Nechcem dieťa

Filip TT po psychickej stránke sa cítim vyrovnane takže tu ani problém nehľadám. Bojím sa toho, že nie je to asi zlý príklad, ale na narodeniny som dostala malého psíka (na zožranie mala chlpatá guľa) ja som ho nechcela mali sme ho doma 3 mesiace a dali sme ho sestre pre malé. Nedokázala som si na neho zvyknúť ani sa s nim hrať alebo ho sem tam pohladkať- najesť napiť na vychádzku, hygiena bolo o neho viac ako 100% postarané, ale vzťah k nemu som nemala lebo som ho nechcela. Nie som bezcitná práve naopak, ale pokial niečo nechcem resp. nie som na to pripravená tak si to neoblúbim a nevytvorím si k tomu vzťah aj keby je to tá najúžasnejšia vec na svete. Neviem kde môže byť chyba

Mašlička podľa všetkého čo píšeš, si žena bez nejakého psychického problému, takže aj na dieťa by si zareagovala žensky.

Muži cítia oveľa menej potrebu mať deti ani ja som to necítil, ale keď prídu, je to iný svet.

Ja by som sa na tvojom mieste nebál, že by si si nevytvorila vzťah k tomu drobátku ;)

Mädel ja som veľmi dobrosrdečný a nápomocný človek voči iným bez potreby spätnej odozvy. Avšak potreba mať deti vo mne nie je. Nemáme ani finančný problém dieťa by sme vedeli zabezpečiť. Výchovy sa tiež nebojím nemám výbušnú povahu som trpezlivá. Mrzí ma to kvôli partnerovi viem, že by sa veľmi tešil, ale nevidím sa v tom, že by som mala kočíkovať a starať sa o dieťa. A nechcem byť nezodpovedná a sebecká v tom, že privediem dieťa na svet bude mať všetko čo potrebuje, ale bude žiť s pocitom, že je po jednej strane nechcené.

Mašlička a čo ťa na tom tak odrádza? Dieťa je predsa normálny človiečik :) Máš problém celkovo mať rada ľudí a obetovať sa ak to niekto blízky potrebuje? Bojíš sa niečoho? Máš strach, že by si ho nevedela ľúbiť?
Je to tvoje rozhodnutie, ale bolo by dobré vedieť prečo to tak cítiš.
Názor rodiny by som v tomto veľmi neriešila. Ale s partnerom to je samozrejme iné. Je blbé byť v situácii, kedy on sa rozísť nechce ale zároveň dúfa, že sa zmeníš. A ak nie tak čo? Zmieri sa s tým? Aký má "plán"? Aby ťa potom podvedome neobviňoval a nebol z teba sklamaný...
Ja som v podobnom veku ako ty, a po dieťati som nijak výnimočne nikdy netúžila. Ale zase vždy som to brala ako samozrejmosť, že detičky mať chcem. Ale pocity to vo mne veľmi nevyvolávalo. Možno niekedy strach ;)
No keď vidím domy kde žijú deti, je to úplne iná atmosféra, prinášajú život, radosť, nový zmysel, viac reality do života. Začínam sa na to tešiť. Aj keď veľmi dobre vnímam tú náročnú stránku rodičovstva. Ale nič cenné nie je zadarmo :)
Ale nie každý je povolaný k rodičovstvu. Samozrejme aj ľudia bez detí majú rovnakú šancu an plnohodnotný život. Len by bolo fajn vedieť tvoj dôvod, aby si neskôr neľutovala.

to by ani dobre nebolo keby tak dieta vyrastalo

Tému rozchodu sme riešili veľa krát. Nechcem mu brániť stať sa otcom a ak by toto štastie mal nájsť u druhej nebudme mu stáť v ceste kedže viem, že u mňa čaká zbytočne. On vždy tému rozchodu uzavrie tým, že chce byť so mnou a inú nechce lebo dieťa chce mať len a len so mnou. Nechcem mať dieťa ''proti svojej vôli'' a dúfať v to, že keď sa narodí tak zrazu sa všetko zmení. Čo ak nie?! Nechcem aby niekto vyrastal s pocitom, že je nechcený.

tak nechces, nechces :) len aby si to neskor nelutovala

Žena to má uľahčené tým, že pri pôrode a pri kojení (aj pri milovaní sa) sa u nej vylučuje hormón oxytocín, ktorý sa tiež volá hormón lásky a dôvery. Žena si tak podvedome zamiluje svoje dieťa (a partnera).
www.celostnimedicina.cz

Mašlička je to fér keď na rovinu povieš že po dieťati netúžiš. Každý má právo vybrať si taký život aký vyhovuje jemu. Do toho by ani rodina nemala hovoriť, pretože oni sa o tvoje dieťa starať nebudú. Tvoj partner vychádza zo všeobecnej skúsenosti, že aj u ženy, ktorá deti nechce, sa materinský pud prebudí po narodení vlastného dieťaťa. Viem to aj z mojej skúsenosti. Tiež som deti nikdy nechcela a otehotnela som neplánovane až ako 37-ročná. Spočiatku to bol pre mňa šok, prvá myšlienka bola ísť na interrupciu. Aj som to plánovala, vybavovala som lekára. Potom ani neviem prečo som prepásla termín a bola som dosť v panike, lebo predstava že porodím dieťa a zasiahne mi do života bola vtedy pre mňa hrozná. Píšem pravdu, tak ako to bolo, každý cítime niečo iné. Aj ja som sa rada pohrala s inými deťmi, páčili sa mi bábätká, ale žiadne som netúžila mať. Nuž a stalo sa, nakoniec som porodila a nasledovalo ďalši rozčarovanie, lebo žiadny materinský pud sa u mňa po pôrode neobjavil. Na dieťa som sa pozerala ako na cudzieho tvora, nechápala som, že odteraz má byť súčasťou môjho života. Zmenilo sa to až na štvrtý deň po pôrode. Odrazu mi jeho plač trhal srdce, cítila som, že to malé telíčko musím chrániť, že bude najväčšou láskou môjho života. Je to zvláštne, väčšina žien asi toto cíti už počas tehotenstva, u mňa sa to rozvinulo takto neskoro. Myslím, že som veľmi obetavá a milujúca matka, čo prekvapilo nielen moje okolie, ale najviac mňa samú. Bez môjho dieťaťa si už neviem svoj život predstaviť.
Takže naozaj by sa mohlo stať, že by si všetko začala vnímať inak po narodení. Ale nemusí to byť pravidlo. Môže to ostať aj tak ako to je, preto si myslím, že tvoje rozhodnutie je na tebe. Na druhej strane by si ale nemala brániť tvojmu partnerovi stať sa otcom, ak on po tom túži. V takom prípade by bol serióznym riešením rozchod. Tak ako on nemôže teba nútiť porodiť dieťa ak ho nechceš, nemôžeš ty nútiť jeho aby sa otcovstva kvôli tebe vzdal.

Ďakujem za odpovede. Mám 29 rokov a ani raz sa u mňa neprebudila potreba mať dieťa. Taktiež nechcem riešiť situáciu tým, že pristúpim na partnerovo riešenie mať dieťa a dúfať v to, že prídu na mňa materinské pudy. Ak o niečom nie som presvedčená od začiatku tak to nikdy nepríde. O partnera prísť nechcem, ale ani sa necítim byť matkou. Nie som bezcitná ani karieristka len sa u mňa materinské city neprejavili