Zdravím všetkých ochotných, ktorí si prečítajú tento problém a napíšu aj nejaký ten svoj pohľad.
Mám 24 rokov a študujem ešte, mám niekoľkoročný vzťah, oboch rodičov, kamarátky, som zdravá fyzicky a psychicky to už si nie som istá. Venujem sa mnohým veciam či už umeleckého i športového charakteru (voľný čas). Mám čo jesť i si obliecť. Ale... Posledný rok sa niečo v mojom vnútri zmenilo, a to takým spôsobom, že ma nič nenapĺňa. Pociťujem strašnú úzkosť a hlavne v ničom nevidím zmysel, mám pocit, že len musím žiť, lebo ma rodičia splodili. Keď som vonku tak som \\\\\\\\\\\\\\\"normálna\\\\\\\\\\\\\\\", to znamená idem von s kamoškami i priateľom, k príbuzným na návšetvu, špotovať, ale ako náhle sa zavriem do svojej izby mám pocit, že všetko je nezmysel, plačem a rozmýšľam do takej roviny, že nakoniec sa mi prestáva chcieť vôbec žiť. Najhoršie je to, keď si večer ľahnem do postele, prepadnú ma tieto myšlienky a potom následne aj sny. Kedysi som si líhala do postele s tým, že som snívala o veciach, ktoré by som chcela a teraz to neviem. Neviem ani čo tento stav spustilo. Nikto to o mne nevie, čo prežívam, lebo ako im môžem povedať, že som nešťastná, keď ani neviem vysvetliť prečo. Mám všetko a vôbec to tak necítim, snažím sa pripomínať si to a rozmýšľať o problémoch iných, ktorí by chceli mať to čo ja. Neviem sa cez to dostať, aby som to naozaj tak vnútorne cítila ako kedysi...
Nechcem už takto žiť
Beries nejake lieky? Hak?