Ahojte, ani neviem ako začať. Priblizne ako to zacalo a ako to je som pisal do tejto temy pred pol rokom www.zdravie.sk
Nejaky cas potom som otcovi nasiel miesto v domove dochodcov, vtedy sa mi dosť ulavilo. A mesiac po mesiaci som sa dostaval z toho najhorsieho stavu. Otec tam vyzeral celkom spokojne tak aj mne sa trosku ulavilo ze je onho postarane, lebo som sa aj bal ci sa onho postaraju. Uz som sa zacinal trochu dostaval do normalneho stavu až do chvíle kým mi nezazvonil telefon z domova dochodcov ze je s otcom zle, ze je agresivny, ze napadol spolubidliacich aj ich navstevu. Ze ho museli previest do psychiatrickej liecebne, ze to snim uz moc nezvladaju a ze si mam hladat druhe zariadenie. V tej chvili ma popadla velka panika, strach, beznadej, uz som videl najhorsie. V nemocnici bol az do teraz. Previezli ho naspat do zariadenia pre seniorov a obavam sa ze tam nebude moct moc dlho zostat. A to je jedna z veci co ma najviac taží. O mamu sa este staram doma, ale uz pocitujem ze to nezvladam, priznavam ze obcas myslim aj na samovrazdu. Vidim ze sa to aj s maminou zhorsuje, stale toho menej vie. Nevie kde je zachod, ked uz ju tam privediem nevie si nanho sadnut... je toho vela co uz nevie, alebo nechce neviem naozaj a trapi ma to vsetko viac a viac. Popri tom svojpomocne 3roky prerabam cely dom a snazim sa obcas nieco privyrobiť ked si najdem trochu casu. Uz maale nic netaha dopredu , uz nemam silu,chut, radosť z nicoho, nic ma nebavi, nic ma netesi. Kazdy mi vravi pozri sa co si vsetko dokazal, co si vybudol vlastnymi rukami, ako si sa postaral vzorne o rodicov, malokto by to dokazal... atd . Len ja uz to nevidim, mam ako keby cierne sklo pred sebou a vidim len to zle, len tie chyby. Kazda cinnost uz si vyzaduje velmi vela energie. Uz proste nevladzem, len sa drzim koli mame, si hovorim co by bolo snou keby sa mi nieco stalo. Od malicka sa pre niekoho obetujem, stale a stale. Snazim sa aby vsetko bolo dobre, aby sa vsetci mali okolo mna dobre, len uz to nezvladam sam tahat. 3 roky som doma s rodicmi, posledneho pol roka s mamou, nemozem do prace, musim si platiti zdravotne, vyhladky do buducna mam len cierne. Uz by som prijal s priatelkou aj babo, ale ani ten sex ma uz nebavi proste nic, priatelka ma nepritahuje, proste vsetko zle a neviem ako sa z toho dostat. Je toho strasne vela co mam na ramenach . Druhy v mojom veku chodia sa zabavat, po vyletoch , spoznavat svet, buduju si v praci nejake zazemie . Uvazoval som ze si vypytam u psychiatra co osetruje rodicov nejake antidepresiva , ale precital som toho vela a mma obavy aby to nebolo horsie, vacsinou som sa zo vsetkeho dostal sam, vsetko som sa zvladol, lebo na nikoho nikdy sa nedalo spolahnut ale uz je toho vela a sam to nezvladam uz. Zacal som pit caj z Lubovnika bodkovaneho raz denne rano. Zo zaciatku mi to prislo trosku lepsie ale asi po 2 tyzdnoch velka depresia, az sklony k samovrazde. Tak som ho prestal piť, preto sa bojim aby to tam nebolo aj s AD.
Som si spravil aj par testov ci trpim depresiou a akou vaznou a vzdy mi vyslo tazka az extremna, tak stale hladam nejake vychodisko, ako sa dostať z tohto stavu.
Co by mi pomohlo?(tazka otazka)
Tazka zivotna situacia, depresia, AD?
.
ahoj oblička , mám aj výčitky, ze keby som zasiahol skor este bysa to dalo zachraniť. za vsetko moze otec a jeho alkohol, to viem ale je mi z toho smutno ze to tak dopadlo vsetko, ze nikoho blizkeho v rodine uz v podstate nemam, jedine maminu, ktora si nic za chvilku nepamata :(.ked aj takato situacia nastane, tak ked uz pozosstaly ma svoju vlastnu rodinu a dospele deti. pripadne ochorie len jeden z manzelov a druhy sa onho stara, ach...
praveze uz verim ze aby bol niekto stastny, musi byt niekto nestastny, lebo ja som nestastny od 12 rokov co sa mi utopil starsi brat :( odvtedy kazdy rok dva niekto, otecstale pil , bil ma, psychicka sikana na strednej kedze som bol este zo smrti brata nestastny a uzavrety, a stale dokola. Radostibolo velmi malo.
