Ahojte. Je tu ešte niekto kto trpí dysmorfofobiou? Ja už si s tým neviem dať rady.. Mám 25 rokov, v živote mi bolo dopriate dá sa povedať že všetko, mám úplnú rodinu, úžasných rodičov, vzdelanie po ktorom som túžila.. No ničí mi život len jedna vec.. Neviem sa zmieriť s tým ako vyzerám. Zo začiatku som to až tak neriešila, v puberte som sa niečím takým vôbec nezaoberala, no teraz.. Mám problém vyjsť niekedy na ulicu. Keď sa pozriem do zrkadla nepáčim sa sama sebe. Som flegmatik, nerobím si z ničoho ťažkú hlavu, všetko vidím pozitívne, rada si užívam život, nič ma nerozhodí až na jednu vec - pohľad so zrkadla. Stáva sa že chytám až záchvaty zúrivosti, mám chuť zabiť sa, v hlave si opakujem či chcem či nechcem že ako môžem byť taká škrata. Nie raz sa stalo že som bola dohodnutá ísť s niekým von, stála som pred zrkadlom aj celý deň no na poslednú chvíľu som to odvolala kvôli tomu že som mala pocit že vyzerám strašne. Nikto o tom nevie, pred priateľmi sa o tom vôbec nevyjadrujem, dokonca spolubývajúce nevedia o mojom probléme. Záchvaty zúrivosti dostávam len keď som sama. Mám pocit že mi to pomaly ničí život, vôbec si v ničom neverím, v spoločnosti sa tlačím do úzadia, tvrdím všetkým že nechcem priateľa ani deti, no je to zrejme kvôli tomu že som neskutočne nespokojná sama so sebou... Ak by sa našla osoba s podobným problémom, bola by som rada keby sa mi ozvala, mali by sme si čo povedať.
Dysmorfofóbia mi ničí život
Isto si velmi pekna. Neskusila si popatrat po pricine dakde v minulosti? Nestalo sa ti nieco, co by ti rapidne znizilo sebavedomie? Ja uz mam za sebou tie hrozne stavy ale tiez este niesom uplne ok. Tiez si pridem niekedy skareda, ja mam velmi vela nedostatkov krasy ale uvedomim si aj to, ze na tom svet nestoji a hlavne je aby som bola zdrava, co teda tiez niesom. Mozno sa prilis porovnavas s kolegynami v praci, mozno sa ti zda ze maju vacsi uspech u muzov.
Raz nas to vsetky prejde chvalabohu:D
Moireal, ani neviem s čím konkrétne som nespokojná, nemám veľký nos, ani malé oči či pery, len nevýrazné lícne kosti.. ale proste sa mi nepáči ako celok, príde mi strašne nezaujímavá.. Niekedy je to v poriadku a niekedy to je až natoľko zlé že nemám chuť ísť ani von.. Viem že muži oceňujú niečo iné.. ešte sa mi ani nestalo žeby mi niekto povedal že som škaredá, práve naopak mám ponúk na rande no nejdem tam len kvôli sebe, kvôli tomu vlastnému pocitu ktorého sa neviem zbaviť..kvôli tomu že sa na mňa muži pozerajú a ja si prídem škaredá.. ku každému si viem predstaviť krajšiu ako som ja..aj ženy s nadváhou sa mi zdajú zaujímavejšie ako ja. No keď už sa dokopem a na to rande idem snažím sa byť zábavná a väčšinou to dopadne dobre, no s ďalšími stretnutiami mám tiež problém pretože si poviem že sa mi nechce zas sa rozčulovať pred zrkadlom.. beriem to aj tak trochu optimistiky pretože si plne uvedomujem že to nie je život ohrozujúca vada, no ten pocit že niekedy nenávidím sama seba, najradšej by som si vytrhala všetky vlasy je hrozný.. nikto ani len netuší s čím niekedy bojujem, aj keď občas utrúsim poznámku že bože ale vyzerám, nikto však nevie že to myslím vážne a niekedy z toho idem vážne zošalieť, až na toľko že keď som sama doma rozplačem sa a musím si dať neurol.. potom len krútim hlavou že aká som hlúpa...
A s cim konkretne si na tej tvari nespokojna? A s cim spokojna si? Urcite mas na tvari aj nieco pekne. Tiez som tym trpela. Ja som s postavou nikdy spokojna nebola, no moja tvar sa mi pacila. Neskor vsak mi zacal vadit moj tvar nosu. Pozri sa okolo seba, kazda zenska ma nejake nedostatky a su aj take co su skaredsie ale to neznamena, ze menej pritazlive. Musis si uvedomit, ze pritazlivost je sirsi pojem. Nieje to len o dokonalej tvari a postave. Muzi najviac ocenia zenu, s ktorou je zabava. To viem z vlastnej skusenosti. A kazdy chlap ma aj ine preferencie, takze nema zmysel sa kvoli tomu trapit.
