Mám pocit že už som tak na dne, že hlbšie ísť nemôžem... psychické problémy, zdravotné problémy.. nechuť žiť, chuť stále spať a žrať(niekedy som chodievala jedlo vyvrátiť,no dnes jej je už všetko jedno a tak s tým prestala)..čo sa odzrkadkilo už aj na mojom fyzickom zdraví..neuveriteľne priberám a ľudia si to už všímajú...z kedysy pekného, zdravého a štíhleho dievčaťa s pevnou postavou, ktorú bavilo športovať, sa stala lenivá troska s neustále zlou náladou, ktorá sa usmieva už len minimálne a jej svaly na tvári sú doslova stuhnuté a nedovolia sa jej už usmievať ani nasilu...a hlavne nechce komunikovať s ľudmi..niekde v hlbke duše chce byť tým, čím bola predtým..na pohľad vraj sympatické mladé dievča s charizmou a v hlave tiež nemá prázdno..ale cíti, že nemá šancu vrátiť sa späť a hlavne nemá sily už viac o to bojovať, pretože sa snaží už veľmi dlho, ale márne a život jej neustále len podkopáva nohy...mala jeden vážny vzťah, do ktorého dala ona všetko a osvedčilo sa staré známe,,za dobrotu na žobrotu,, a vo vzťahu jej bolo tak psychicky ubližované, že v sebe prechováva hroznú nenávisť voči všetkým chlapom sveta a jej city sú studenšie ako ľad... prežíva len zo dna na den a z času na čas do seba šupne dve tabletky xanaxu vdaka ktorým síce necíti psychickú úľavu, ale aspon prespí polku dna a tak nemá čas utápať sa v myšlienkach, že by si najradšej želala nebyť už na tomto svete... v práci sa premáha najviac ako len vie, aby sa nezosypala a to jej k tomu niekedy ozaj veľa nechýba... z práce chce byt čo najskôr doma, hlavne nebyť nikde medzi ľudmi... už sa vzdiaľuje a prerušuje kontakty aj s najbližšími kamarátkami... hanbí sa za seba, za to ako vyzerá, za svoj psychický stav a za to, že ako dvadsaťročná nezvláda svoj život napriek tomu, že mnoho ľudí je na tom horšie ako ona a predsa sa nevzdávajú... o svojich pocitoch s nikým nehovorí a všetko v sebe dusí..až na jednu kamarátku, ktorej sa po dlhom čase zdôverila, pretože vedela, že aj ona si kedysi niečim prešla..kamarátka ju podporuje a posmeľuje k návšteve psychologa..dievča sa už dvakrat premohlo a s veľkým strachom zdvihlo telefon s tým, že si dohodne sedenie u psychologičky, no ani jedenkrát jej tam nik nezdvihol telefon, takže zatiaľ neúspešne..dalším problémom je jej práca, v ktorej jej šéf chce vedieť o každom jej kroku a aj napriek tomu, že stále pracuje a má minimum voľna, ked si chce vziať den voľna na oddych, musí to nejako okomentovať alebo ofrfľať... a je toho ešte omnoho, omnoho viacej čo má dievča na srdci..zajtra má ísť po piatich dnoch do práce a už teraz jej je z toho zle.. má už vyše roka problémy s krčnými mandlami, ktoré jej lekári odporúčiki dať vybrať pretože je každý mesiac pravidelne chorá.. a v takomto stave, vyčerpaná psychicky aj fyzicky prežíva zo dna na den a trvá to už niekoľko mesiacov, čo necíti žiadnu radosť či potešenie zo života...dvakrát sa jej dokonca stali čudné veci typu, že bola na diskoteke a zrazu bola dezorientovaná a cítila veľký strach ani nevie z čoho a druhýkrát doma, ked zažila niečo ako živý sen pričom stála s otvorenými očami, vôbec sa nehýbala len sa rozprávala sama v izbe s osobou, ktorá tam nebola..doeraz si tieto dve veci nevue vysvetliť..už by svoj život dávno ukončila nebyť toho, že je zbabelá a bojí sa smrti a nechce ublíziť svojim blízkym... nejde mi však stále do hlavy, ako sa môže za tak krátky čas z veselej a zdravej ossby stať takáto chodiaca troska...
