Chcem sa opytat muzov ci by oslovili dievca v skole alebo na zastavke alebo niekde keby isla sama a pacila by sa vam? A zien ci sa im take nieco stalo.
Problem je ze po mne chalani pokukuju niektori sa aj usmeju ale to je asi vsetko. Napriklad z nasej skoly taki ktorych nepoznam. Ked niekde pridem snazim sa vzdy nahodit a mat pekne vlasy a tak po mne cumia. Tak ak sa niektorym z nich aj pacim nahodou tak preco sa mi neprihovoria? Ja v tom nie som dobra neviem oslovit cudzich chalanov sama. A som dost hanbliva tak sa snazim tvarit ze nic. Ale pracujem na sebe ako viem. Zvyknete sa tak nahodne zoznamovat? Ze ked vidite neznamu babu,napriklad z ineho rocbika alebo fakulty co sa vam paci tak sa prihovorite, zavolate ju von alebo s nou chcete chodit? Pytam sa co by urobili chalani pri neznamej lebo vela ich nepoznam.
Oslovili by ste?
Trošku mimo témy, ale mne sa stáva veľmi často, že ma na ulici oslovujú ľudia a pýtajú sa rôzne veci, najčastejšie ako sa dostanú tam a tam...nechápem to, veď keď idem na nejaké neznáme miesto, tak si predsa zistím cestu a neotravujem cudzích ľudí! Zaujímavé je, že keď poviem, že neviem, idú preč a ďalších okoloidúcich ľudí sa už nepýtajú - to som si všimla už viackrát. Raz sa mi stalo, že do autobusu nastúpila jedna stará tetka a hneď sa ma začala pýtať, že kadiaľ ten autobus ďalej ide...snažila som sa jej to vysvetliť a menovala som jej ďalšie zastávky, ale ona tomu nejako nerozumela a nakoniec mi začala tykať, nazvala ma "dieťaťom" (! - mám 36 rokov) a vynadala mi, že by som sa mala "viac snažiť pomáhať starším ľuďom" ??? Tak som jej začala tykať aj ja, nazvala som ju starou rárohou a odvtedy, keď sa ma niekto zase pýta na cestu a podobné blbosti (napr. na prechode - či teraz svieti zelená, alebo aké číslo autobusu odchádza, lebo madam na to nevidí a pod.) odpovedám zásadne po francúzsky - je suis désolée, je ne vous comprends pas, demandez à quelqu´un d´autre...a zabávam sa na tých vyjavených pohľadoch... raz jedna mladá od prekvapenia doslova zostala s otvorenými ústami :) A jedna pani sa mi dokonca ospravedlnila, oh, I´a m sorry...to bola sranda :) Ja som sa ešte nikoho nemusela nikdy pýtať na cestu a pod., tak nech si aj ostatní poradia sami. Človek sa snaží pomôcť a ešte ho zato pourážajú.
a vzhladom na to, ze byvam v BA, kde sa tito magori vacsinou realizuju, povedala by som, ze je ta sanca ze nejakeho podobneho stretnem o cosi vacsia.
nechodim po ulici zamracena. zamracim sa, az ked ku mne niekto pride a zacne mat debilne reci. nemam to rada, nikdy som to rada nemala, nebavim sa s cudzimi ludmi a rovnako ako na ulici sa nezoznamujem ani cez internet.
neviem111111, len vies, hovnomanov sme na slovensku mali dvoch, pravdepodobnost ze ho stretnes je teda 1 ku 2,5 milionu. Zlocincov je tiez urcite ovela, ovela menej nez slusnych ludi takze naschval sa mracit na ludi aby si nahodou nebola okradnuta alebo znasilnena je ako nevychadzat von z domu, lebo ta nahodou moze vonku zrazit auto... Teda si len zbytocne este viac takpovediac zneprijemnujeme zivot, aj ked to nic neriesi. Mimochodom keby ta niekto chcel okradnut alebo znasilnit, tak mu moze byt jedno ci sa na neho usmejes alebo nie.
messje, ono to nie je o nahnevanosti na svet a ani o frustracii. Mama ma ucila, ze sa nemam rozpravat s cudzimi ludmi. Citam spravy. Ked sa niekto opyta na cestu, tak samozrejme slusne poradim, ale ked ku mne niekto pride s debilnym usmevom a povie mi, ze "mam krasne oci" tak sorry, ale vobec, jedina odpoved je skraredy pohlad. Urcite to nebudem podporovat usmevom a ani slusnym podakovanim, nikdy neviem, ci dotycny nie je prave ketaminak/hovnoman/podobny uchyl. Nejednemu cloveku co poznam sa stal aj pripad:Prosim ta, nevies kolko je hodin? - Jasne viem - vytiahol mobil aby sa pozrel, ukradli mu ho a utiekli. Keby nezijeme v takomto chorom svete, tak by sa to mozno tym usmevom a slusnym podakovanim riesit dalo, ale s ohladom na svoju bezpecnost to tak nerobim.
ale tak v 99% pripadov urcite nie... mne osobne sa proste nechce prekonat ten bod ked zacnes nejaky rozhovor a nevies ako bude slecna reagovat...
Keby som sa s nou chcel rozpravat tak urcite. Ale niekedy sa clovek nechce rozpravat len sa pozera :D
ja som to spravil asi 10x v zivote... raz ked som bol na dovolenke v holandsku.. to bolo v pohode sme si sadli asi hodinku pokecali a ten zvysok bol na SK tak 50 na 50 s niektorymi som pokecal a niektore sa tvarili ako keby sa im prave diala ta najvecsia krivda :)
No po velkom odhodlavani som par takych osloveni za ucelom zoznamenia vonku vyskusal a za mna musim povedat ze akosi to nefungovalo. :D Dotycne boli hned skor take podozrievave a nervozne a mam pocit ze len rozmyslaju ci ich chcete okradnut alebo znasilnit... Ale skusal som to par krat aj v zahranici na dovolenke s nie domacimi ale inymi dovolenkujucimi a tam bola atmosfera uz ovela priatelskejsia, asi to bolo tym morskym vzduchom a tak. :D Ale videl som nejake videa na internete a napriklad v USA sa to zda byt ako normalna vec sa zoznamit aj vonku, ludia tam nejak viac komunikuju a aj zeny su menej ustrachane a viac otvorene alebo priatelske neviem ci to je... kazdopadne u nas to uz neskusam. U nas je zauzivane sa zoznamovat cez kolektiv, v skole, v praci, cez partiu, cez kamaratov... Alebo v dnesnej dobe aj cez internet sa zda byt celkom bezne.
Uz som to taz tu spomenula.Na Slovensku su ludia frustrovani,su ako bez zivota,nahnevani a zduti.
Z casti tomu aj rozumiem, stale kalkulovat,nedoriat si ako si mozu ludia v cudzine.
Stale ale tvrdim,ze slusnost nema nic spolocme s frustraciou.Ked sa mi niekto prihovori,co sa mi stalo vela krat,odpoviem.Preco nie?Je to len o slušnosti. Zalezi o co cloveku ide.Staci len proste slusne odpovedat a ist dalej.Usmiat sa a povedat prepacte ale...Ved to nič nestoji.
