Zdravim, potrebujem sa len vyrozpravat, pripadne nadviazat s vami rec, ci ma niekto skusenost s takymto "problemom". Sam neviem, ci som gynekofobik, t.j. mam strach zo zien, najma tych atraktivnych, avsak niektore priznaky mozno tomu nasvedcuju. Okrem toho, ze sa bojim oslovit, ci hoci len usmiat na neznamu zenu, mam s tym rovnako problem aj napriklad v banke. Vidim, ze oproti mne sedi mlada, pekna, sympaticka zena v mojom veku, alebo este mladsia odo mna, a uz nastupuje nervozita. Mam problem s nou udrziavat ocny kontakt, zacinam sa potit, naskakuju mi zimomriavky a som strasne uzkostlivy, lebo si vtedy uvedomujem na sebe kazdy jeden detail, ci sa jej nezdam skaredy alebo smiesny, ci nemam velky nos, ci nemam niekde nejake akne a pod. Toto iste plati, aj ked sa ocitnem v spolocnosti medzi neznamymi zenami, ci uz je to party s kamosmi, alebo nejaka firemna akcia...
Vzdy som bol hanblivy, avsak na strednej skole som bol aj sikanovany za to, ze som bol introvert a aj preto, ze som nepatril medzi najkrajsich tinedzerov. Chlapci aj dievcata v mojom veku mi to vzdy dali pocitit. Ked som mal 16 a mal som sa stretnut z pokecu s jednou neznamou babou (vtedy este si ludia fotky bezne nevymienali, bol rok 2004), tak na stretko so mnou neprisla. Teda prisla, ale videla ma niekde obdalec stat ako ju cakam, vydedukovala, ze som to ja a jednoducho odisla. Ked som jej z domu potom pisal na pokec, preco neprisla, tak mi hned z fleku odpisala, ze to preto lebo som skaredy. A podobne situacie som zazival takmer na dennom poriadku, ci uz v skole, alebo medzi "kamaratmi".
Ked som zmaturoval, povedal som si, ze sa zmenim a zacnem odznova. Zacal som cvicit, zmenil som celkovo imidz, aj spravanie.... Odvtedy sa moje skusenosti so zenami vyrazne zlepsili, uz som aj viac kvoli mojej zmene zacal pocuvat nazory na mna, ze som sympatak, ze baby by na mna mali letiet, ale spomienky sa stale nevymazali a vzhladom na moj vek, to uz asi nikdy neprekonam. Teraz mam 27 rokov, velmi tuzim po partnerke a po detoch... Ale bojim sa, ze sa mi to nepodari, neverim uz nikomu, najma zenam. Za cele tie roky citim urcitu krivdu a zatrpknutost, ktorej sa chcem zbavit. Ospravedlnujem sa za tento "list", ale potrebujem to dat zo seba von a som zvedavy na kazdy nazor, ci radu, ci rovnaku skusenost od vas.
Dakujem.