Psychika - veľmi zle
Snehuliatko zdravím :) Tiež som bola usmievavé dievča, no rovnako ma vzťah zničil. Veľmi ... Ale podarilo sa mi znovu vstať aj keď stále to nie je celkom ono. Napíš ak chceš a možno ti pomôžem alebo si pomôžeme spolu :) 9katarinka9@azet.sk
Snehuliatko, možno to bude znieť nechutne otrepane, no veľmi dobre viem, ako sa cítiš a čo prežívaš :-) Pretože v niečom podobnom sa topím celý život a nikdy som sa z toho celkom nedostala. Ty si aspoň bola kedysi normálna, ako tvrdíš, no ja ani to nie. Vždy som mala v sebe tú tebe dobre známu temnotu, ktorá ma zvláštnym spôsobom zožierala zaživa. Aj teraz ju v sebe mám :-)
Taktiež som k tomu nemala žiaden dôvod... jednoducho so mnou vždy bola. Rodinu som mala v pohode, v škole takisto, proste nebol dôvod, aby som sa správala ako oživená mŕtvola.
A poviem ti jedno... raz som mala také obdobie, že som stála na hrane šialenstva. Bola som vtedy veľmi mladá, no to nie je podstatné. Potulovala som sa sama v lese do tmy, sedela uprostred lúky a plakala, strašne ma lákali lesy a všetko s nimi spojené, túžila som s nimi splynúť... túžila som uniknúť z dosahu ľudí. Vôbec som sa neusmievala, ľudia mi hovorili, že som ako múmia. Ach, panebože, to bolo niečo :-D Bolo to síce šialené obdobie, no takisto bolo zvláštnym spôsobom čarovné a krásne. Nikto, kto nezažil, nepochopí.
Napokon som však pôvod svojho podvedomého smútku vypátrala. Je ňou jeden z mojich minulých životov.
Pozri, skôr, než ťa moje tvrdenie znechutí a povieš si o mne, že som šialená - vieš, väčšina ľudí to totiž robí, to je ich prvotná pudová reakcia - dočítaj tento príspevok.
Neviem, akého náboženského vyznania si - ja osobne žiadneho. Bola som síce vychovávaná v katolíckej rodine, no k tomuto náboženstvu, ŠPECIÁLNE k tomuto náboženstvu prechovávam hlboký odpor... z osobných dôvodov :-)
Ide však o niečo iné. Dlho, dlho, veľmi dlho som na internete hľadala niekoho, kto má podobné problémy ako ja. Prečítala som mnoho fór na túto tému, mnoho príspevkov, názorov... nekonečné množstvo.
A našla som to, čo som hľadala. Je mnoho ľudí, ktorí sú utrápení z dôvodov, ktoré sú neznáme aj im. Prečo sa cítia tak strašne smutne, keď sa majú na tomto svete dobre? Prečo cítia odpor k tomu a k tomu, keď s tým nemajú žiadne osobné skúsenosti, ktoré by k odporu viedli?
Alebo si to vezmi naopak... prečo sa niekto narodí s určitým talentom a iní nie? Prečo má niekto smrteľný strach z výšok, pavúkov, uzavretých priestorov, hadov, vody, ohňa a iný nie? Prečo je niekto odmala citlivý, láskavý, dobrý, a iný je zase presný opak? Vyštudovala som učiteľstvo pre MŠ a počas praxe som mala možnosť vidieť tie rozdiely. Niektoré deti boli v pohode, iné konfliktné, napádali ostatné, neustále museli niečo vystrájať. V rodine problém nebol, pomery boli dobré. Tak kde to viazlo?
Nechcem ťa o ničom presviedčať, to by bolo zbytočné, od toho som už dávno popustila :-) Moje skúsenosti hovoria za všetko. Len ťa prosím... zamysli sa nad tým. Pokiaľ nevieš, kde tvoje stavy pramenia, viazne zo niekde inde. Muselo sa ti niečo prihodiť v minulom živote. Niečo, čo sa teraz prejavilo.
