Ahojte, ani neviem ako začať. Priblizne ako to zacalo a ako to je som pisal do tejto temy pred pol rokom www.zdravie.sk
Nejaky cas potom som otcovi nasiel miesto v domove dochodcov, vtedy sa mi dosť ulavilo. A mesiac po mesiaci som sa dostaval z toho najhorsieho stavu. Otec tam vyzeral celkom spokojne tak aj mne sa trosku ulavilo ze je onho postarane, lebo som sa aj bal ci sa onho postaraju. Uz som sa zacinal trochu dostaval do normalneho stavu až do chvíle kým mi nezazvonil telefon z domova dochodcov ze je s otcom zle, ze je agresivny, ze napadol spolubidliacich aj ich navstevu. Ze ho museli previest do psychiatrickej liecebne, ze to snim uz moc nezvladaju a ze si mam hladat druhe zariadenie. V tej chvili ma popadla velka panika, strach, beznadej, uz som videl najhorsie. V nemocnici bol az do teraz. Previezli ho naspat do zariadenia pre seniorov a obavam sa ze tam nebude moct moc dlho zostat. A to je jedna z veci co ma najviac taží. O mamu sa este staram doma, ale uz pocitujem ze to nezvladam, priznavam ze obcas myslim aj na samovrazdu. Vidim ze sa to aj s maminou zhorsuje, stale toho menej vie. Nevie kde je zachod, ked uz ju tam privediem nevie si nanho sadnut... je toho vela co uz nevie, alebo nechce neviem naozaj a trapi ma to vsetko viac a viac. Popri tom svojpomocne 3roky prerabam cely dom a snazim sa obcas nieco privyrobiť ked si najdem trochu casu. Uz maale nic netaha dopredu , uz nemam silu,chut, radosť z nicoho, nic ma nebavi, nic ma netesi. Kazdy mi vravi pozri sa co si vsetko dokazal, co si vybudol vlastnymi rukami, ako si sa postaral vzorne o rodicov, malokto by to dokazal... atd . Len ja uz to nevidim, mam ako keby cierne sklo pred sebou a vidim len to zle, len tie chyby. Kazda cinnost uz si vyzaduje velmi vela energie. Uz proste nevladzem, len sa drzim koli mame, si hovorim co by bolo snou keby sa mi nieco stalo. Od malicka sa pre niekoho obetujem, stale a stale. Snazim sa aby vsetko bolo dobre, aby sa vsetci mali okolo mna dobre, len uz to nezvladam sam tahat. 3 roky som doma s rodicmi, posledneho pol roka s mamou, nemozem do prace, musim si platiti zdravotne, vyhladky do buducna mam len cierne. Uz by som prijal s priatelkou aj babo, ale ani ten sex ma uz nebavi proste nic, priatelka ma nepritahuje, proste vsetko zle a neviem ako sa z toho dostat. Je toho strasne vela co mam na ramenach . Druhy v mojom veku chodia sa zabavat, po vyletoch , spoznavat svet, buduju si v praci nejake zazemie . Uvazoval som ze si vypytam u psychiatra co osetruje rodicov nejake antidepresiva , ale precital som toho vela a mma obavy aby to nebolo horsie, vacsinou som sa zo vsetkeho dostal sam, vsetko som sa zvladol, lebo na nikoho nikdy sa nedalo spolahnut ale uz je toho vela a sam to nezvladam uz. Zacal som pit caj z Lubovnika bodkovaneho raz denne rano. Zo zaciatku mi to prislo trosku lepsie ale asi po 2 tyzdnoch velka depresia, az sklony k samovrazde. Tak som ho prestal piť, preto sa bojim aby to tam nebolo aj s AD.
Som si spravil aj par testov ci trpim depresiou a akou vaznou a vzdy mi vyslo tazka az extremna, tak stale hladam nejake vychodisko, ako sa dostať z tohto stavu.
