Dobry deň, nechcem ani tak radu ako zopár nezainteresovaných názorov na situáciu... ide o to, že mám priateľa, ktorý sa začal po nejakých konfliktoch vo vzťahu (ktoré sa už nestavajú) správať čudne. Trvá to mesiac. Tvrdí, že ma ľúbi, ale zároveň si nie je istý či so mnou chce byť lebo údajne nechce byt zlý ak to nevyjde a city mi vyjadrí iba keď to spravím ja. Ja nerozumiem, proste ked niekoho ľúbim tak s nim aj chcem byť a jednoducho viem, čo chcem. Ak to nevyjde, tak čo už, stáva sa, ale aspoň viem čo chcem a snažím sa o to. On ale tvrdí že je to komplikovanejšie, ale nikdy nevie povedať, v čom. Lipne na každej hlúposti, čo poviem a aj ked to vôbec tak nemyslím, on si to vysvetlí po svojom a tvrdohlavo tomu verí. Zároveň mi tvrdí, že iba potrebuje čas. Ja sa mu ho snažím dať, ale neviem byť milujúca a spokojná, ked neviem, či sa to niekedy zlepší. Preto občas zvyknem na neho zatlačiť aby mi city vyjadril občas aj sám lebo to proste potrebujem. Týmto ho samozrejme ešte viac odstrašujem, ale väčšinou mi prasknú nervy a nezvladnem byť v konštantnom smútku a neistote. Pripadá mi ako neistý sám sebou lebo ak náhodou poviem, že toto som od neho nečakala tak začne vyvadzat akoby som poprela všetko dobré vo vzťahu. Nevie sa preniesť cez konflikty, aj keď sú v medziľudských vzťahoch normálne. Proste typ človeka, ktorý môže všetko ale ja nemôžem nič. Za iných okolností by som toho už mala plné zuby a rozišla sa, ale je to človek, ktorý mi absolútne vyhovoval predtym ako začal byť takýto, nikdy mi nikto tak nesadol ako on a nikdy ku mne nikto nebol lepší a nedal mi zo seba samej tak dobry pocit a bojím sa, že ked som za 25 rokov niekoho takého stretla prvýkrát, tak je to veľmi ojedinelé a už sa to nezopakuje. Predvčerom sme znova spadli do toho, že som už nevydržala že si stále o nejaké milé slová musím žiadať a povedala som mu to. Že sa snažím, že som k nemu dobrá a milujúca a nejak necítim že by sa to zlepšovalo. Jeho odpovede sú bohužiaľ také pasívne ako napr "ja neviem, v poriadku" prípadne ak je niečo, čoho sa môže chytiť a urobit zo seba "nie dost dobrého" tak to spraví. Vždy keď mu niečo take poviem, je to krok späť, ale neviem žiť v neistote a absolútne nerozumiem ako niekto môže nevediet. Ja vždy proste človeka bezvýhradne chcem alebo nechcem. Bodka. Nič medzi. Dokonca aj po tomto, keby sa začal správať ako predtým, tak toto hodím za hlavu a idem dalej. Keby som to ale spravila ja tak ma asi dávno opustí. Mám pocit že jeho láska sú skôr slová ako činy ale tie dobré veci ma proste nepustia. Musim dodať že veľkou komplikáciou je že nie je zo slovenska takže sa navštevujeme vždy ked to ide, asi tak po každých 6 týždňoch na týždeň. Myslim si že keby som mohla s nim byt stále tak má vo veci jasnejšie ale to zatiaľ nejde...strávili sme spolu minulé leto a plánovali sme aj budúce, ale kvôli tomu musime ísť obaja pracovať na pár mesiacov do zahraničia a on od toho cúva. Pritom tvrdí že minulé leto bol našťastnejší v živote a hrozne mu to chýba. Všetkým ma úplne pletie, dáva nádej a drží pri sebe a zároveň mi nádej nedáva žiadnu. Tvrdí že ho niektoré veci odo mňa zranili a preto je to také ale každý občas povie niečo zlé, vrátane neho, a zas nikdy som nič neodpustitelne nepovedala ani neurobila. To čo robí on je ďaleko horšie. Viem, asi by som sa na to mala vykašľať ale nemám na to silu. Možno ma niekto z vás niekam posunie. Šťastný nový rok prajem a pozdravujem všetkých čo dnes pracujú...