Ja už viem, čo som bola v minulom živote a prečo sa cítim tak, ako sa cítim... a poviem ti, cítim sa tak odôvodnene. Nejdem tu rozpisovať svoju minulosť, no poviem ti jedno... nešlo o nič, čím by som sa mohla chváliť. A teraz len žnem to, čo som zasiala.
Možno si povieš, že som blázon, no možno práve ty patríš k ľuďom, ktorí majú otvorené myslenie a nezavrhnú nič len preto, že o danej veci nič nevedia. Neviem, nepoznám ťa :-)
Každopádne, skús si o tom niečo nájsť, Snehuliatko :-) Hľadaj, hľadaj, hľadaj... a nájdeš.
Pokiaľ chceš pokecať, kľudne mi napíš, budem len rada: samaela.y@pobox.sk
Prajem skoré uzdravenie.
Poznam x ludi, ktori su tak na tom, ako to opisujes.Mozno aj ja som presla podobnym obdobim.Jednoznačne psichyater a to vravim plnou vaznostou, neboj sa toho, potom sa budes sama cudovat ako ti to zmeni zivot k lepsiemu.Budes len lutovat, zesi nesla uz skor. Je to lekar ako hociaky iny, dnes je doba velmi zla, nie kazdy je silny. Drzim palce, a utejaj cim skor.
Vrtavem, je mi ľúto, čím si si v živote prešla a čo stále prežívaš. Z vlastnej skúsenosti Ti chcem povedať, že pokiaľ veci necháš tak ako sú, s najväčšou pravdepodobnosťou sa samé len tak nezmenia a nevyriešia. Myslím teraz Tvoje myšlienky, postoje, pocity. Psychológ alebo psychologička (ak sa nechceš zdôverovať mužovi) by Ti mohla pomôcť. Mohla by si sa skúsiť - možno aj tu na fóre - popýtať na nejakú dobrú psychologičku z Tvojho mesta/okolia. A nemusíš sa báť, psychológ nemôže predpisovať lieky, len psychiater, takže psychologička Ťa liekmi určite dopovať nebude.
Ja som mala tiež dlhodobý problém, ktorý som neriešila a za tie roky, aj keď som časom dospela, som sa sama nikam nepohla. Tak som sa po 18 rokoch (keď som už pomoc vyhľadala) dozvedela veci, ktoré by mi mohli pomôcť už skôr. Tiež som introvert a nevedela som si predstaviť, že by som o sebe mala hovoriť inej a hlavne cudzej osobe. Odporučili mi však dobrú psychologičku a už len to, že ma vypočula, mi veľmi pomohlo. Myslím, že je to jedna z mála osôb, ktorá ma skutočne pochopila. Skús aj Ty na začiatok pouvažovať nad touto možnosťou a v zásade ju neodmietaj. Nestrať toľko času ako ja...
Áno, to, že Ťa otec nechcel, Ťa veľmi poznačilo, aj to, ako sama na seba pozeráš. Ale otec sa previnil tak voči Tebe, ako aj voči Tvojej matke. Urobil zle a odkaz, ktorý tým zanechal v Tvojom srdci je tiež nesprávny a zlý. Aj keď Ti to pôjde ťažko, nesmieš tomu otrávenému odkazu veriť. Never, že si nezaslúžiš byť milovaná, že nie si dosť pekná/múdra/šikovná/atď. Keby si mala len trochu povzbudenia a sebadôvery, dokázala by si pre Teba teraz nemožné veci. Ak Ťa niečo baví, ak by si chcela niečo študovať, tak za tým choď. Za pokus nič nedáš, nehľaď na názor spolužiakov, učiteľky či školskej psychologičky. Píšeš, že tráviš čas zbytočne pri PC. Čo tak venovať ho logike? Stanov si cieľ, urob si plán, zadeľ si čas a drž sa toho. Zamysli sa, keby si mala dobrú rodinnú atmosféru, nemala by si lepšie výsledky v škole? Nie je to o inteligencii, ale o zranených emóciách, ktoré Ťa zatláčajú do kúta. Povedz si: chcem toto dosiahnuť, takže teraz tieto 2 hodiny dávam zranené city bokom a sústredím sa plne na učenie. Určite máš na to. Nejde Ti logika? Ak sa nebude dať inak, zaplať si doučovanie. Urob zo svojej slabosti výzvu, ktorú treba zdolať. Neverím, že ak by si sa do tej logiky zahryzla, že by si ju nezvládla. Kvôli tomu by som sa VŠ nevzdávala. Raz by si mohla ľutovať, že si sa príliš rýchlo vzdala. Ak aj prijímačky nespravíš, nebudeš si môcť vyčítať, že si sa nesnažila. Výška je šanca začať s novým kolektívom, ktorý nepozná Tvoju minulosť. Je to šanca spoznať nových a dospelých ľudí, z ktorých mnohí už vedia, o čom život je a nestrácajú zbytočne čas a energiu rozoberaním života iných. Je to šanca spoznať cieľavedomých a inteligentných ľudí s ideálmi. Nezahoď ju.
