Dá sa s tým žiť a fungovať?

Janska, držím ti palce. Si na dobrej ceste. Aj mne to trvalo, kým sa mi to v hlave usporiadalo, ale podarilo sa. Už dlhých 9 rokov som z toho vonku. Takže sa nevzdávaj. Držím ti palce.

Janska: klobuk dole, mas moj obdiv! :-)

Niekedy pomoze zmena zivota, clovek sa vyda, pridu po sebe na svet 2 deti, nebodaj u niekoho dvojcata a zrazu clovek naskoci na normalny zivot. Prestane sa zaoberat sam sebou a stredom jeho vesmiru uz nie je vlastne brucho a to co v nom je ale stanu sa nim deti,rodina a je to. Clovek je rad ze nieco zje, lebo inak cely den sa toci okolo deticiek. No a deti nas neustale pozoruju, neujde im nic, takze nejake uniky na WC a podobne, na to mozes zabudnut. Vlastna skusenost. Vsetko sa da, pevna vola a skusit si seba predstavit o 2-5-10 rokov, vytycit si urcity ciel a toho sa vzdy drzat. A byt zodpovedna voci samej sebe a teda neublizovat si. Zaludok si novy nekupis, ked si ho funkcne narusis, budes s tym musiet zit do konca zivota a to je fakt blbe. Ked sa ti znici sklovina, kazy uz len cakaju na svoju prilezitost, nove zuby stoja strasne peniaze, pricom vlastne su vzdy vlastne a nove zdrave ti uz nenarastu.

Ahoj

No ako, nemám Bulímiu už ako takú. Postavou už posadnutá nie som, ani nemám strach z jedla. "už" sa len učím jesť. Veď som to 5 rokov robila úplne zle, chvíľku bude trvať mojej hlave, kým sa naučí to robiť dobre, takže ja sa vôbec netrápim, že to ešte nie je dokonalé. Viem, že bude :) učím sa každým dňom a raz príde deň, keď to proste budem vedieť úplne :) A toto by som každej jednej chcela zdeliť. ŽE ono to bude trvať, kým sa to naučíme, preto je najlepšie začať sa to učiť čo najskôr. Tým skôr budeme skutočne pokojné, von z toho kruhu. Vieš ako dlho mi trvalo, kým mi došlo, že sa to musím začať učiť? Môj názor je (na základe mojich skúsenosti) že osud sa o to nepostará, ani sa to neprehupne samo do normálu. Toto má v rukách každá jedna z nás. Jedine my to môžme zmeniť. My samé sme si svojim osudom. áno, máš pravdu, že to musí každá si tým prejsť. Ale nečakaj na zázrak. Ten sa nestane. JE to všetko o tvojom rozhodnutí... Nič, len rozhodnutie. A áno, na to musí každá dôjsť sama. Kedy to rozhodnutie spraví.
...Väčšinou príde vtedy, keď si na dne a uvedomíš si krásu dávania Lásky. Lebo ak dávame, vtedy milujeme. A tým získavame. Je to nádherne. To celé.
A hlavne. To pokrytectvo. Mne pomohlo práve to. Že mi bolo zo seba zle. A tak som to začala meniť. Aby mi bolo dobre so sebou samou. Lebo, ak by som to meniť nezačala, znamenalo by to, že s tým súhlasím.
Ver mi. Máš čo ponúknuť. A to omnoho viac ako len nejaká vychudnutá kostra. Omnoho Viac. Už len keď venuješ úprimný úsmev je to neporovnateľne viac ako tá postava...
Si možno budúcou mamičkou svojho dieťatka. A sama vieš, že pre také dieťa je mamka celým svetom...
drž sa

