Otazka pre lombardo

lombardo1981 - PPP je spôsobená psychikou, potláčaním niečoho, traumou....atď

Je to môj názor. len som to sem napísal. Nebudem sem už písať, je to tvoja téma ale ja som dokázal fungovať s niekým kto má PPP a možno by bolo načase hľadať príčinu, či ten dar pochopiť.

Odkiaľ vieš, že to nie je dar? Len preto, že ti to niekto povedal a označuje sa to ako ,,porucha,,?

Možno ešte nikto tento dar nepochopil. Tak isto ako hraničiari alebo ľudia s depresiami, autisti a mnohí ďalší...

Ja osobne beriem celú moju psychiku ako obrovský dar a snažím sa ju pochopiť. Nie vždy sa mi síce darí ale tak...

Mesačný princ, žiť s PPP alebo s človekom s PPP nie je dar.
A PPP nie je odchýlka. Je to závislosť, ktorá v tebe zničí všetko, keď jej dáš príležitosť.

Preboha. Najskôr sa nauč pravopis. Veď to sa ani nedá čítať.
Ak tak strašne nedokážeš zniesť fakt, že tu už konšpiračný dedulo neprispieva, akosi ti nedochádza (pretože ti to tvoja úroveň logiky nedovoľuje), že aj na tom jeho fóre už neradí. A máš pocit, že tam by niekoho s kritikou tolerovali?
A ak nie si tak obmedzený ako sa zdá, tak nespamuj túto tému. Nie je o tvojich mindrákoch, ale o babenke, ktorá potrebuje pomoc. Síce tú pomoc potrebuješ j ty, ale ja nie som povolaná a ani ochotná niečo s tým robiť.

mislel som si ze sinahlavu a budes do srmti. taka stara a nevychivana. uz chapem preco si taka. to si mala kolko ked ti zasibalo? chudera jedna!

Sorry, že spamujem ale to naozaj nikoho nenapadlo, že psychické poruchy či rôzne odchýlky správania sú vlastne darom? Jedinečnosťou, ktorá sa vďaka spoločnosti nemôže naplno rozvinúť a rásť?

A že lekári toto niečo zdanlivo normalizujú pre potreby spoločnosti?

Ježišiši! Zaslepený obdivovateľ konspiračného dedula, ktorý si ani nedokáže zistiť, že abstinujem 11 rokov. :D Nabudúce to chce menší research. ;)

lombardi tak ty nezeres a grcas. preto si prensledovala a vistvala rng. daj si hlavu doporiadku