PS: Ako introvert sa nesmieš zatvoriť v knižnici. Ako introvert potrebuješ byť medzi ľuďmi. Hovorím z vlastnej skúsenosti. Len v kontakte s tými správnymi mladými ľuďmi získaš postupne stratenú sebadôveru a sebavedomie. A zistíš a postupne uveríš, že sa môžeš páčiť a môžeš byť skutočne chcená a milovaná. Zo srdca Ti to prajem.
Ja som sy myslela ze som jedna z mala co som sa takto uzavrela do seba. Ja to ale mam uz asi od malička tieto problemy, momentalne mi je 27 rokov baby :( Raz ked mam dobre obdobie tak priberal ako prasa, je mi jedno co si myslia o mne, som spokojna, chodim von, mam dobru naladu. Potom akoby sa niečo stane, hodi niekto na mna zlu poznamku, tak zrazu rapidne zchudnem cca 15 kilo za mesiac, uzavriem sa, nechodim nikam, ak sa da este aj vodu kupujem cez internet :) a z roboty zalepiem na izbu z ktorej nevyleziem cely den, samozrejme depky k tomu vsetkemu.
U mna tiez od detstva bol problem, introvertnost, citlivost az prilis velka, deti sa mi vysmievali od skolky, prisna vychova a bitky zo strany matky. Neviem ale mne psycholog nepomohol, momentalne co je fakt sranda baby mi pomaha praca. Za posledny rok akoby ma osvietilo, citim zmenu, depky ustupuju, sem tam si zajdem von, sice sama lebo pracujem v Blave kde nikoho nepoznam...Ja pochadzam z jednej velkej diery SR.
No a chcem sa dopracovat k tomu baby, ze mne dost pomohol pan kaplán z kostola, rozhovor a rady..lepsie ako psycholog. A tiez musi dodrziavat tajomstvo, a chzodim casto na omsu, myslim ze toto mi velmi pomaha. Skuste a verim ze aj vam by to malo pomoct, pokial ste neni veriace, skuste navstivit nejake spolocenstvo krestanske, kde su vselijaki mladi ludia, stretavaju sa , maju tiez svoje problemy, ak by ste o nejakom stretku vedeli dajte mi vediet :)
Ak by ste hladali partacku na prechadzku alebo len tak pokecat, budem rada, sice ja vela nehovorim, ale ako viete ze ked sa stretnu dve duše s rovnakym problemom ze to nebude fungovat?? :) pekny den baby!
Ahoj snehuliatko. Presne ako vravíš, aj ja ked prídem zo školy, som úplne "vybitá" a už nemám chuť na nič.
Čítala som, že otec dcére úplne vytvára mienku o sebe samej. V mojom prípade teda nie je najlepšia, za čo ja nemôžem, ale aj tak som súdená a nepochopená.
Dôvodov prečo ma šikanujú je teda viac.
- Nepáči sa mi na mojom vzhľade veľa vecí, aj to, že sa podobám na otca, som k sebe vždy len kritická. O svoj vzhľad sa však starám podľa mojich možností najviac ako viem. Ked mi niekto hodí kompliment - nech už je to ktokoľvek, neverím mu/jej. Neverím, že sa niekomu môžem páčiť, neverím, že mám právo byť aj ja raz milovaná a preto ani nemôžem ísť nikdy do žiadneho vzťahu.
