Mala som v skole dobru kamaratku (genius s fotografickou pamatou), ktora tiez trpela socialnou fobiou a dnes prednasa na vysokej skole. Nikto tomu na stretavke ani verit nechcel, ze je to tak, ale mna to vobec neprekvapilo, vzdy som vedela a citila, ze ona to zvladne. Vazia si ju tam ako vynikajucu odbornicku, uz pocas strednej skoly dosahovala vynikajuce umiestnenia na celostatnych kolach olympiad vo viacerych predmetoch. Myslim si, ze hlavnu ulohu u nej zohral pobyt na internate pocas VS-studia, kde sa zrazu ocitla medzi mnohymi ludmi - spoluziakmi, spolubyvajucimi... Niektori prichadzali za nou s prosbou o pomoc, aby im vysvetlila nieco ohladom matematiky, atd. ... A ona vzdy rada a ochotne pomohla. Takze jej nezostavalo nic ine, len zvyknut si na ludi a na komunikaciu s nimi, ktora prichadzala stale castejsie a castejsie, az vymizol strach z nej. A po psychiatroch nikdy nechodila. Nechod ani ty! Pokial by sa v tvojom pripade jednalo iba o nejake rozhovory s psychologmi a s psychiatrami a vyrozpravanie sa z toho, co ta trapi, to by bolo este O. K., ale v ziadnom pripade NEBER PSYCHIATRICKE LIEKY! Aj ked ti ich budu predpisovat, proste ich neber a hotovo! Tie lieky z teba urobia tucnu, lenivu gulu s akymsi uzamknutym mozgom, cloveka spomaleneho, stracajuceho pamat a neschopneho logicky mysliet a na rozne zivotne situacie dostatocne rychlo a primerane zareagovat. Jedna moja kamaratka ich brala, ked jej zomrel otec a myslela si, ze jej pomozu zvladnut smutok, no namiesto toho za 3 mesiace pribrala 20 kg a potom sa uz netrapila iba dusa, ale aj telo. Nakoniec uznala, ze to bola chyba brat ich, lebo so smutkom sa clovek aj tak musi vysporiadat sam a treba dat tomu cas. Niekto sa s tym vyrovna rychlejsie a niekto pomalsie. Ak mas kvoli liekom "mozog uzamknuty", ktory ti este viac brani v komunikacii s ludmi a v schopnosti rychlo, vtipne a primerane reagovat na ich slova, on sa znovu odomkne, ked lieky vysadis. Kludne by ti mohlo pomoct, ak by si bud isiel studovat do ineho mesta, tak, ze by si bol na studentskom internate, kde budes medzi ludmi, alebo pracovat do ineho mesta, napriklad do nejakej fabriky, ktora poskytuje ubytovanie na ubytovni. Tam by si sa uz kontaktu s ludmi nevyhol, lebo by si mal minimalne jedneho spolubyvajuceho, prichadzali by k vam do izby jeho kamarati, ktori by sa postupne mohli stat aj tvomimi kamaratmi, alebo ak uz nie zrovna spriaznenymi dusami, tak aspon ludmi, s ktorymi obcas stravis cas, posedis pri nejakom pivku a prehodis par slov. Ak by sme brali do uvahy napriklad tu druhu moznost - praca vo fabrike a byvanie na ubytovni v inom meste, tak teoreticky by si byval na izbe s nejakym 50-rocnym. Ten by nerozpraval iba o alkohole a o sexe ako mladi, ale mal by si pri sebe cloveka plneho zivotnych skusenosti, o ktorych by ti rozpraval - o detoch, o vnucatach, o kamaratovi, ktory mu zomrel, o dcere, ktora odisla do Anglicka, o tom, ako sa zoznamil s manzelkou, o tom, ake to bolo, ked museli vsetci muzi povinne chodit na dva roky na vojnu, o svojich predchadzajucich zamestnaniach, o kamaratoch, ktori odisli do zahranicia, a tak dalej... Zo zaciatku by si len pocuval, neskor by si sa zapojil do rozhovoru a vymizol by z teba strach z muzov v strednom veku, nebal by si sa uz komunikovat s takymto typom ludi ani na pracovisku, ved vo fabrike su velke kolektivy. Neskor by si stratil strach aj z komunikacie s mladymi chalanmi v tvojom veku a nakoniec by si stratil strach aj z komunikacie s dievcatami a potom by si uz bol psychicky pripraveny niektoru oslovit, niekam pozvat... Kup si casopisy Voloviny, Huncut, Kocurkovo... najdes v nich kopu vtipov, ktore mozes pri komunikacii s ludmi pouzit a oni sa budu smiat a hned sa budes citit lepsie. Hlavu hore, este nie je nic stratene!
