Dobry den. To obcasne pochybovanie o sebe sa tyka zeny ako takej. Mam 40 rokov a nikdy som v sebe necitila materske tuzby a nepocula tikanie biologickych hodin. Mat tuzbu po vlastnych detoch. Ale zas viem, ze keby to prislo,tak by som dieta s laskou prijala, vychovala, milovala. Mozno je to aj tym, ze som to pri ziadnom muzovi necitila. Mat prave s nim dieta. Mne to vsak nikdy nebolo divne, netrapilo ma, ze nemam deti. Ale ked pocuvam kamaratky a zname, ako svoju tuzbu po materstve opisuju, ako o detoch rozpravaju, tak sa nad tym potom az privelmi zamyslam. Ci som normalna? Ci nie som vadna? Niektore moje zname su tuzbou po materstve priam az posadnute. Ja proti detom nic nemam a deti ma maju radi. Pracovala som roky s detmi a vzdy mali ku mne kladny vztah. Reaguju na mna vyborne. Usmievaju sa na mna, prihovaraju sa mi, chcu sa so mnou hrat, blaznit. Posluchaju ma, pocuvaju. Ked je zle viem ich utisit, upokojit. Dat im pocit bezpecia, istoty. Mala som partnera co uz svoje dieta mal a ja som ho lubila, ono mna, vsetko ohladne deti zvladam. Len akosi mat vlastne dieta mi nikdy nic nehovorilo. Napriklad aj v sexe vidim rozdiely oproti inym mojim znamym. Lebo ja milovanie a sex milujem. Neviem sa partnera nabazit. Viem si to plne uzit, vychutnat. Aj porna si rada pozriem. Na 18 narodeniny som sa napriklad tesila iba z dovodu, ze si urobim konecne soferak. Jazdim vyborne, bavi ma to.
Mala som pred 3r iste problemy s vlasmi a vysetrenim mi zistili, ze mam v sebe o dost viac muzskych hormonov. Zarazilo ma to. Lebo navonok som pekna a zenska, velke prsia, zensky tvarovana postava, netrpim ani zvysenym ochlpenim. Mozno tie hormony citim len tym zvysenym sex.apetitom ale inak nicim inym. Minule som nieco hovorila jednej znamej o detoch a ona ma zahriakla, ze co ja o detoch mozem vediet, ked nemam vlastne. Tak pomyslela som si o nej svoje, radsej sa jej uz vyhybam, ale zabolelo ma to. Naozaj sa v poslednom case zamyslam, ci som v poriadku. Ja si myslim, ze som. Ale ked som pri viacerych zenach a oni vedu take tie mamickovske reci, tak sa tam stracam. Preto radsej travievam kamaratsky cas s muzmi. Tam je vsak neraz zvysene sex.napatie. Akosi citim, ze nepatrim do ziadneho sveta. Ani k zenam, ani k muzom. Neviem,co si mam o tomto celom uz mysliet
Pochybujem obcas o sebe ako o zene
"ja sa vtedy zamyslam,ze preco som to ja tak nikdy necitila rovnako,ako oni"
ja si to vysvetľujem tak, že je to podobne ako u psychopatov, že niektorí ľudia na také veci nemajú gény a nie že ide o prirodzené inštinkty ...
Ahoj osobka. Dakujem ti. A presne tak,ako to opisujes,aj zijem. Je mi takto dobre. Som stastna. Tie chvile pochybovania prichadzaju vacsinou s konfrontaciou s realitou,v akej vacsina mojich znamych, kamaratky a ostatni ziju. Ja som dost silna. Vedia,ze som trochu ina. Ako zijem, moje nazory,sposob obliekania a tak. Zvykli si. No ked vsetky tie zeny v priebehu rokov pocuvam postupne hovorit o tych pocitoch napriklad s materstvom, ze citia tikat biologicke hodiny,tak ja sa vtedy zamyslam,ze preco som to ja tak nikdy necitila rovnako,ako oni?
Ahoj,
podľa mňa je najdôležitejšie prijať sa taká aká si. Nemáš potrebu mať deti no a co, myslíš, že si pre to horším človekom? Pozri sa na to tak, že Ťa mohla spoločnosť "zlomiť" a Ty by sa rozhodla mať deti, pretože sa to "patrí" a predsa si žena a si v poriadku tak by si ich mala mať. Nebola by si šťastná Ty a ani Tvoje deti. Je to Tvoj život, nikto neprežil to čo Ty. Je len na Tebe, ako prijímeš kritiku a rady od ostatných. Smutným faktom ale je, že niektorí ľudia, budú reagovať ako si to opísala len pre to, že sa od nich táká odpoveď očakáva a sami si to nemyslia. Pravdepodobne budeš musieť v živote voliť medzi tým čo by si chcela a tým by si mala chcieť podľa spoločnosti. V oboch prípadoch, to však žiaľ, pravdepodobne budeš mať ťažké. Možno by bolo najlepšie ak by si sa pokúsila zistiť čo od života chceš, aký život chceš žiť a skutočne tak žiť, bola by si šťastnejšia a presvedčila by si ostaných, že robíš presne to čo chceš. Nehovorím, že to bude ľahké ale viem, že to stojí za to.
