Ahoj. Velmi ma trapi, ako to uz z nazvu vyplyva, ze nemam ziadnych kamaratov. A neviem ako to zmenit. Nikdy som tych kamaratov nemala. Myslim takych tych pravych kamaratov. Vsetci boli len falosni. Zacalo to na zakladnej, kde som si nesadla so spoluziakmi a len som tam trpela a nezmenilo sa to ani na strednej a dokonca ani na vyske. Pritom ja som cely zivot sa snazila ludom pomahat a oni mi robili len zle. Pred 2 tyzdnami som si nasla pracu, verila som tomu, ze sa to aspon v tej robote zmeni, ale nezmenilo sa nic. Ani s kolegami si neviem prist na meno.
Neviem co robit, ci som vazne uz pripad pre psychiatra alebo co? Ale ku nemunechce ist ani keby neviem co bolo. Sa bojim ze natrafim na dajakeho co nebude mat pre mna pochopenie ale ma bude len ohovarat. Skusila som oslovit aspon jednu psychologicku na internete, ale neodpisala. Najhorsie na tom je ze s mamou,s ktorou este furt byvam sa kvoli tomu furt hadam. Furt mi to dava najavo ze nemam kamaratov.No ale co mam robit.
Mam sto chuti sa zabit, ale mozno som zbabela, ale nemam na to odvahu. mozno preto, ze ked mi to nevyjde ta vazne dakde v cvokarni skoncim. Co je tiez debilne slovenske riesenie. Ale taky zivot ma uz naozaj nebavi.