- Po druhé som tichá, plachá, proste introvert. Mám pocit, že mi nikto v okolí nerozumie a obávam sa, že to nie je len pocit. Som preto ľahký terč. Neviem byť iná, nedokážem to, som proste taká kvôli môjmu životu a nemienim sa kvôli niekomu meniť. Všetci majú radi takých hlučných, ukecaných, navonok silných a ľudí milujúcich pozornosť. Takí ľudia ako ja nemajú v tejto spoločnosti miesto. Ja by som bola radšej niekde v kúte nepovšimnutá, no aj tak vytŕčam, ale nechcene. A preto ma aj niektorí nemajú radi a medzi nich patrí aj moja triedna. Ona má rada tých "hlučných" a stále do mňa podpichuje, akoby si zo mňa robila srandu a mala sa chuť stále nado mnou povyšovať. Robí mi to zo zákernosti, naschvál. A robia to aj tie niektoré "kamošky", kt. sa na ozajstné kamarátky len hrajú. Nerozumiem ako niekto môže byť taký k niekomu, koho nepozná a nevie čím si prešiel.
Vieš, pre mňa ísť psychologičke a povedať jej celú moju story, by bolo ako vyzliecť sa jej tam donaha. Áno, asi tak by som sa tam cítila. Nezvyknem ľudom hovoriť o mojich problémoch vôbec, lebo viem, že každý má tie svoje a že bud ho moje netrápia alebo vo väčšine prípadov by ma vysmial, alebo ho ešte tešia a rád by mi pár pridal. Takto anonymne je to iné, ale inak neviem veriť ľudom.
Chcela som ísť, ale vyšli mi dosť zle testy z logiky, takže asi nie, lebo na prijímačkách sú aj testy z logiky a psychologička mi to neodporučila. Rozmýšľala som aj nad sociálnou prácou aj ked tam nie je žiadne uplatnenie. Psychologička mi akurát odporučila robiť v knižnici, chápeš, byť tam zatvorená celé dni. Ako ja som introvert, ale na druhej strane nie som. Je pravda, že sú časy, kedy sa rada zatvorím pred svetom a som najradšej doma, ale rada by som ľudom ako ja, alebo ešte s horšími životmi pomáhala. Psychoška mi však povedala, že takúto humanitárnu pomoc môžem robiť popri akomkoľvek zamestnaní, nato vraj školu nepotrebujem.
A potom ma baví ešte angličtina, takže rozmýšľam aj nad prekladateľstvom, ale tam tiež neviem ako by som sa uplatnila.
Inak som sa s ňou bavila len kvôli tomu, že neviem kam na VŠ. Dala mi aj taký osobnostný test a povedala mi, že nižšie mi sebadôvera ani nemohla vyjsť. A že som príliš citlivá a blbosti. A práve preto si neverím a neviem si vybrať.
Ak si myslíš, že ti pomôže, tak tam chod. Ja sa nemám chuť dopovať liekmi, aj tak mám už zdravie dosť podlomené, ani za cenu chvíľkového úniku z reality. To by som sa mohla aj ožrať alebo nadrogovať a bolo by to to isté.
Prajem ti veľa šťastia, nech ti tá psychoška pomôže a nech sa ti podarí zaradiť sa do svojho starého normálu :)Všetko zlé je na niečo dobré, aj ked to teraz tak nevnímame. Bud silná a vedz, že nie si sama ;)
ahoj Vrtavem, čo sa týka vstávania do práce, tiez musím vstávat skoro pretože som strašný motoch :-D mne všetko hrozne trvá kým sa vymocem a nachystám, už sama mám na to nervy.. a ako píšeš, taktiež nikdy nič nestíham a z práce chodievam domov okolo pol 5, čo je ešte relativne nejaký čas na dáku aktivitu, ale ja si vžd poviem že a načo, ved je už veľa hodín a ráno zase skoro vstávam, tk načo by som ešte niekam chodila a podobne ako ty čumím do notebooku alebo tabletu.. a celkovo sa čudujem všetkým, ktorým sa po práci ešte chce ísť niekam von, lebo ja ked prídem tak som úplne vyšťavená,vyčerpaná a nemám náladu ani silu niekam ete ísť..
