bruneta no ja zas netvrdím, že som nejaký extra spoločenský typ..to zas nie, sem tam vybehnúť do spoločnosti, ok..a mne by ani nevadilo, že by sme sedeli len doma ako si on praje...kludne by sa mi to páčilo, pretože by som bola s ním a jedno kde...ja len chcem, aby som s ním vôbec bola...ale aby sa mi trochu venoval..to že vždy zaspí, to si môžem dať vedľa seba aj plyšáka a bude to to isté :D no..alebo sme neni vôbec spolu..ako aj dnes to bude, je sobota a na mňa si nájde čas tak najskôr o desiatej večer keď bude unavený po celodennej práci...ako vždy, klasika..
čo sa týka viery...som veriaca tak isto ako on..akurát to nepreháňam a do kostola nechodím..alebo keby som šla, tak zo svojho vlastného presvedčenia, že to tak cítim..on hovoril, že to chápe, ale podľa mňa nie...pretože keď som niekedy povedala, že sa mi nechce, tak ironicky len dodal, že je mi zaťažko vstať a ísť..s takým tónom, z ktorého bolo jasné, že sa mu nepáči keby nejdem, tak som sa tam naučila chodiť, ale len kvôli nemu...práveže mi to skôr len sprotivil..predtým keď som chodila len občas, tak to bolo aspoň efektívne, ale takto to beriem len ako povinnosť...a to len vďaka nemu...vysvetliť sa mu to nedá, už som sa o to snažila..ako som už napísala, na jednej strane povie chápem to, nech sa sama rozhodnem, ale iné si myslí..
a aj keď sú v našom vzťahu komplikácie, tak si žiadnu hodnotu neuvedomuje...nič, že by sa začal viac snažiť, je to o tom istom...
s tým spoznávaním máš asi pravdu..nespoznali sme sa dostatočne..ale ja som vtedy nerozmýšľala, veľmi sa mi páčil, chcela som ho a vedela som, že ide o dobrého chalana..
o budúcnosti, o bývaní sme sa už taktiež bavili niekoľkokrát, vždy to skončilo hádkou alebo nedorozumením...pretože pravdu má aj on aj ja, preto som to vždy ja ukončila vetou nechajme to tak alebo že uvidíme čo bude, to bude...
videla som to asi jednoducho..už od začiatku :( pritom som vedela, že zamilovaná som len ja..čakala som, že to príde neskôr aj uňho a tým sa všetko zmení, ale bohužiaľ nič sa neudialo a je to len horšie, pretože to zabil aj vo mne..a tak je to také aké to je...pritom nikdy nie je neskoro, stačilo by len málinko a ja by som znovu ožila a vedela ho milovať tak ako predtým...ale nič, preto tento mŕtvy bod a beriem to už ako to ide, deň za dňom, žiadna radosť, žiadne plánovanie, nič, stereotyp a koniec...
možno bude chyba vo mne, vždy keď som si našla priateľa, tak som sa naňho až moc naviazala a bol pre mňa všetkým...lebo len to ma robilo šťastnou..samozrejme, že rodina je najdôležitejšia a aj priatelia tak isto, ale priateľa som mala vždy v popredí, čo nikdy nebolo docenené z druhej strany..preto som takto dopadla...pretože on má iné priority a už obsadené prvé priečky :((
ach, čo vám poviem, neviem vôbec čo spraviť..ja už som chcela len kľudný život a pomalinky sa niekam posúvať...a pritom to nie je nič extra..prežiť pekné chvíľky s láskou, viac sa spoznať..mať nejaké zážitky..a po niekoľkých rokoch spoločná domácnosť, rodina a všetko, čo k tomu patrí, ale ja mám pocit, že sme toto všetko krásne preskočili a sme len chladní ľudia čo spolu žijú už 50 rokov a len sa obchádzajú..