Seba už nemam rád, uz by som bol rad keby uz vsetko skoncilo. :( mi pride ze uz mam srdce rozdrvene na prach doslova. Keby som aspon nebol taky citlivy a rodinne zalozeny. (hajzlom je najlepsie bohuzial)
Marion ja uz neviem co zo sebou,zivot ma nebavi uz vseobecne, ani priatelka, mi pride ze uz nikoho nemam rad. rozhodol som sa ist s priatelkou na malu dovolenku na 4 dni, mamine som vybavil najlepsiu starostlivost na tento cas. Len ako som tam maminu nechal bolo mi hned do placu hlavne ked mi s placom povedala ze sa jej chceme zbaviť :( aj ked som vedel ze jej tam bude lepsie ako doma stale ma to trapi aj ked na to nemyslim. Mamina je pre mna to najlepsie, mam ju najradsej na svete a asi sa to nezmení. Pobyt-dovolenka mi vobec nepomohla, nemal somsa cim stale zamestnavať a ryzmyslal nad vsetkym zase :( priatelku neviem ci lubim, viem len ze ju mam asi rad, ona ma velku rodinu funkcnu a to ma tiez ubija, vzdy ked sme tam som smutny z toho ze ja taku rodinu nemam a viem ze keby sme sa rozisli ani pes po mne nestekne.
Neviem ci sa z tohoto este niekedy dostanem, nemam chut ani na sex s priatelkou vobec , alebo len velmi malo. placem stale viac a viac, jest mi moc nechuti, nevidim v nicom zmysel. Uz mi ani priatelkia neter nepomaha tak ako este nedavno pomahala.
veriaci som, ale do kostola nechodím, ale modlim sa skoro kazdy vecer, za maminu za otca za priatelku , za seba, ale uz aj vtom postradam zmysel.
Ja uz ked sa mamina zamoce to az tak neriesim, len mi je luto ked ju vidim taku smutnu , zubozenu v slzach a ked sa jej spytam preco je smutna preco place, tak bud nevie alebo povie ze ju nikto nema rad a pri tom ju mam najradsej na svete, a boli ma to.
psychoterapeutka neviem ci mi pomaha, niekedy to na chvilu pomoze, inokedy nie, naozaj neviem. a uz sa pomaly zmierujem ze to nezvladnem. Robim len to najnutnejsie lebo mi vsetko berie asi 100x viac energie. neviem naozaj ako dalej :(
Ahoj Tomáško, plne súhlasím s názorom Marion v jej poslednom príspevku, ja by som to nevyjadrila lepšie. Myslím, že máš výčitky svedomia a viníš sa z toho, že tvoji rodičia sú starí a chorí, ale to predsa nie je tvoja vina! Aj my raz budeme starí a chorí, to je prirodzený kolobeh života. A určite neplatí zákon, že aby bol jeden šťastný, musí byť druhý nešťastný. Našou morálnou povinnosťou je pomôcť svojim rodičom v rámci našich možností a schopností a podľa najlepšieho svedomia. Tak sa toľko netráp, žiadna sebadeštrukcia, hlavu hore, skús mať rád aj sám seba /aspoň trošku/:)).
www.zdravie.sk este toto som zabudla
Tomasko,to ako sa citis,nieje nic prijemne,ale je to prirodzene.neriesila by som to liekmi.prezivas velmi tazke obdobie na svoj vek,ktore mozno niektori nezaziju,ale ver,kazdy ma svoj kriz,ci skor,ci neskor,kazdy bude mat svoje trapenie..niekto skonci prave tak ,ako tito stari ludia.neviem,ci to tak bolo vzdy,ale demencia sa stava uplne beznou zalezitostou starsich ludi.myslim,ze problemje v tom,ze kedysi boli velke rodiny,ludia zili v komunitach,cize starostlivot o starsich sa rozdelila pre kazdeho trosku,to sa dalo zniest.ale takto pre jedneho,to nieje dobre ani zdrave.zial,takyto je uz svet,aj o tych,co sa staram ja,myslis,ze ich vlastna rodina pride pozriet?tiez sa tomu snazia vyhnut a ked aj dojdu,vydrzia chvilu,a moc sa im nevenuju..ty si taky ukaz a mal by si byt na seba hrdy,ze sa staras.je to velmi smutna situacia,sama,ked som sla vykonavat tuto pracu som netusila,ake strasne to moze byt.budeme mat z toho traumy,ale myslim,ze ked sa z tejto situacie dostanes,lebo ver,nebude trvat vecne,pomalicky sa vsetko zahoji vo vnutri.pokus sa obklopovat detmi ak sa da,aby si vyrovnal energie a mozno,ked budes mat uz tie svoje,sa vyliecia aj posledne spomienky..si veriaci?ja som byvala,dost mi to pomahalo,ale zial pri tejto praci som akosi prestala..ale viera je to,co pomaha najviac,viera v hocico.mamka si uz pomaly ani nebude uvedomovat,nechaj ju,ked sa niekde zamoce,nepamata,treba to tak prijat,pri alzhaimerovi,stracaju kratkodobu pamat,cize si bude pamatat,to co bolo kedysi,ale to,co bolo vcera uz nie.nieco mozno,co ta trosku pobavi,aj ked je to smutne,ale raz som s jednym dedkom pozerala ten isty futbalovy zapas 3 za den,lebo si nepamatal a prezival to 3x rovnako :)takze oni sa niekedy uz ani netrapia.len ju uisti,ze je vsetko v poriadku..ako ta vlastne podporuje psychoterapeutka?