Ak smiem vedieť, prečo ťa v škole šikanujú??to ako vážne kvôli vzhľadu?ked som bola ja ešte na strednej, tiež sme mali napr jedného spolužiaka, ktorí vzhľadom zrovna pekný na pohľad nebol, no úplne zapadol do kolektívu, pretože správaním super chalanisko a my ako trieda sme mali všetci dosť rozimu,na to, aby sme niekoho ponižovali pre jeho vzhľad...samozrejme, občas padla z nejakej strany posmešná poznámka, ale všetko v rámci srandy, nedajbože nejakej šikany, ved v takom veku už normálni ľudia musia mať nejaký rozum aby vedeli, že nikto si to,ako bude vyzerať,nevybero sám a nemôže za to!!aj ked na druhej strane asi ozaj dnešné generácie sú čím dalej tým horšie a ide im len o to byť obľúbený a podobne bohužiaľ..
A veľmi ma,mrzí situácia v tvojej rodine, toto ja doma nemám ja som radabza normálnu rodinu, musíš to mať ozaj ťažké :-( skutočne si nikdy nezvažovala návštevu psychologa?? Možno by to predsa len malo nejaký efekt aj ked teraz tomu sama neveríš, ale je veľa ľudí, ktorým psycholog pomohol a niekedy aj vdaka liekom, čo nie je síce určite žiadna výhra ich brať, ale stále lepšie mať krajší pohľad na život vdaka liekom, ako sa neustale utápať a už rozmýšľať aj nad ukončením života.. ja som dnes pre zdrav.problemy nakoniec do práce nešla, takze určite sa znova pokúsim dovolať ku psychologičke aj ked si myslím, že bude mať ešte dovolenku :-(
Za tú psychologičku by si rozhodne ísť mohla, ono často to býva práve tak, že sa nám dostane pomoci od človeka, ktorý sám má v živote problémy a nie je ich málo, len o nich pred inými nehovorí a radšej sa snaží zamerať na to, aby pomohol iným na úkor seba a v sebe to svoje potláča, čo ale určite neprospieva..
Ahoj snehuliatko, cítim sa podobne. Mám 18, onedlho maturujem a som z toho v strese aj ked som dobrá žiačka. Povedala som si, že sa budem cez tieto prázdniny učiť, dala som si aj nejaké tie predsavzatia, ale nič. Celé dni trávim pred pc pozeraním a hraním úplnych blbostí. A to všetko preto, že nenávidím seba, svoj život a všetko naokolo, áno, dobrovoľne si asi ubližujem, lebo sa nemám rada. Mám pocit, že nemám na nič čas, no mám, ale míňam ho na hlúposti a ja neviem prečo :( Proste ale mám ku všetkému taký hrozný odpor :( Je mi do plaču z toho ako vyzerám a to nemám nadváhu, ale len nejakých 52kg. Dievča, kilá navyše sa dajú vždy schudnúť, ale moje nedostatky nejdú zmiznúť. Žijem s nimi celý život a áno, veľmi to ovplyvňuje moj psychický stav a úsudok. Každý jeden deň meškávam na bus, vstávam o hodinu a pol skor ako ostatni a to nie aby som vyzerala pekne, ale aby som sa podobala na ženu s prepačenim. Chodím spať veľmi neskoro, vobec nedbám na zdravie a všetko to komplikujú stresy v škole a občasná šikana. Minulý rok to bolo extrémnejšie, vtedy som kvoli tomu trpela hroznými bolesťami hlavy v noci a bolo mi na grc, ale teraz ma už tak nešikanujú. Ráno, keď som mala ísť do školy, kde mám falošné kamošky, xy ľudí, čo ma posudzuje len podľa vzhľadu, čo mnou pohŕda + triedna, ktorá na mne úplne sedí a nemá ma rada, lebo má ma za uzavretú pošahanú blicerku do ktorej si každý rád kopne. Každý má pozná ako vždy usmiatu a dobre naladenú jednotkárku, ktorá občas vymeškáva. Využívajú ma len na známky, majú ma asi len za debila, ale už na to seriem, slovko karma poznajú. Nie je z toho východisko? Na psychológa kašlem. Ako by ti aj