Čo s takým vzťahom...
no ono sa to stáva..len ja nerozumiem prečo majú ľudia potrebu to ťahať ďalej..proste ja ked o niekoho nemám už záujem tak to skončím a nedávam mu nádeje ani nič podobné..lebo je to len horšie..a tomuto nerozumiem..ok bola si hysterická a žiarlivá ale treba uznať, že keby bol milujúci a dobrý, tak taká nie si a bolo by všetko ok..nedá sa byť v pohode ked niekoho miluješ a on ti to neopätuje ale ani to férovo neskončí...ale ten môj je ako schizofrenik, raz tak, potom inak..a ja už nadobúdam pocit, že toto fakt nechcem v živote, mať po boku takého človeka..
a neboj sa, proste to prebolí ako všetko...ja to mám tiež také že raz je lepšie a raz horšie, teraz je lepšie, netlačím na neho, normálne sa bavíme, je fajn, ale obávam sa že to začína byť také preto, že už ma nebaví byť niekoho poslušné šteniatko...
navyše mne minulý rok zomrela mama po rokoch neskutočného trápenia a mám depresie, potrebovala by som niekoho kto ma podrží a kto ak náhodou zaváham tak podrží aj náš vzťah a nie nevyzretého človeka, čo sa so mnou bude zahrávať a ja sa budem snažiť a zachraňovať...čo už, takí sú ľudia, častokrát sa snaha nevypláca..
moja zlata mam rovnaku skusenost.... teraz uz byvaly, mal tiez take stavy chcel cas, nebol si isty prestal mi vyznavat lasku, takisto ako ty som obcas nanho zatlacila, vela som plakala, lebo som sa uz necitila milovana... a velmi to bolelo zit s clovekom ktory vas už prestal milovať.. tahali sme to takymto stylom este asi rok az kym ma jedneho pekneho dna neposlal do prdele...cez telefon...vraj so mnou nieje stastny a uz so mnou nechce byt-ani sa mu nedivim ked posledne mesiace som uz bola hystericka, ziarliva... nechapala som co sa deje, ale teraz už chapem, nikdy ma nemiloval, chcel ma asi len vlastnit. potom sa sice este zacal ozyvat atd... stretli sme sa parkrat akoby sme sa nevedeli odlucit jeden od druheho, ale vzdy mi vravel ze uz ku mne neciti to co kedysi.. takze skor sme sa stretavali uz len kvoli sexu a ked som bola s nim tak mi pukalo srdce od zialu lebo som vedela ze mu ide len o ten sex, ale zvlastne bolo ze prave vtedy ma zacal castejsie objimat, bozkavat a vraviet mi ze ma ma velmi rad.. no ja ho milujem stale... neviem si nejak pomoct aj ked sa uz nestretavame ale zacal mi pisat a vyzvedat kam chodievam von, s kym sa stretavam atd... nechapem ho... a už mu nechcem ani odpisovať ale nejde to... :( mám pocit akoby mi chcel nadalej ubližovat, pritom vie že ho stale milujem a velmi ma boli že už s ním nemožem byť... aj ked nieje za čím smutit, viem že už nieje šanca aby sme sa dali dokopy, ale srdcu nerozkažeš, neviem si pomocť, myslím nanho stale a prvykrat v živote po rozchode mám pocit že už nechcem nijaky vztah, ziadneho chlapa, mam pocit ze uz nedokazem milovat ineho muza a radsej zostanem sama nez s niekym inym :( obcas mam lepsie dni citim sa byt vyrovnana ale su dni ked som na dne. aj ked som teraz sama tak vo vztahu s nim som sa citila sama tiez, takze neni o com a snazim sa najst pozitivum tohto konca (novy zaciatok, viac sily..) viem ze to chce cas... prepacte za taku dlhu odpoved ale nejak som sa musela vykecat... :)
No však dobre ale prečo to potom neskončí..prečo mi jeden deň dáva nádeje, a druhý deň je potom celý "neviem, neviem"
ked si nie je isty tak o com je ten vztah?