Janska ,mrzi ma že si z toho ešte neni vonku...ale verím že to určite príde len sa asi niečo v tom našom bulimickom život musí zmeniť.
buď dostaneme silu to zmeniť samé alebo to zariadi osud...
Ako píšeš maoam ja si tiež myslím že pre mna bude ,,motivácia" robiť niečo so svojim posratým životom až ked budem kdesi na jiske a budem sa modliť o svoj život...
..Ja chcem byť proste perfektná ,je to povrchné a keby mi niekto príde na to že prečo som tak schudla ako som schudla tak sa od hanbi prepadnem pod zem a už nikdy nevýjdem. prídem si ako strašný pokrytec. navonok Ok a vnutri sa neznášam... Ale nejdem to už dalej rozpytvávať .všetky máte pravdu,ale som toho názoru že každá holka s ppp si tým musí prejsť sama,musí sa popáliť aby nabrala potom silu niečo so sebou robiť,každá má tu svoju cestu určenú..lebo ked už raz do bulímie vpadne,tak cesta von je strašne ťažká... A musí prísť ten vhodný čas,kedy budem pripravená ozaj so sebou konečne čosi robiť. Som v tom v podstate taký optimista..beriem to ako niečo..nejaký usek v živote ktorý mi niečo dá alebo zoberie..neviem,ale verím že raz sa tento usek skončí a príde niečo nové lepšie... stále mam nádej v seba,len tu silu som ešte nenašla (a odhodlanie) ...
Inak maoam tiež som sa ti zdala staršia ale to je sranda lebo keby ma vidíte naživo tak mi tipnete tak 16násť :D

A Janska dobru otazku si dala..uvažovala som a vieš ,mám asi skor pocit že nič iné okoliu ponuknuť ani neviem... Iba ten zovnajšok. Svoje vnutro nemám rada,nemám sa rada tak celkovo.Častokrát uvažujem prečo je somnou moj priatel vlastne..čo na mne ludia vobec vidia,prečo ma má niekto rád? Ťažko povedať. Možno aj to je jadro mojej bulímie...

Ahojte.

Anjelik niektoré myšlienky vyjadruje veľmi pekne a veľmi trefne... Telo si žiada, čo je proti duchu a duch čo je proti telu.Navzájom si odporujú, aby ste nerobili to, čo chcete...(píše sa v písme)
žužova, trpím Bulímiou 5 rok. od prvého vracania som plakala. Duša túžila po slobode, láske a radosti. Mozog túžil po štíhlej postave. Musela som dospieť, aby som to chcela zmeniť. Musela som dospieť, aby som sa túžila stať ženou a zanechať detské spôsoby. Všetko má svoj čas. Ja si veľmi dobre uvedomujem, prečo to mne trvalo až tak dlho. A som vďačná za to uvedomenie.
Avšak, stále trpím závislosťou na jedle. Stále ma prenasledujú myšlienky na jedlo, hoc naňho absolútne nemám chuť. A hoc moja duša a srdce a moje Ja túži po normálnosti, po zodpovednosti, poslušnosti. Po tom aby zo mňa bola dobrá a milujúca žena...
Veľakrát mám chuť si poplakať. Z beznádeje, či ma tie myšlienky niekedy nechajú. Či budem niekedy slobodná. Není to plač z ľútosti. Ide o vzdanie sa a odovzdanosti sa. Nie jedlu a nutkavým myšlienkam. Ale Láske a Pravde...
Držím Ti palce, aby si bola otvorená Pravde. Máš ju v sebe, len je udupaná. Prilož si ucho k svojej duši a poriadne počúvaj...
A malá rada. Podľa čoho chceš, aby Ťa mali ľudia radi? Podľa postavy, alebo podľa niečoho oveľa hodnotnejšieho ? resp. akú cenu má pre mňa človek, ktorý ma má rád len na základe môjho zovňajšku ? ...