Bella21, ďakujem ti pekne za tvoj názor, povzbudil ma. Ja som si vedomá že mám pokrivený obraz sama o sebe, kebyže sa spýtam niekoho z rodiny tak mi povie že som pekná, ale neviem či nie len kvôli tomu že sa to patrí.. Nemám problém s nápadníkmi, práveže ich niekedy nestačím odháňať, keď sa stretnem s niekym väčšinou mi povie že mi to pristane a po rande sa muža občas neviem ani zbaviť.. No viem že môj problém je hlavne v mojej hlave a ťažko sa s tým bojuje. Ono to má totižto fázy recesie a depresie, niekedy vyjdem von s tým že sa na seba ledva pozriem a vôbec to neriešim a niekedy som schopná chystať sa aj hodinu, každý vlások musí stáť presne ako ja chcem, obočie si upravujem stále dookola, vždy inak.. najprv som mala pocit že to prichádza v určitom čase cyklu, že možno je to súčasťou pms.. No mám pocit že je to čoraz horšie, je mi nepríjemné keď sa mi niekto pozerá do tváre, dokonca často uhýbam pohľadom napríklad susedom či známym.. S postavou som ako tak spokojná až na to že som nižšia, mám 45 kg a 160cm, no na svojej tvári vidím stále nedostatky, farby vlasov mením ako chameleon... Dnes som mala ísť s kamarátkou na obed do mesta, no musela som si vziať neurol keď som sa zbaladala v zrkadle a mala pocit že mi nič nepristane. niekedy sa aj trikrát namaľujem (jemne) a vzápätí odmaľujem (medzitým si zahreším alebo poplačem že nič neviem vylepšiť, premalujem sa skoro tak isto, kým sa mi to nepáči viac.. som strašný perfekcionalista, hlavne voči sebe.. :( nuž, možno porozmýšľam nad psychiatrom, ale nakoľko robím ako sestra na áre, je mi to trochu trápne ( aspoň že tam nosím rúško že mi do tváre nevidno :D)..
alexxa, keď si svoj problém nazvala dysmorfofobiou, tak asi prijímaš to, že sa vidíš s oveľa horšom svetle, ako Ťa vidia iní. Nepýtala si sa naozaj ani mamy, sestry, nejakej dobrej kamarátky na ich názor na tvoj výzor? Či je na tebe niečo nepekné do očí bijúce? Ak nie, opýtaj sa ich, len tak medzi rečou, v nejakej vhodnej chvíli. Ich odpoveď by Ťa mohla povzbudiť.
Určite nevyzeráš zle, keď si svoj výzor neriešila v tak citlivom období, ako je puberta. Mala si vtedy kamarátky, brali Ťa a nič si nevšimli? Tak potom si nikto na Tebe nič zvláštne nevšíma ani teraz. Zdá sa, že všetci naokolo Ťa prijímajú aká si, len Ty sama nie. Neuzatváraj sa a neizoluj sa pred svetom kvôli svojmu subjektívnemu a hlavne pomýlenému videniu seba samej. Ak chce ísť niekto s Tebou von, tak vie, kto si, aká si a aj ako vyzeráš, tak prečo zostávaš doma? Za ten deň-dva, čo si stála pred schôdzkou pred zrkadlom sa zmenil postoj k Tebe len u Teba, nie u toho, kto si s Tebou dohodol stretnutie. Určite by nezhíkol od hrôzy, keby si prišla na stretnutie a od prekvapenia, ako si znepeknela. Mala si ísť na schôdzku už len kvôli tomu, aby si videla, ako sa bude ten dotyčný k Tebe správať, že nijakú zmenu k horšiemu u Teba nepostrehol a baví sa s Tebou akoby nič. Lebo naozaj sa nič zlé na Tvojej tvári a postave nestalo. Chyba je len v Tvojom vnímaní, nečudovala by som sa, keby sa cudzí o Tebe vyjadrili ako o peknej sympatickej žene.
Ja by som na svojom výzore tiež niečo zmenila, ale beriem to tak, že takto som sa narodila a nemohla som to ovplyvniť. Nemôžu byť všetky črty tváre a krivky súmerné a dokonalé. Tým je každý z nás jedinečný. Niekto má väčšie uši, niekto vystupujúce lícne kosti, niekto zakrivený nos. No a čo? Mohol za to, že sa takto narodil? A vôbec to nie je žiadna katastrofa! Všimni si, že mnohokrát sa ľudia, ktorých nepovažujeme až za takých pekných, skôr oženia/vydajú ako tí krajší. Pretože nie je všetko len o výzore, ale aj o kráse duše. Každý jeden človek je svojím spôsobom krásny. Aj Ty si určite. Nepodceňuj sa.
Predpokladám, že máš za sebou školu a že chodíš do práce, že prichádzaš do styku s inými ľuďmi. Máš pocit, že všetci na Teba nejako divne pozerajú, že sa Ťa stránia, že sa Ti nepozrú do tváre? Ak aj áno, tak tento Tvoj dojem môže byť úplne nesprávny.
Určite sa spýtaj niekoho z rodiny, sesternice, tety alebo aj kamarátky, čo si myslia o tvojom výzore. Ak ani to nepomôže (verím, že to bude pozitívne hodnotenie), určite by si mala vyhľadať psychológa, nech sa s tým netrápiš sama. Zbytočne si zabíjaš mladosť niečím, čo nie je problémom.
