mám 27 rokov a ešte som nemala vážny vzťah. Mám ale pocit, že to viac "trápi" moje okolie ako mňa samú. Samozrejme, že by som niekoho chcela, aj keď po rodine a deťoch som nikdy príliš netúžila, ale keby k tomu došlom, určite by som sa nebránila. Myslím, že život nefunguje podľa nejakých poučiek. Proste niekto ostane slobodný, poznám ľudí, ktorý sa vydali/oženili po tridsaťpäťke. Neznášam ale komentár, hlavne žien, už si dávno mala mať deti, mladšia už nebudeš, pri mamičke ti je najlepšie..., hlavne keď počujem ako ony nadávajú na svoj "dokonalý" život a svojich "dokonalých" manželov a priateľov.
Hlavný problém je asi v tom, že som dosť tichý človek a ťažko sa mi nadväzujú kontakty s ľuďmi, hlavne mužmi. Najhoršie na tom je , že už asi pomaly rezignujem, vyhýbam sa ľudom, lebo v každej spoločnosti sa nájde človek, ktorý mi vyčíta moju tichú povahu a neschopnosť, alebo to, že stále sedím doma nič nerobím a ono sa to naozaj stáva skutočnosťou.....reakcie ľudí ma dokážu totálne odrovnať. Som síce tichý človek ale určite nie samotár, mám rada spoločnosť a ľudí ale v inej miere ako ostatní... nemám rada keď sa do mňa starajú, chcú mi napr. niekoho dohodiť (meriam iba 157 cm a preto mi vyberajú nízkych mužov a mne sa pritom páčia vyšší , vtedy ma ide roztrhnúť od zlosti.)
asi sa už príliš rozpisujem, a znie to celé určite skreslene, ale je veľa toho čo ma trápi a všetko to so sebou súvisí a keby som nemala rodinu asi sa zabijem. Myslím, že sa už aj príliš ľutujem, ale už nechcem, lenže prestali ma baviť veci, ktoré ma niekedy bavili (mám rada umenie, kreslenie, venujem sa literatúre) a neviem sa k nim vrátiť, aby som sa mohla i ja "pochváli" čo rada robím a čom som zažila, aj keď sa to zdá niekomu hlúpe a nudné...ja proste nepotrebujem cestovať vidieť celý svet a všetko zažiť, nepotrebujem sa každý týždeň opíjať, nepotrebujem plno priateľov a známych...chem len proste žiť
Všetko je to strašne domotané a bojím sa, že to bude stále horšie.