Maoam, vidíš to absolútne presne, aj keď teda ja by som použila inú terminológiu, ale to je úplne jedno. To, od čoho sú odtrhnutí a teda nielen oni, každý z nás, vo väčšej, či menšej miere, je náš vlastný svet. To, čo sme už prežili, čo sme si navždy zapísali do spomienok, to, o čo sa intuitívne opierame pri rozhodovaní. Nie našu osobnosť, ale našu prirodzenosť. Pretože iba osobnosť môže tým chuderkám radiť to, čo im radí. Nežer, grcaj, tvoja hodnota je v tvojom výzore a v tvojom tele. Ich prirodzenosť by im isto poradila toto..tvoje telo si váž a používaj ho tak, aby ono slúžilo tebe a nie ty jemu. Používaj ho na to, aby si tento svet poznávala a skrze toto poznanie sa ďalej vyvíjala. Vnímaj tento svet ako knihu, ktorú len čítaš, nemusíš ju aj prežívať, stávať sa utrpením, najmä, keď je zdanlivo hororová, alebo keď je to nasladlá lovestory. Miera tvojho utrpenia je daná tebou samým, iba ty jediná, jediný, rozhoduješ o tom, či sa na tú bolesť zmeníš, alebo nie. Ty, Maoam, im nikdy nevieš pomôcť inak, len tak, že im ukážeš smer. Spôsob, ako by mohli uvažovať, aby sa oslobodili. Ale ich cestu odšľapať nevieš. Nikto nevie. Môžeš len znovu a znovu opakovať a nie že dúfať, že ju napodobnia, to nie, proste len opakovať, že sa mýlia, ak si myslia, že v tele je ich sila. V tele nie je nič, je mŕtve..ten, kto ho oživuje, sú oni. A to, ako to robia, určuje, aké to telo je. Či je zdravé a či choré. To, ako uvažujú, v akej miere oduševňujú, prežívajú, emócie, vášne, keď sa vyexcitujú do stavov, že im až žalúdok zviera, potia sa, omdlievajú..to je to, čo spúšťa rozpad tela, starnutie, choroby. Iba myseľ, čo telu nevládne, dopustí, že jej telo zamoria parazity. A prečo mu nevládne? Lebo jej vládne žiarlivosť, závisť, smútok, depresie, hnus, nenávisť, ale aj prehnaná radosť..všetko. :o) No jo, ťažké to je. Ale raz s tým sebaovládaním, ovládaním svojich nálad, treba začať a nie čakať na kopance a rakovinu. A potom sa až zamýšľať. Čertov, diablov a iné z tela vyháňať. Len kto to tam pustil, že? :o)))

Anjelik: dakujem ti za tvoju odpoved, s tym dietatom mas fakt pravdu, ale k tomu pride clovek akosi prirodzene, ak sa rozhodne k sebe vratit...

mne vsetci PPP pacienti bez rozdielu medzi ich poruchami pridu akoby odrtrhnuti od svojho jadra,neviem si pomoct, viem, znie to totalne laicky, ale vzdy mam tento pocit

Maoam, tu predsa nejde o mňa a či ja by som dala niekomu šancu. Tu ide o to, aby sa už slečna konečne spamätala a nespoliehala sa na to, že veď raz. Preto som volila skôr tvrdšie slová. Zase, keď je niekto decko, treba sa mu vyhroziť, nie? Ale myslela som to naozaj vážne, že je vždy lepšie vrátiť sa z kratšej cesty. Čo sa týka tvojej otázky...samozrejme, že šanca je vždy. Len to nesmie nikdy zostať len v štádiu, chcem sa zmeniť, chcem to zmeniť, potom máš v sebe stále len a len to *chcenie* a kvôli tomu sa nič nemení. Jednoduchšie povedané, chcem byť štíhla? Nie, som štíhla, vďaka tomu, že robím toto a toto. Chcem byť šťastná? Nie, som šťastná, lebo viem, že moje šťastie záleží odomňa a mojich postojov k sebe aj druhým. A nijak to nepodmienkujem. Že budem šťastná, ak stretnem toho a najmä, ak nestretnem tamtoho. :o)) Čiže, zdravé uvažovanie vždy podporí zdravie v tele a na to nie je nikdy neskoro. Koniec koncov, aj zomrieť sa dá veselo, s tým povestným kapurkovým v ruke a nie za náreku netrpezlivých príbuzných, budúcich to dedičov. :o)))
Čiže snažiť sa oprostiť od zbytočného uvažovania o veciach, ktoré sa nedajú zmeniť, nazerať na svet viac ako dieťa, pokúsiť sa spomenúť, aké to bolo, ako to telo mladučké a zdravé vyzeralo a snažiť sa ten pocit v sebe vyvolať. Usmiať sa na tú príšeru v zrkadle a pomyslieť si, že teda ako bohviečo to nie je, ale tak s niečim tu už chodiť musím, tak nech to aspoň ľudí nedesí a sa to usmieva. Reštartovať to, čo mali v sebe ako deti, tú radosť z každého nového dňa, keď svet bol pred nimi a bolo to jedno veľké dobrodružstvo. A tým sklerotickým to znovu a znovu pripomínať. Nech prestanú dorážať tú mrcinu, telo myslím a konečne z nej urobia aspoň trochu slušnejšiu paripu. Nemusia vyhrať Veľkú pardubickú, ale na štart sa postaviť môžu. :o)) To vždy.

anjelik: a co s ludmi, ktori su vycerpani a maju zvysky sily a pudu sebazachovy a chcu sa zmenit? - co by si napisala takym?

ver, ze su aj taki, uz by si im tiez nedala sancu? alebo co by si im poradila?