Co by mi pomohlo?(tazka otazka)
Tazka zivotna situacia, depresia, AD?
ahoj Tomas,vsimol si si?.je tu taka tema,ze dospele deti alkoholikov..myslim,ze by bolo fajn navstivit nejaku taku komunitu,kde ta skor pochopia, ako mozno psychologicka,ktora to ma mozno len nastudovane ,ale vobec netusi ako sa citis.Aj,ked verim,ze sa najdu aj dobri psychologovia,ktori dokazu pomoct.len ked uz nevedia ako dalej,tak ta zacnu prehadzovat ako zemiak,ako vravis,kazdy sa chce zbavit zodpovednosti.Mozno by bolo fajn vratit sa aspon po troske k tym veciam,co si rad robil cvicit,mozno aj nejaky ten novy hafan by nebol na zahodenie.zvieratka dokazu dodat vela energie.netrap sa, ze mamku das do domova,ze prides o rodinu,stale si mozes vytvorit tu svoju,mat deti,velku rodinu.bohuzial demencia uz je taka,lepsie to nebude,len horsie..neda sa verit,ze sa to raz zmeni.je to smutne,ze obidvaja tvoji rodicia dopadli uplne rovnako,ale je fajn,ze ty k alkoholu nemas sklony,co sa casto stava v podobnych rodinach.si mlady,mozes este vela dokazat,nic netrva vecne,dobre by bolo prijat tuto situaciu..myslim,ked mamka odide do domova,po case sa ti ulavi a pomaly sa das dokopy..a oni bohuzial,ked uz maju tazku demenciu,casto si uz nic neuvedomuju,takze sa netrap,ze su v domove.drz sa
Prepacte ze odpisujem neskor ale bol som psychicky nejako mimo.(viac nez obvykle).
marion78- Ja som sprvu dufal ze sa vsetko zlepsi ze to zvladnem, odstrihnem rodicov od alkoholu a postupom casu bude dobre. Ale bohuzial to nepomohlo a mozgy obidvoch uz boli napadnute natolko ze sa to stale pomaly zhorsuje. Trapi ma ze nemam ziadnu podporu od rodiny, nikoho na koho sa spolahnut. Uz som na konci síl. Kazde rano sa snazim pozbierať ale stale mi to berie viac a viac energie. Uz som zmiereny viac menej ze aj mamina pojde do domova ked sa uvolni miesto a nebudem tak uviazany už. Ale ci sa to zlepsi neviem, ked sa vzdam poslednej rodiny, naozaj neviem.
Otec je naspäť v domove dochodcov a zatial si ho tam nechavaju.
U maminy je to alzheimer a demencia ale nie az tak tazka. Psychologicke som zacal chodiť, s ocakavanim ze sa trochu vykecam a mozno nieco poradi, aj sa snazila poradit co kde b bolo treba ale nikto nevie aka je realita na slovensku, nikto nepomoze, vsetci si ta prehadzuju ako horuci zemiak. Hudbu si pustam vseliaku, niekedy rad pocuvam inokedy mi to lezie na nervy, niekedy mi je to jedno. Zvierata? uz nie, mali sme hafana ale musel som sa rozhodnut ho utratit a pochovat na zahrade, lebo sa uz trapil chudacik, bol snami krasnych 18 rokov :) ale uz sa ledva presuval, samovolne vylucoval do vlastneho pelechu, bol uz vychudnutejsi, tak som sa musel rozhodnut a dopriat mu pokoj. To ma tiez zasiahlo, kedze to bolo pred 2 rokmi. 18 rokov je 18 rokov. Proste vsetkych ktorych som mal rad som uz pochoval, a moji rodicia sa tiez uz len trapia a ja snimi. Cely zivot mam taky na nic. Co rad robievam? mal som rad hudbu, rad som cvicil, planoval buducnosť, pracovalna dome, zveladoval, na vsetkom mi zalezalo na detailoch, vsetko som spravil radsej sam ako by som to niekomu zveril, lebo som to vzdy spravil lepsie. Priatelka mi asi pomaha, niekedy neviem ci mi viac pomaha alebo pritazuje. Vztah momentalne nechavam len plynut na prazdno.