Ahoj oblička- dakujem aj za tvoju reakciu, viem že asi by minimalne mamina nechcela aby som sa takto obetoval, viem ze to asi bude lepsie ked sa o nu postaraju opatrovatelky, ona bude medzi svojimi rovesnikmi, ked je medzi viacerymi ludmi, pride mi ze je stastnejsia. Len ja uz neviem ci niekedy rozdycham tento moj spackany utrapeny zivot, ci sa niekedy vschopim, ci sa naspat zaclenim do beznej spolocnosti. cely zivot som mal problem vychadzat s ludmi s ktorymi som pracoval. vzdy som bol dobry, ferovy ku kazdemu, nezabaval som sa snimi, nepil snimi rano kavicku ale ciel pracovať a tak stale dokola.
Marion- nevsimol som si taku temu, mozes dat odkaz? to asi tiez bude suvisiet z mojim stavom.
Chodim vlastne k psychoterapeutke, neviem ci mi to pomaha v niecom, je toho vela co som uz prezil a co prezivam, niekto nezazije ani jednu vec z toho za cely zivot. Ale asi sa niekto mmusi trapit aby iny boli stastny, asi to tak ma byť, neviem.
Cvicit? aj som skusal ale nejako sila a energia sa vytratila, boli ma cely clovek stale. neviem ci som pisal ale v decembri som zacal chodit na sebeobranu-boj zblizka, nech sa nieco naucim a nech som trochu z ludmi, ale neviem som moc slaby psychicky aj fyzicky. uz som sa tam bohuzial aj rozplakal, nie koli tomu ze by ma nieco fyzicky bolelo ale koli reciam a pocitom. hneva ma to. alebbo nie? neviem sa uz ani hnevat, som zo vsetkeho uz len smutny a sklamany.
Aj nad hafanom novym som uvazoval, ale to by bola dalsia zataz a starosť, na ktoru niesom pripraveny už.
S maminou je to raz horsie, raz lepsie. je mi to luto strasne, ona ssa vzdy vzorne starala. keby nebolo otca a jeho alkoholu mohlo byt vsetko fajn aspon s maminou. Mamina ma taku lahsiu demenciu, ale zase+alzheimer. niekedy sa snou da porozpravat, aj ked to za chvilu zabudne. ale niekedy len pozera do zeme, place, a ja potom snou, niekedy ju najdem stat bezcielne na chodbe v tme, pytam sa preco tu stojis, a ona neviem, uz nevie chudiatko moje vela krat nic, a ubija ma to lebo ju mam strasne rád, vzdy som ju mal rad , ochranoval, branil, utesoval.(hlavne pred otcom)
len na doplnenie - tí rodinní príslušníci - dcéry, synovia, vnučky, čo ich chodia pravidelne navštevovať, sú slušní, citliví ľudia tak ako ty. Aj s nimi sa rozprávam dnes a denne.
Tomáško, /aj Marion zdravím/ vieš, ja pracujem ako opatrovateľka v DSS na Slovensku a dennodenne a stretávam s podobnými klientami ako je tvoj otec a matka a presne to, čo prežívaš ty, prežíva väčšina rodinných príslušníkov. Ale keď už nevládali, boli zničení telesne aj psychicky a mleli z posledného z toho, že museli byť neustále v strehu a k dispozícii svojim chorým rodičom, až potom sa so žiaľom a výčitkami zmierili s umiestnením v DSS. Ver mi, alzheimerici majú už prakticky svoj vlastný svet, nevnímajú realitu tak ako my zdraví. A v takomto prípade je profesionálna starostlivosť lepšia pre obe strany - pre teba aj pre rodičov. Myslím, že ani tvoji rodičia, ak by boli schopní objektívne posúdiť situáciu, by od teba nechceli, aby si im obetoval svoj život. A nie všetky opatrovateľky v DSS sú bezcitné..:)
