V 14tich vraj nemôžete nájsť lásku!?

Ahoj! suhlasim :) ja som mala dokonca 13 a pol ked som sa zamilovala do mojho priatela, bol moj prvy a stale aj je :) teraz mam 19..sme spolu takmer 6 rokov a je nam krasne. mali sme sice vela burkovych obdobi, ale vsetko sme zvladli..teraz sa planujeme spolu nastahovat do bytu, rodinu este neplanujeme (aj ked vela sa o tom bavime a chcemee ju mat spolu, ale este sme mladi a chceme si to odlozit na neskor) :))

drzim vam palce, aby vam to aj nadalej klapalo :)

Zaujima ho, ake by to bolo s inymi... Ano, clovek sa vyvija v kazdom veku, no nielen fyzicky, ale aj dusevne. Dusevne vyzrety clovek vie, ze s inymi by to lepsie nebolo. Nik iny nam nemoze dat viac, lepsie, nez ten koho mame radi, lebo len ten nam moze dat vsetko, co chceme a potrebujeme, aj ked su v zivote situacie, ze mozno nie hned a vsetko, no ten chybajuci dielik u ineho nenajdeme, lebo tam by zas chybali viacere diely z milovaneho cloveka. Milenci su vzdy zobrazovani v tesnom spojeni, nepustaju sa medzi nich ini ludia. Ani rodina, ani kamarati, ani kolegovia, ani ine zeny, ci ini muzi. Ak raz medzi seba pustite inych, je to zaciatok konca. Niekomu trva dlhsie a niekto to vie hned, co chce a koho chce. Niekto uz v 14tich.

sama "mi" povedala. ospravedlnenie za chyby, stane sa.

presne tak. je to skôr výnimočnosť. keď si spomeniem na vzťahy, keď som mala 14, bola som decko. a človek sa počas puberty mení a preto keby môžem ešte raz, tak si hľadám partnera už iba po strednej, resp. keď mi skončí puberta po psychickej stránke.

aj ja poznám taký vzťah, ale keďže mám pár informácií zvnútra, viem, že chalan má slečnu rád, lenže tým, že je s ňou od tak útleho veku, zaujíma ho, aké by to bolo s inými. no a takýto vzťah poznám jeden a ostatné čo vznikli tak okolo 16 a trvali aj 6 rokov, tak sa rozpadli, pretože človek sa proste vyvíja v tom adolescentnom období.

jednu kamarátka mám, ktorá si začala v 16ke a trvá to už niekoľko veľa rokov, ale sama my povedala, že mali niekoľkomesačnú pauzu, pretože ním plieskala puberta, no a keď sa znova stretli a začali si spolu odznova, tak už to bolo na úplne inej úrovni. v 14-tich sa človek ešte hanbí, proste je to dieťa, či chceš, či nie, aj keby vyspelé. čiže pointa je, je to skôr rarita.

Ale iste že sa dá nájsť životná láska aj 14-tich, akurát je to veľmi zriedkavé. Mojej kamošky sestra sa zoznámila so svojim budúcim manželom keď mala 14, sú spolu už cez 20 rokov, založili rodinu, vychovávajú deti a klape im to. To je ale zároveň jediná baba ktorú poznám, ktorá našla životnú lásku tak skoro. Takže áno, možné to je, len je to zriedkavé. Chlapci okolo tohto veku sú ešte málokedy zrelí a väčšinou chcú zažiť viac žien, kým zakotvia v manželstve. Ale sú samozrejme aj výnimky. Vám dvom držím palce, nech vám to vyjde a nech ste spolu šťastní až do smrti.

Vies horeHlavu. Ono je to vsetko pekne. Ale k nim, do ich zivota uz prichadza maly cloviecik, dietatko. A vtedy sa zvykne situacia "trosku" menit. Keby boli buduci rodicia svoji, su potom aj tie papierovacky okolo malickeho a tych ostatnych veci jednoduchsie, ako aj to dalsie. Keby na to pr.fin.nemali (no aj vtedy sa da urobit svadba napr.len za pritomnosti svedkov). Mame v rodine male dietatko a dost uradnych formalit to obnasa. Ano, pises, ze je to len papier. Ale ver, ze ten papier nieco znamena, a zatial nic lepsie vymyslene nebolo a funguje to uz osvedcene par storoci. Mna skor zarazilo ine. Autorka pise, ako vsetko maju, nic im nechyba, miluju sa, ze aj financii maju na vsetko dost (takze otazka svadby nie je tu otazkou financii ale chcenia ci nechcenia z 1 alebo 2 strany). Maju vlastny byt, pracu ai. A to podstatne. Su spolu uz 9r, pozna ju vlastne "od decka", presli si za tie roky iste dobrym aj tym zlym a este vaha? Otazka poziadania o ruku, svadba je predsa len skor otazka, rozhodnutie na toho muza. A co pise autorka, je to vsetko krasne. Prajem im to z celeho srdca. Ale az prilis okato, ako keby presviedcala samu seba pise o tom, ako sa miluju, nic im nechyba, vsetko maju, tesia sa na malicke, no to, aby urobili uz ten posledny krok a zaroven ten prvy krok v ich zivote, buducej rodinky, tak to nie. Mozno nahovara samu seba, ze to netreba, je to zbytocne, alebo ze az po narodeni dietatka ai. Ale vo svojej hlbke vnutra, duse, (pisem o vacsine nie o kazdej, vynimky existuju vzdy), ako keby kazda uz od toho maleho dievcatka ked sa hravali este na princezne tuzi po tom dokaze lasky a spojenia svojich zivotov s tym svojim milovanym. Som z rodiny, kde tie manzelstva naozaj platili, ze v dobrom i v zlom, v stasti i v nestasti, v zdravi ci v chorobe az kym ich smrt nerozdelila. Ale ako si napisal, zivot sa zije. A oni ho ziju. Ale ta ceresnicka na vrcholci by mala predsa len lepsiu prichut, hlavne, ked je uz na ceste novy zivot, ktory ich bude uz beztak navzdy spajat, ci budu svoji alebo nebudu

Manzelstvo si vysluhuje par sam, mozno su uz manzelia, len teraz planuju spolocne oznamenia a oslavu s blizkymi :-)
Papier znesie vsetko, ale spolocny, verny a oddany vztah je nieco ine. To sa neuzatvara, to sa zije.

Pekny prispevok od milujemho14. Super.

Fajn si prečítať o jednom vydarenom vzťahu na tomto mieste, kde sa inak riešia len vzťahové katastrofy.

Len nerozumiem - prečo ešte nie ste manželia?

Ono je aj trochu ina realita bez deti a s nimi.
Poznala som zopar neskutocne zalaskovanych parov, potom prisli deticky a zrazu bol rozvod.
Ale nechcem malovat certa na stenu, kiezby vam to vydrzalo.