loser, ak nechceš tie myšlienky, už ani nemusíš nič riešiť. Keď ich nechceš, nič sa nemôže nikomu stať. Slová, ktoré sa Ti vynárajú v mysli typu "preklínam" alebo podobne, sú len prázdne slová, nemajú žiadnu silu. Stačilo by, keby si tomu uverila a odvážila sa pre to netrápiť.
OCD sa volá aj choroba pochybností. Človeka zožierajú tie myšlienky a chce mať preto 100%-nú ak nie 200 %-nú istotu, že sa nič nemôže stať. ALE istotu NIKDY nebude mať, nejde to. Ostáva mu len jediné - a to je práve RIEŠENIE OCD: viera v to, že to, čo mu radí iný človek s nadhľadom - a to môže byť psychológ, psychiater, spovedník či iný človek, ktorý OCD netrpí, je pravda. Len ak uverí týmto radám, len vtedy nájde pokoj. Lebo pokoj sám v sebe nenájde, pretože vďaka OCD žije v temnote. Jeho myseľ produkuje úzkostné myšlienky, na ktoré jeho srdce so strachom skočí. Jeho emócie sú zasiahnuté a zranené, ale rozum nie. Keby sa odvážil spoľahnúť sa na zdravý rozum, ktorý má, aj keď mu zdá, že ho už nemá, dokázal by zvládnuť svoje emócie zranené strachom a úzkosťou a upratať nechcené myšlienky na správne miesto.
loser, Tvoj rozum a schopnosť zdravého a logického úsudku je v poriadku, sú to city, ktoré sú zasiahnuté. Vďaka strachu všetko zveličujú a opakovane Ťa terorizujú úzkosťou. Ak by si aj teraz išla k psychológovi či psychiatrovi, inú radu, ako spoľahnutie sa na jeho slová, by si ani nedostala. Snažil by sa zracionalizovať Tvoje obavy a úzkosti a ukázať Ti, že sú neopodstatnené. Že bez ohľadu na počet a typ obsedantných myšlienok, sú tieto myšlienky "bezzubé", nemôžu nikomu nič spôsobiť, žiadne zlo, ak ich ani Ty sama nechceš. Toto je najjednoduchšia rada, ktorá funguje, len sa musíš odvážiť tomu uveriť. Ak budeš nad tým pochybovať, ostávaš vo svojich pochybnostiach a sama ich nie si schopná odstrániť. Keďže máš túto chorobu, ani Ti nič iné neostáva, ako spoľahnúť sa na rady druhých, lebo oni vidia to, čo Ty kvôli OCD nevidíš. Aj keby si sa odsťahovala, niekam zmizla, prerušila kontakty s ľuďmi, nič by Ti to nepomohlo, lebo tie myšlienky a svoj problém by si si niesla stále so sebou. OCD je choroba a tá sama od seba nezmizne. Ako pri inej fyzickej chorobe, musí prísť nejaká účinná látka, ktorá chorobu vylieči, a bez nech sa chorý nevylieči. V prípade OCD to nemusí byť nevyhnutne fyzický liek (napr. antidepresíva), to čo skutočne lieči je práve zmena myslenia, ktorej sa brániš, lebo jej nedôveruješ. Nie je to výčitka, skôr možno podnet na zamyslenie, či by si to predsa len s tou dôverou v to, že sa nič nestane, neskúsila. Veď si už takto vydržala nejaké týždne a bola si so sebou spokojná. Je to boj so sebou, ale nič cenné sa bez boja nedá získať.
Čo sa týka sociálnej fóbie, aj tu je riešenie v tom, čomu sa tak veľmi brániš. Nie utekať od iných, ale naopak, nadväzovať kontakty, vystavovať sa situáciám s inými. Žiješ vo svojom mikrosvete a možno si hovoríš, že takto je to pre Teba bezpečnejšie, ale to je klam. Viem, čo hovorím, sama som tak roky žila. Koľko dobrých príležitostí som zahodila - len pre to, že som sa hanbila iných a tak som radšej neašpirovala na to, na čo som mala a čo by som, keby som nemala fóbiu, rada skúsila. Po rokoch a po vyliečení Ti hovorím: máš pred sebou more príležitostí a skúseností, ktoré by Ťa obohatili a urobili šťastnou, ale o ktorých netušíš a ktoré odmietaš, lebo máš strach. Je to naozaj veľká škoda a o nejakých pár rokov Ti to bude ľúto, že si toho veľa zahodila a nevyužila. Verím, že to nebude až keď budeš mať takých 40, lebo čas sa nedá vrátiť späť. Ak by si chcela, mohla by som aj o tom niečo napísať, ako z toho von.
Napadlo ma ešte: kedy sa Ti tieto obsedantné myšlienky začali? Spustila ich nejaká nepríjemná udalosť v Tvojom živote?
