Pred Vianocami mi lekári oznámili, že môj 20 ročný syn má pokročilé štádium rakoviny.Tri týždne nato zomrel v bolestiach a mňa veľmi trápi prečo mu to lekári nezistili skôr.Zdravotné problémy začal mať niekoľko mesiacov dozadu a chodili sme po vyšetreniach.Liečili mu iba príznaky,nehľadala sa príčina,dokonca padlo aj to,že si to všetko iba vymýšľa a odporúčali ho ku psychiatričke.Syn mal od narodenia neurofibromatozu,bol riziková skupina a až teraz som sa dozvedela,že mal byť od malička sledovaný na onkologii.Nás tam nikto nikdy neposlal. Nemôžem sa s tým všetkým vyrovnať,viem že lekári urobili veľkú chybu a stále si vyčítam,že som na nich mala viac tlačiť,zdravotníctvo na Slovensku je mizerne.Syn bol jediné moje dieťa,veľmi mi chýba,ľúbila som ho nadovšetko.
Trápi ma smrť jediného syna
lolinka
nikto predsa nepisal,ze nema plakat.Ja som tym myslela,ze ho nema volat nazad.Nema mu vycitat,ze ju opustil,ze ju tam nechal samu,,,toto som mala na mysli ja.Plakat nech sa vyplace kolko sa jej da,aspon sa jej ulavi.
Ja zas nemám rada tie reči nesmúť za ním, neplač, ubližuješ tým jeho duši. Ako mu môže ubližovať ešte aj po smrti? Plakať po smrti milovaného dieťaťa je úplne prirodzené, neubližuje tým sebe, nikomu a už vôbec nie jemu. Po takejto veľkej strate je jasné, že človek nebude veselý a šťastný. Píšete tu, jak keby mala mať pocit viny za to že je smutná a že plače! Najlepšie po takejto strate je nechať priechod emóciám a plakať dokiaľ si človek nevyplače všetky slzy. To zvykne pomôcť, po takomto vyplavení najväčšieho smútku sa zvykne trocha uľaviť. Ale keby tie emócie potláčala, snažila sa neplakať, snažila sa nasilu usmievať a tváriť sa, že je veselá, tak ju to nakoniec zloží ešte viac a môže sa z toho už úplne zrútiť. Ten pocit, že som nemohla ani oplakať vlastného syna, ten bude už navždy chýbať. Úľava sa potom nedostaví nikdy.
:-/ je to velmi smutne. Drzim ti palce aby si to zvladla!
Dobrý deň, ak máte záujem poradila by som Vám nejaké filmy podľa skutočných udalostí, prípadne aj nejaké knihy.
Mne pred časom zomrel otec, znášala som to veľmi ťažko a s tým čo už teraz viem, vďaka knihám ...... Na to už mám o dosť iný pohľad.
Ak máte záujem napíšte mi na e-mail: study@centrum.sk
Filip,......... a ďakujem.
Ked raz v nasom okoli zomrelo dieta, uvazovali sme s manzelkou, akoby sme my znasali, keby zomrelo dieta nam. Hovorili sme si vtedy, ze nech by nam bolo akokolvek smutno, mohli by sme Bohu iba dakovat za kazdy den, po ktory nam to dieta dal. Za to, ze sme ho mali moznost poznat, mohli ho mat radi a byt s nim. Boh nam deti dava do opatery, ale nepatria nam - patria Jemu.
Nanita viem, ze deti ktore maju nejaky postih, vytvaraju tesnejsi vztah s rodicmi, ze je tam viac lasky a viac dovery. Zrejme ste prezili spolu krasne roky ked ste zdolavali okrem obvyklych tazkosti este aj tie vyvolane chorobou. Prave pritom sa vytvaraju tie pevne vztahy. Mas byt zrejme za co vdacna. A syn je zrejme vdacny za vsetku starostlivost a lasku, s ktorou ste sa mu venovali a bude vas cakat, ked sa raz poberiete za nim.