ahoj,citala som si aj predoslu temu.demencia je velmi tazka ,toto sam nemozes dat,nemusis sa citit zato vinny.ked to niekto nezazil,nepochopi.aj ja som si myslela,ze super,budem pomahat starym ludom a nasetrim si peniazky.nie je to tak.starat sa o chorych ludi a sam nieje mozne,bez akejkolvek podpory aspon psychickej.a ty si este velmi mlady,vacsinou nas toto postretne,az ked nasi rodicia zostarnu..mrzi ma,ze ti neviem poradit,lebo sama pri tej praci uz neviem ako sa motivovat..jedine musis dufat,ze mamka pojde do domova a ty sa trochu oslobodis.Nic netrva vecne,aj tato situacia raz musi nejako skoncit.zial neviem ako sa riesia tieto veci na Slovensku s opatrovatelkami,pocula som kdesi,ze su aj nejake dobrovolnicky,mnisky alebo cosi take.ako to pokracuje s otcom? a co mamka,tiez ma demenciu?Co tak navstivit nejakeho psychologa,len tak sa vykecat,oni uz budu vediet skor ako poradit,nakopnut,lebo sa zblaznis.ano som v anglicku,setrim vlastne uz len na cestovanie,lebo ten byt ,to je nerealne.to bol vzdy moj sen.som sama,moj tato tiez vela pil,ale on je agresivny,aj ked nepije,takze som sa rozhodla ist tymto zivotom sama,lebo mi dost nastrbil pohlad na muzov.ale to uz je iny pribeh..mne,co pomaha,ked mam depresiu a nebavi ma ani hudba,skusam nejaku inu,uplne inu hudbu,proste nieco uplne ine ,nove vyskusat,naucit sa.ale toto je dobre len na take slabsie depky.mate nejake zvieratka?co rad robievas?to co citis k tvojej priatelke,tieto zmiesane pocity su bohuzial v tvojom stave normalne,pomaha ti aspon trochu?poznam opatrovatelky,ktore sa dostali do stavu,ze uz im je vsetko jedno,tak neviem naozaj,co je lepsie,to asi tiez nieje spravna cesta
marion, sustredit sa na peniaze nema z dlhodobejsieho hladiska zmysel, pokial ta ta praca ako tak netesi, tiez je to len prekonavanie seba sameho, predpokladam ze asi chodievas opatrovať do zahranicia. Ked to nieje tvoja rodina tak sa od toho da lepsie odosobniť. Mne tiez radili aby som sa od toho odosobnil, ze si to nesmiem pripustat, ale od malicka som velmi citlivy a empaticky, tak sa musim velmi premahať, aby somto ustal niekedy. Ale uz mi veru vela netreba.
Mne rodina moc nepomže kedze ziadnu uz v podstate nemam, aj ked trochu mi pomoze ked sa s maminu porozpravam, aj ked viem ze uz mi nic rozumne nepovie , ale vidim ze ma rada, aj ked nechape moje trapenie. Priatelkina rodina mi obcas trochu zdvihne naladu, ale keby sme sa rozisli ani pes po mne nestekne . S priatelkou to mam ako na hupacke raz ju mam rad raz nemam, moje vnutorne pocity su strasne .
Zaujimave ze uz ma nebavi pocuvat ani hudbu ktoru som mal rad, negativnym veciam a ludom sa snazim vyhybat ,ale samy dobre vieme ze to moc nejde, toho negativizmus a zla je v tejto dobe az moc.
Zijes sama nemas partnera? lebo sama nasetrit na byt je velmi tazke, ale nieje to nerealne. mam znameho ktory to taha sam ale cez hypoteku.
V mojej situacii sa ocitne len malokto, A dufam ze ani ty to nikdy nezazijes a ze tvoji rodicia v pokoji doziju bez potreby velkej pomoci.
Praveze som sa asi zle rozhodol ked som si povedal ze sa o nich postaram a ze to zvladnem, nechcel som si pripustit ze by som sa ich zbavil, vzdy som to odsudzoval, ale zmierujem sa stym ze inak to nepojde.
Otec to asi ma nahradu za alkohol , neviem, on cely zivot jedol a pil tak neviem.
Diagnoza je Alkoholická demencia ťažkého stupňa.
kafe- ani nevedeli povedať na mestskom urade, nevedel mi v tomto nikto poradit, aj ked si niekto myslel ze vie ze to ma byt tak a tak, tak to tak v reale nebolo, proste nikto nepomoze neporadi. Na opatrovatelku som sa pytal davnejsie, Snažím sa to nevzdať, len už pocitujem ze povolujem, ze uz ma to taha k zemi a uz sa mi z tej zeme velmi tazko vstava..