mohol pomocť? Čo žil tvoj život? Len ťa nadopuje liekmi. Tvoj frajer bol asi pekný hajzel keď ti toto sposobil a za toto ti jeden chuj nestojí, ver mi. Mňa nechcel otec už pred narodením, mamu posielal stále na potrat a bil ju do brucha aby potratila, škoda že to nevyšlo. Ani po narodení, neprišiel mi ani na krst, ani do nemocnice, vraj na toho bastarda nie je zvedavý, ani na pohlavie. Kvoli nemu mal moj brat problemy, v škole ho šikanovali a on začal za to mamu a hlavne mňa. Neraz volala mama na neho policajtov. Dnes už žije svoj život v zahraničí, ale nemáme spolu žiadny vzťah, ignorujeme sa. Prečo ti to tu píšem? Lebo nie si jediná. Všetci chlapi v mojej rodine sklamali (aj mimo nej) a len mi ubližovali. Síce ma chlapi ešte stále priťahujú, nemienim sa vydať, ani mať deti a rodinu, neverím im. Nesprav blbosť, že si kvoli jednému debilovi pokazíš celý život. Ak si mala dobrého otca, spomeň si na neho a vydrb sa už na pocity z toho jedného debila, čo ho doma nenaučili ako sa má správať k žene. Si mladá baba, určite pekná, začneš trochu športovať, zhodiś tie kilečka, budeš mať možno ešte aj tehličky ;) Nájdeš si nejaké záľuby, vyšportuješ to, čo ti berie náladu a sebavedomie a si opať v hre. Prepáč za tento moj výlev, rada by som pomáhala ľuďom, aj keď sama sebe neviem pomocť. Asi by som mala byť psychologička...
bella, ono problém je, že ja nech sa snažím prísť na to, čo bolo tým spúšťačom všetkého zlého, čo sa mi začalo diať, nikdy na to neprídem.. samozrejme, tú nenávisť voči mužom v sebe prechovávam vdaka tomu blbcovi, môjmu ex a ako si aj sama poznamenala, doteraz som mala možnosť poznať iba takých, ktorým išlo o to vyspať sa so mnou a to ja teda ozaj nepotrebujem..
Dalšia vec je, že odkedy som vdaka depkám prestala o seba dbať ako kedysi, tak som pribrala na váhe cca desať kíl, zhoršila sa mi pleť, lámu sa mi nechty, mám poškodené vlasy a moje sebavedomie je úplne na bode mrazu a aj preto už nechcem chodiť do spoločnosti lebo viem,že všetci by si hovorili o tom ako som sa zmenila k horšiemu :-( skutočne ten psychický stav je veľmi prepojený aj s tým fyzickým...
Potom som aj uvažovala či nemalo niečo spoločné so spúšťačom týchto úzkostí aj to, ked som v ten jeden večer bola na diskoteke a z ničoho nič mi v hlave preplo a cítila som veľký strach a dezorientovanosť a nevedela som si veľmi dlho spomenúť na telfonne číslo, ktoré som veľmi dobre vedela naspamäť a na ktoré som volala o pomoc, že neviem prečo sa bojím a neviem kde sú moje veci (kabelka, ktorú som mala mimochodom na pleci a aj tak som stále opakovala že neviem, kde je) prišlo mi to akoby ma niekto nadrogoval alebo čo kebo dovtedy som nič také nikdy nezažila...
A je toho tak veľa, pripadam si ako človek bez duše čo sa len tak poneviera, som čím dalej nesústredená aj v práci, rýchlo zabúdam na to kto mi čo povedal alebo sa niekedy neviem poriadne vyjadriť a to som osoba ktorá s vyjadrovaním, gramatikou a celkovo slovenčinou problém nikdy,nemala...
A s tou psychologičkou, dúfam, že bude možné sa s nou dohodnúť aj,mimo jej pracovnej doby, napr za príplatok za sedenie, pretože moja práca sa prekrýva s pracovnou dobou psychologičky a nechcem si brať volno v robote a už vobec za žiadnu cenu povedať, kam idem...
ami - zijem v diere, kde nie je praca, zatial inu nemam a teba co trapi? mas ake psych. problemy?