Ahoj moja. Áno, bola som na niekoľkých hospitalizáciách. Ako v Pezinku na psychosomatickom, tak aj na Mickiewiczovej, keď to tam ešte fungovalo. Psychológa kvôli PPP som nenavštívila. Mne veľmi pomohla MUDr. Havlíčková z Mickiewiczovej.
Nie je hanba navštíviť odborníka. A ani podstúpiť liečenie. Obe strany mlynského kola sú stigmatizované... ako odborníka, tak i choroba. Ale naozaj, nemusíš sa báť navštíviť niekoho, kto sa vyslovene tomuto venuje. PPčkárky žijú vo svojom svete, vytvorenom z ich vlastných nezmyselných predstáv. A sú tak obrnené voči nechcených informáciám... Ich svet je ich svet. A kto mu nerozumie, nemá tam čo hľadať. Nechcú byť konfrontované so skutočnosťou. A práve na to sú dobrí ľudia, ktorí tejto chorobe rozumejú, ale majú nadhľad. Potrebujú zrkadlo, aby videli ako to v skutočnosti je. Klamú, a to neustále. Klamú seba, klamú okolie. Ono to naozaj tak funguje, že ak presvedčím svoje okolie o niečom, ľahšie to prijmem ako fakt. A práve to zrkadlo, ktoré im ukáže to klamstvo je potrebné. Možno to vyznie divne, ale na PPčkárky teba byť prísny a dávať im okamžitú spätnú väzbu. Treba im dať najavo: Ja viem, že klameš.
Odborník je potrebný na nájdenie cesty, nájdenie samého seba, ako zrkadlo. On má len ukázať ako na to. Všetko ostatné je potom na tebe. Ty musíš na sebe pracovať. On to za teba neurobí. On môže len niečo poodkryť.
Čo mi najviac pomohlo? Ja sa vždy smejem, že moja tvrdohlavosť. :)
Vieš, ak zistíš, že svoju anorexiu či bulímiu nepotrebuješ, ide to celkom ľahko. Ľahko ako ľahko. Toto zistenie je dôležité najmä preto, aby si nemala, čo i len podvedomé nutkanie k manipulácii s jedlom. "Vyliečiť sa" nie len o zvládnutí jedla. Ale i zbavení sa až iracionálneho strachu z pribratia. A práve ten strach z pribratia je akýsi alias pre skutočné dôvody s manipuláciou s jedlom. Aby si s tým prestala, musíš sama na vlastnej koži zistiť, že ak budem primerane jesť, mať primeranú pohybovú aktivitu a mať normálnu hmotnosť, že sa tie kilá na mňa nebudú lepiť ako si predstavujem.
Režim, režim a stále len režim. Jedlo, voľnočasové aktivity (ale prehnané cvičenie). Zapisovať si jedlo (množstvo, čas, miesto, pocity, kompenzácia). A skúsiť si tie pocity rozobrať. Prečo som sa tak cítila. Čo to vyvolalo. Predchádzalo niečo tomu? Ako som sa cítila pred jedlom. Stalo sa pred niečo, čo ma rozrušilo. Ako tie pocity ovplyvnilo jedlo. Chcela som kvôli tomu nejesť/jesť viac.
Na začiatku som si vytvorila zoznam povolených a nepovolených jedál. A ku každému z nich som si napísala aj dôvod zaradenia. A máš z nejaké jedla strach, napíš si aj prečo sa ho bojíš. U mňa to bolo nielen pribratie, ale i prejedenie. Potom sa n tie zoznamy pozri. A skús z nepovolených niektoré jedlá presunúť do povolených. Po určitom čase, keď už budeš cítiť, že jedenie v tebe nevyvoláva žiadne negatívne pocity, pridať ďalšie. Ale aj pri tomto treba na sebe pracovať a nezaspať na vavrínoch. Treba jesť raňajky, desiatu, obed, olovrant, večeru a druhú večeru. Ak nedodržím režim a jedlo vynecháš (alebo zješ niečo mimo), žiadne: To je už jedno. Od zajtra to dám bez chyby. Ver, z vlastnej skúsenosti ti môžem povedať, že by si začínala viac ako pokračovala.
Aby si lepšie pochopila svoju chorobu, pozri sa do minulosti, do prítomnosti. Akých máš rodičov? Vyžadujú od teba veľa? Veľmi ťa buzerujú? Musí byť všetko, čo urobíš perfektné? (U mňa áno. :D) Snažíš sa na niečo zabudnúť? Snažíš sa niekomu niečo dokázať? Snažíš sa niekomu pomstiť? Tých otázok je naozaj neúrekom.
Ak pochopíš svoju chorobu, pochopíš seba. A to je na nezaplatenie. Keď príde ten pocit slobody na oslave... :D Inak je to frustrujúci sebazáväzok. :( Skús si na tú slobodu spomenúť. A ten pocit, ktorý v tebe vyvolá si zafixuj ako peknú spomienku. A keď príde ťažká a zdupkajúca chvíľa, spomeň si. Pretože ti nebudem klamať. Budeš plakať do vankúša, budeš vyčerpaná. Veľakrát sa potkneš a spadneš. Ale vždy sa treba zdvihnúť a ísť ďalej. Vidieť pred sebou cieľ... slobodu. Uvedom si, že zlyhanie nie je koniec sveta. Ale vzdanie sa áno. Predovšetkým koniec života. Života, ktorý by teraz chcela žiť. No napokon budeš žiť život, ktorý ti nadiktuje jedlo.
Silno ti držím päste. Nevzdávaj sa. Ten boj i plač za to stoja. Ale na to prídeš až po boji. :)