Zhanna,prezila som nieco dost podobne,bol to vztah na dialku a tiez bol strasne neisty, neprejavoval city atd,nakoniec sme sa rozisli na 9 mesiacov,ale teraz sme zase spolu a polroka spolu byvame..ak chces,napis mi na mail ruzicka89@azet.sk
Lolinka vôbec mu nedávam pocítiť, že nie je dosť dobrý, práve naopak..a už vôbec ho nenútim sľubovať, že ma bude milovať do smrti, asi si nečítala, čo som písala doteraz...ja to sama sľúbiť neviem a jediné čo chcem je aby nemal otvorené zadné dvierka..aby nebol vo vzťahu jednou nohou..ani neriešim čo bude za 30 rokov ale veľmi blízku budúcnosť, ako napr to leto, čo je dosť fundamentálna vec, pokiaľ si chceme budovať niečo reálne...a to že sa ho opýtam kde bol a s kým mi nepripadá nezdravé, poznám jeho mesto, jeho priateľov, zaujímam sa..keď som sa podľa neho nepýtala dosť, tak tiež nebol spokojný..teraz sa pýtam zo skutočného záujmu a on to prekrúti na kontrolovanie..nemám problém nechať ho rozhodovať sa, ale nie je fér, aby sa o mne rozhodoval akoby som bola tovar v obchode..a ked sa jeho rozhodnutia týkajú mňa a vzťahu tak mám právo do toho zasiahnuť..nebudem ako blbeček akceptovať všetko, akokoľvek mi to ubližuje a akokoľvek sa tým so mnou zahráva..
súhlasím jedine, s tým, že pod nátlakom sa stiahne a nie začne cítiť lepšie..
no myslím si, že prejaviť city vo vzťahu je normálne a netreba o tom ani diskutovať a určite nie je v poriadku, že nemá potrebu mi to povedať, keď práve on bol ten, čo to zastával a považoval vo vzťahu sa základnú vec..a to, že to vyžadujem neznamená diktovanie, ja len neviem byť spokojná vo vzťahu, kde mám dojem, že je absolútne jedno či existujem alebo nie, kde ja sa snažím a on sa vezie..
Moc na neho tlacis, nechaj ho trocha dychat. Povedal ti to jasne co mu vadi, ze sa pri tebe neciti ako dost dobry. Davas mu to pocitovat ze nie je dost dobry, kritizujes ho, nutis do rozhodnuti, ked on potrebuje cas. Bojis sa, ze nie je dost dobry ked neurobil to ci ono, ked mu rozhodnutie moc dlho trva a davas mu to pocitit. Teraz ho zase nutis prejavovat ti city, hoci on sa citi neisto. Nenut ho slubovat ti, ze ta bude milovat az do smrti a nikdy ta neopusti, to ti naozaj nemoze slubit, kedze nevie, akym smerom vas vztah pojde. Uzivaj si to, co je teraz a neries to, co bude za 30 rokov. A nepytaj sa ho, kde je, co robi a s kym je, to znie naozaj ako kontrola. Ja ked som mala vztah na dialku, vecer sme si s priatelom telefonovali alebo pisali cez internet, ja som sa ho vzdy spytala aky mal den ale nikdy kde bol ci s kym bol. Sam mi povie, co mi chce povedat a neciti sa byt hnany do kuta a kontrolovany. Uvedom si, ze on nie je decko, nechaj ho zit jak chce, robit co chce, rozhodovat sa ako chce a nie stale ho kontrolovat, kritizovat a do niecoho nutit. Ak ti teraz neprejavuje city ako prvy, tak to nechaj tak. Zacni sa spravat inak, daj mu volnost, prestan ho kontrolovat, obcas ho za nieco pochval. Ked bude citit, ze ho mas rada takeho aky je a vazis si ho, sam ti zase zacne prejavovat city ako prvy. Ale ked nanho budes kvoli tomu stale kricat ci ho pre to kritizovat, tak sa stiahne este viac.
Mne to vyznie ako keby vas vztah pred konfliktmi vyzeral ako partner-partnerka a teraz to skor vyzera ako syn-,,mama,,. Sorry, ale diktovat mu vsetko nasilu, dokonca aj city ako ma prejavovat k tebe? Mna by to nebavilo a verim, ze ani jeho to nebavi.
presne súhlasím s tým flegmatizmom, neplánujem ho ignorovať ani nič také..neviem, asi naozaj musím proste neriešiť, ak mu za to stojím, tak to nenechá tak, ak nie, tak s tým nič neurobím a rozchod príde aj tak..len možno neskôr to bude ľahšie ako teraz..lebo takýmto tempom pomaly aj ja nadobudnem pocit, že hádžem hrach na stenu a snažím sa o niekoho, kto si to až tak nezaslúži..
