dnes sa ludia vzdelavaju celozivotne! Alebo by sa mali :)!
Co sa tyka uspor, pri externom studiu by si mohol stihat pracovat, takze by si sa uspor predpokladam nedotkol, jedine ze si tym myslel, ze rodina by ta nepodporovala a musel by si platit vlastny podnajom a tak. Tak toto je tazke ale mozno aj cesta, ako by si rodina uvedomila co straca ...
Drzim palce a nedaj si zobrat sny, milovat rodinu treba, ale niekedy je cas im nastavit aj zrkadlo.