Ahojte, ani neviem ako začať. Priblizne ako to zacalo a ako to je som pisal do tejto temy pred pol rokom www.zdravie.sk
Nejaky cas potom som otcovi nasiel miesto v domove dochodcov, vtedy sa mi dosť ulavilo. A mesiac po mesiaci som sa dostaval z toho najhorsieho stavu. Otec tam vyzeral celkom spokojne tak aj mne sa trosku ulavilo ze je onho postarane, lebo som sa aj bal ci sa onho postaraju. Uz som sa zacinal trochu dostaval do normalneho stavu až do chvíle kým mi nezazvonil telefon z domova dochodcov ze je s otcom zle, ze je agresivny, ze napadol spolubidliacich aj ich navstevu. Ze ho museli previest do psychiatrickej liecebne, ze to snim uz moc nezvladaju a ze si mam hladat druhe zariadenie. V tej chvili ma popadla velka panika, strach, beznadej, uz som videl najhorsie. V nemocnici bol az do teraz. Previezli ho naspat do zariadenia pre seniorov a obavam sa ze tam nebude moct moc dlho zostat. A to je jedna z veci co ma najviac taží. O mamu sa este staram doma, ale uz pocitujem ze to nezvladam, priznavam ze obcas myslim aj na samovrazdu. Vidim ze sa to aj s maminou zhorsuje, stale toho menej vie. Nevie kde je zachod, ked uz ju tam privediem nevie si nanho sadnut... je toho vela co uz nevie, alebo nechce neviem naozaj a trapi ma to vsetko viac a viac. Popri tom svojpomocne 3roky prerabam cely dom a snazim sa obcas nieco privyrobiť ked si najdem trochu casu. Uz maale nic netaha dopredu , uz nemam silu,chut, radosť z nicoho, nic ma nebavi, nic ma netesi. Kazdy mi vravi pozri sa co si vsetko dokazal, co si vybudol vlastnymi rukami, ako si sa postaral vzorne o rodicov, malokto by to dokazal... atd . Len ja uz to nevidim, mam ako keby cierne sklo pred sebou a vidim len to zle, len tie chyby. Kazda cinnost uz si vyzaduje velmi vela energie. Uz proste nevladzem, len sa drzim koli mame, si hovorim co by bolo snou keby sa mi nieco stalo. Od malicka sa pre niekoho obetujem, stale a stale. Snazim sa aby vsetko bolo dobre, aby sa vsetci mali okolo mna dobre, len uz to nezvladam sam tahat. 3 roky som doma s rodicmi, posledneho pol roka s mamou, nemozem do prace, musim si platiti zdravotne, vyhladky do buducna mam len cierne. Uz by som prijal s priatelkou aj babo, ale ani ten sex ma uz nebavi proste nic, priatelka ma nepritahuje, proste vsetko zle a neviem ako sa z toho dostat. Je toho strasne vela co mam na ramenach . Druhy v mojom veku chodia sa zabavat, po vyletoch , spoznavat svet, buduju si v praci nejake zazemie . Uvazoval som ze si vypytam u psychiatra co osetruje rodicov nejake antidepresiva , ale precital som toho vela a mma obavy aby to nebolo horsie, vacsinou som sa zo vsetkeho dostal sam, vsetko som sa zvladol, lebo na nikoho nikdy sa nedalo spolahnut ale uz je toho vela a sam to nezvladam uz. Zacal som pit caj z Lubovnika bodkovaneho raz denne rano. Zo zaciatku mi to prislo trosku lepsie ale asi po 2 tyzdnoch velka depresia, az sklony k samovrazde. Tak som ho prestal piť, preto sa bojim aby to tam nebolo aj s AD.
Som si spravil aj par testov ci trpim depresiou a akou vaznou a vzdy mi vyslo tazka az extremna, tak stale hladam nejake vychodisko, ako sa dostať z tohto stavu.
Co by mi pomohlo?(tazka otazka)
Tazka zivotna situacia, depresia, AD?
ahoj,neviem presne poradit,ale viem si predstavit ako sa citis.Robim opatrovatelku,a myslim,ze uz to tiez dlho nepotiahnem.Zacali ma prepadat rozne myslineky,strach z buducnosti,ako to bude,ked tak skoncia moji rodicia,ako skoncim ja,no na depresiu ako stvorene.To,ze sa citis,ako sa citis je normalne v tejto situacii,neviem,ci to riesit antidepresivami.Treba sa niecim motivovat,aj ked viem,ze je to tazke,ked uz cloveka nic nebavi.Mne pomaha si uvedomit,ze ti ludia zato naozaj nemozu,aj ked su agresivni,proste trpia vo vnutri,nejako sa pokusit odosobnit od toho,prijat to tak ako to je,tesit sa z mala,napr.ist na nejaku prechadzku,cerstvy vzduch.Viem,je to tazke.Casto rozmyslam,ako to riesia v ostatnych rodinach.Tvoja mamka pravdepodobne naozaj zabuda,treba jej len jemne pripomenut,co a ako ,nie velmi rozkazovat,nato sa zvyknu nahnevat. a to,ze tatko je agresivny byva casty jav..urcite sa s tym v domovoch stykaju a mali by byt nejako na to pripraveni.bohuzial vacsinou ich asi nastopu nejakymi ukludnujucimi liekami,ze uz len cely den prespia.no je to smutne.v lekarni sa daju zohnat alternativnejsie ukludnovaky ako persen,sedatif,..ci by ti pomohli neviem..len sa pokusit niecim motivovat..
Nikto?:(