Zomrel mlady, mohol si este uzit zivota a vy ste si mohli uzit jeho. Vsetko vsak ma svoj cas, nic sa nedej nahodne a pre niekoho je najlepsie prist do neba mlady. Vas zivot vsak tym neskoncil. Mozete vykonat este vela dobreho pre inych ludi, bola by velka chyba, keby ste ostali uzavreti do svojho smutku, ze s vami nebol dlhsie, ked mozete byt vdacny, za ten cas, ked s vami bol.
Mohol by som vam odporucit dan za neho sluzit Gregorianske omse. Moja mama tak dala sluzit za mojho otca a potom za svokru a s obomi sa jej poto snival zivy sen, ze ju prisli navstivit a boli stastni.
modlitba.sk
Taketo omse obvykle sluzia misijne rady, ktore tak ziskavaju prostriedky na misie, takze clovek zaroven prispeje na dobru vec.
www.opatstvojasov.sk
Je to tazke.Ale teraz je mu uz lepsie.Nic ho neboli.Kazdeho to raz caka.Verim,ze to prenho bolo velka ulava.Urcite sa v tom neryp viac.Nech ma on svoj pokoj a ty tiez.Syna ti to nevrati a otazne je ci by nieco pomohlo keby sa mu zistila rakovina skorej,Mozno by sa len dlhsie a bolestivejsie trapil---
Nanita, je mi ľúto, čo sa stalo, ale akýkoľvek hnev prípadne túžba po pomste podľa mňa skôr ublíži ako pomôže, ublížiš si tým v prvom rade sebe. Musíš si najprv sama sebe odpustiť, ono sa to žiaľ muselo stať, totižto potom by neexistovali také "náhody", že zmeškám odlet, autobus, ktoré neskôr napr. havarujú.
Messje ti dobre radí, pc hry skutočne bravúrne odpútavajú pozornosť a prenesú ťa aspoň na chvíľu do bezproblémového sveta.
Skús byť teraz trošku vnímavejšia a všímaj si okolo seba viac veci, on ti už nejak o sebe dá vedieť, či už vo forme sna alebo niečoho iného, že je mu dobre a nech sa tak netrápiš.
Nanita, vieš, Messje má pravdu. Neprivolávaj syna späť, nechaj jeho dušu odísť, dopraj mu pokoj... On určite nechce, aby si za ním plakala, smútila... On vie, že si ho ľúbila a ľúbiš, chce a želá si, aby si žila svoj život, bola šťastná, ver. Ak si veriaca, daj zaňho odslúžiť omšu, modlí sa zaň, zapáľ sviečku... To môžeš urobiť aj vtedy, ak si aj neveriaca. Dúfam, že sa pripojí aj Filip a poskytne duševnú útechu, dá nejakú peknú modlitbu. Prajem pokoj Tvojej duši boľavej...
vies Nanita,velmi vela ludi v mojom svete som stratila ci uz kvoli chorobe,alebo nestasti...ale nikdy som nenavidela,ked ludia povedali...uz mu je lepsie,uz ho nic neboli.Sakra,lepsie by mu bolo tu,s nami,bez bolesti,este dlho,roky,smiat sa,plakat spolu,,,komu uz len moze byt lepsie ked opusta svojich a nechava ich tu samich?Ale...nikto si nevybral ci uz tu chorobu,alebo to nestastie a tak sa sami s tym nejak uspokojujeme,aby to menej bolelo.Vzdy si najdi dovod preco sa usmiat Nanita.Zase napisem hlupost,lebo tak sa to hovori,ale je to pravda...Syn by bol stastny,keby ta videl sa usmiat.Hlavne nebud sama,chod niekam,kamaratka,rodina,mne ked zomrel moj akoby otec,ked som mala 17.hravali sme do rana karty.Nemohli sme spavat,bolelo to,ale hrali sme karty v kuse.Nejak nam to pomahalo vypnut