Ahoj, potreboval by som počuť vás názor na nejaké veci, mám pocit, že mi už načisto prepína.
Vec sa má tak, že sme štyria v rodina, ja, otec, brat a starká. Starká s nami žije asi už 2 roky, je to komplikované, ale nechce sa mi to rozpisovať. Žili sme s majetku asi 7 rokov, teda už nežijeme, lebo sa nám všetko do bodky minulo. Pred siedmimi rokmi sme mali možno okolo 3 milióny majetku, rodičia sa vlastne spoliehali len na to, takže žiadna práca, nič, pohodlný život. Rodičia sa rozviedli, otec začal magoriť a vlastne nemáme z čoho žiť. Brat má schizofréniu, má invalidný, otec nepracuje, starká má dôchodok, ja sa liečim na depresie a tiež mám invalidný. Vlastne celá rodina sa opiera len o dôchodky a z toho horko ťažko žijeme. Máme 4-izbový byt, takže samozrejme,že výdaje sú obrovské a príjmy absolútne nepostačujúce. Nás bežný deň vyzerá tak, že vstaneme, počúvam celý deň len božekanie a podobné veci, ako vyžijeme, z čoho budeme jesť a tak ďalej, otec kašle na nejakú prácu, vstane možno okolo siedmej a do desiatej večera je len pri pc a nič nerobí. Von ide iba vtedy, keď treba niečo zaplatiť alebo občas ide do obchodu, inak tiež len božeká a tak, čo bude. Alebo posiela do roboty chorého brata, čo je na hlavu. V celej rodina nik nič nerobí, celá domácnosť je na chorej starkej, vždy je to len o tom, že človek vstane, za celý deň alebo už pomaly roky nič nespraví a všetci sa trápime a ničíme medzi sebou.
Ja som z toho načisto zmagorený a stav sa mi rapídne zhoršil. Do toho mám problémy s gamblerstvom, dlžím banke ťažké tisíce, takže prakticky celý dôchodok ide len na splátku dlhu, rodičia ani poriadne netušia, že mám tak obrovské dlhy, nebankovky, banka. Bol som už v 2 nemocniciach, ale kvôli úzkostiam a tak som tam nevydržal, takže s liečenia nebolo nič a problém sa len prehlbuje, a dlhy narastajú. Jedna psychologička mi odporúča komunitu, odísť tam na polrok alebo aj rok, že je to iné, ako nemocnica, keď tam nezvládam liečbu. Chodia tam takí, čo majú závislosti. Školu som mal často prerušenú, nakoniec sa odbor zrušil a musím ísť všetko od prvého ročníka. A to mám už 22.
Po pravde bojím sa už všetkého, lebo je to hrozná situácia, nemáme z čoho žiť, ja dlhy, nedokončená stredná, vlastne ani ako by nezačatá, čo si myslíte, čo mám spraviť?