ahoj,mne nepomaha uz nic,mozno sa len sustredim na peniaze.a to je to najhorsie, sa dostat do bodu,ze ma ti ludia vlastne ani nezaujimaju,lebo to sa neda vsetko vstrebat,vsetky tie problemy.verim tomu,ze to musi byt o mnoho zlozitejsie,ked sa jedna o vlastnych rodicov.ja robievam dva tyzdne,niekedy aj viac,pre rozdielnych ludi,kazde dva tyzdne a viem si predstavit.je to vazenie.som tam len dva tyzdne,ale ten pocit,ked odtial odidem je neopisatelny.sloboda..na to sa naozaj treba narodit.viem len poradit,co pomaha ostatnym zenam,ktore stretavam..je to rodina,vacsina tych zien setri peniaze pre deti na studia,na byt,svatbu,pre vnucence..ziju,len preto aby pomahali rodine..ja zatial svoju rodinu nemam,chcela som si setrit na byt s tym,ze mozno aj robit pracu, v ktorej niekomu pomozem,ale vies sam(mozem tykat?) ,ta pomoc v konecnom dosledku vobec nepomaha.vsetci su frustrovani,rodina,opatrovatel a ten pacient najviac.ako mi vravia casto tie starsie opatrovatelky,musis sa odosobnit.u teba je to zial tvoja rodina,naozaj neviem,co by mohlo motivovat.ja sa snazim pocuvat vela veselsej hudby,nepozeram ziadne negativne veci,spravy,ta idea,ze nasetrim na byt je nerealizovatelna,takze nema vyznam pokracovat.vlastne je to len o peniazoch asi u vacsiny opatrovateliek.moze ta motivovat,ze mamka pojde do domova,aj ked je to smutne takto odkladat svojich rodicov.sama mam dilemu, ako sa zachovam,ked na to pride.to hladanie jedla,nepresiel tatko zo zavislosti na alkohole na zavislost na jedle?ono to clovek vzdy sa snazi niecim nahradit.pravdepodobne ma nejake stresy,preto zajeda,nevies,co by to mohlo byt?aku ma vlastne diagnozu?prepac,necitala som predoslu temu,idem sa pozriet
Aj ti vedeli povedat kde na SK take specializovane zariadenie je? Na mestskom urade si sa pytal ci maju opatrovatelsku sluzbu? Daj si ziadost, nech ta tam eviduju, ze potrebujes opatrovatelku. Nevzdavaj to chlape.
ma musi do domova dochodcov a ty do prace. Otec sa ukludnil na psychiatrii? Dostal lieky na ukludnenie? Da sa dohodnut s domovom kde uz mas otca, aby dostaval dlhodobo liekyna ukludnenie?
Kafe- uvedomujem si ze by to rak malo byt,na miesto pre mamu cakam pol roka zatial, doma robim stále, ale je to doma uz ako vklietke, praca mimo domu by pomohla ale az ked bude o rodicov postarane. Otec priamo agresivny nebol ako som pisal nizsie. Lieky na ukludnenie ma. On zly nieje, bol zly len ked pil. Dlhodobo sedativa dostavat nemoze. A dali mi jasne najavo ze tam uz dlho byt nemoze, potrebuje specializovane zariadenie.
Ahoj marion, obdivujem opatrovatelky je to tazka psychicka práca v niektorych pripadoch, na to sa treba narodit :-). Ale ver ze je to ovela horsie ked som sam a staral som sa o dvoch takto chorych, mne najblizsich a bohuzial poslednych pribuznych, ziadna pauza, ziadna dovolenka, ziadne odreagovanie . Motivacia? Pomahala mi praca na dome prve dva roky, aleich stav sazhorsil, mamina skolabovala to ma polozilo. Horšie je ze otec si za to moze sam- alkohol. A bohuzial mamina to uz asi nezvladla a prepadla mu tiez ba otcove naliehanie. Ked som zistoval co sa vlastne stalo ze bol agresivny, tak koli jedlu. .vsetko co vidi chce ziest a bral jedlo aj druhym a ked si nechceli dat bol z toho konflikt. Inak agresivny nieje, je kludny,ale neusedi, stale niekam chodi a nieco hlada co by ziedol. Neviem co by ma este dokazalo motivovat. Co pomaha vam?
Mama musi do domova dochodcov a ty do prace. Otec sa ukludnil na psychiatrii? Dostal lieky na ukludnenie? Da sa dohodnut s domovom kde uz mas otca, aby dostaval dlhodobo liekyna ukludnenie?
