Dievčata ako ôsmačka som prepadla bulímií po tom ako mi každý z mojho okolia na čele s rodinou hovoril že som tučná-a bola som lebo som vážila ako decko 72kg. do deviateho ročníka som krásne schudla, somozrejme že len vaka bulimií na 55kg (mne to úplne stačilo lebo podla mňa čísla ako 50 a menej hraničia už so psychickou poruchou). No samozrejme že keď som prišla na gymnázium a stávanie ráno o 05:30 a chodenie domov o druhej tretej po obede bolo strašne vyčerpávajuce plus to všetko učenie a tak som niekedy už nezvracala len sa prežrala ako prasa pretože to sa nedalo zvládať sa učiť po zvracaní. A tak som pribrala všeky kilá naspäť a teraz vážim 69 kg, ale nevizerám až tak zle lebo som čo to povyrástla za tých 6 rokov. A teraz keď mám 20 rokov a chcem sa z toho pomaly dostať tak mi to kazí najviac rodina, napríklad dnes som sa nádherne držala a bola som na seba hrdá ako som to zvládla a mamka prišla za mnou a tak krásne mi povedala: nechápem ty si psychicky narušená abo čo keď si bola mladšia tak si sa o seba starala oveľa viac-bola is pekná, štíhla mala si krásne dlhéé vlasy a teraz čím staršia tak tým škaredšia a tučnejšia, začni zo sebou dačo robiť. Kebyže nemám kamarátky čo mi v kuse hovoria aká som kočka tak by som sa už dávno zabila. A nikto ale vážne nikto nevie o tom že som bulimička.
Podpora od rodiny
tiež som zažila niečo podobné, i keď s inou vecou. Niekedy v 14-tich som skúšala fajčiť marihuanu, netrvalo to ani dlho, asi mesiac, čo sme s partiou každý piatok niekam vyrazili, niečo popili a pohúlili... no mne z toho za prvé ani vtedy nebolo nejak výnimočne dobre, a ani po odznení tých účinkov. Ono to skôr, akoby ani neodznievalo. Skrátka niečo sa mi stalo a odvtedy nemám nad svojou krátkodobou pamäťou plnú kontrolu. Počas mojej strednej školy som si pripadala ako tá najhlúpejšia osoba, ktorú poznám. Hoci som zmaturovala som na samé 1. Podobne ako tvoja bulímia, o ktorej nevie nikto z tvojej rodiny, ani o mojej úzkosti, ktorej dôsledkom boli výpadky krátkodobej pamäte, nevedel nikto z tej mojej. Nedokázala som o tom s nimi proste hovoriť. Samozrejme sa tým zmenilo aj moje správanie, rodičia mávali poznámky na moje psychické zdravie atď... bolo veľa nedorozumení.
Po niekoľkých rokoch som našla silu meniť ťažké veci v mojom živote a malo to veľký vplyv aj na túto moju úzkosť. Začala som sa postupne púšťať do toho, z čoho som mala najväčší strach. Asi najväčšie výzvy boli pre mňa návšteva gynekológa, psychológa a rozhovor s kňazom. Až potom sa začali diať naozajstné zmeny. Začala som sa cítiť oveľa lepšie. Prednedávnom som začala robiť v jednom dobrovoľníckom projekte, kde som spoznala normálne vzťahy, to ma veľmi napĺňa. Teraz mám 27 a končím VŠ. Cítim to ako zázrak. Mám ešte stále trochu problém so vzťahom k sebe samej a k rodičom, ale zlepšuje sa to. Aj ty podľa mňa potrebuješ vyrásť a začať sa starať o svoj vlastný život, v najlepšom zmysle slova. Možno si doteraz svoju ženskú sebaúctu priveľmi podmieňovala tým, či ti to dalo pocítiť tvoje okolie. Nuž, chcela by som ti povedať, že tvoja hodnota sa nemení podľa toho, či máš toľko kg alebo o 10 viac. Ľudská hodnota sa totiž nemeria v jednotkách. Kresťanstvo nás učí, že Boh, tým, že prišiel na túto zem ako človek- Ježiš, dal tým jasne najavo, ako si človeka váži. Nám teraz ostáva objavovať Ježišovu ľudskosť a nebáť sa ani tej svojej. Byť naplno ľudskými znamená aj dokázať prijať fakt, že robíme chyby. Beztak pritom svoju hodnotu nestrácame, lebo ju máme všetci rovnakú - garantovanú naším spoločným Otcom. To sú myšlienky kresťanstva, ktoré táto spoločnosť veľmi nefavorizuje. Radšej sa zaoberá vytváraním mýtov o ľudskej dokonalosti. A prečo? Pre zisk. Nie je v tom nič metafyzické.
Počuj, ešte toto som chcela: už i to je veľa, že ti rodičia dali život a také skvelé gény. Ďakuj za to a to ostatné príde od niekiaľ inakadiaľ, určite to príde, ver mi. Len si nenechaj nahovárať, že si nemožná. Nesieš si do života oveľa viacej skúseností, než majú tvoji rovesníci a som si istá, že to budeš vedieť vo svojom živote správne využiť. Len s chuťou do toho, bojuj žena.
