Neviem ich vyjadriť.Hlavne tie zlé pocity.Stále ked idem k psych. tak si poviem že jej poviem toto a toto.Akonáhle má k tomu prísť tak som radšej ticho.Ked si mam s niekym o problemoch písať tak s tým nemam taký problém a cítim že aspon trochu som zo seba niečo dostala.Lenže s kým? Potrebujem rady a nechcem písať o tychto problemoch s blizkymi ktori ma poznajú.Potom si budu o mne myslieť asi že som psychopatka.Aj ked zčasti som kedže som už bola hospitalizovana na psychiatii.Touto cestou si hladam nejaku kamaratku na vyrozpravanie...Aj ja rada pomožem :((
Neviem vyjadriť svoje pocity pred druhými
Ahoj, ja som na tom podobne. Nedokážem vyjadriť svoje pocity ani pred blízkymi a väčšinou ani pred ľuďmi čo ma nepoznajú. Keď som bola malá bola som v škole šikanovaná. Boli to naozaj príšerné roky, nie raz som rozmýšľala nad samovraždou. Vtedy moje sebavedomie kleslo veľmi nízko. Každý deň mi vtĺkali do hlavy že nie som dosť dobrá, že som škaredá, že sa o mňa nikto nezaujíma, že ma nikto nemá rád. Počúvala som to každý deň až som tomu nakoniec uverila. Takisto moji rodičia sú rozvedení a moja mama si nič nevšimla a otec...otec sa o mňa nezaujíma. Dnes je to 8 rokov čo som ho nevidela. Na strednej sa všetko nejak ukľudnilo no pred dvoma rokmi mi zomrel starý otec. Dlho som sa s tým nevedela vyrovnať. Diagnostikovali mi panickú poruchu, poruchu nálad a sociálnu fóbiu. Postupom času toho bolo už toľko, toľko bolesti a starostí že sa to nedalo už zniesť, nič čo sa dialo v mojom živote som nevedela kontrolovať bola som zúfalá. Začala som so sebapoškodzovaním. Rovnako som chodila ku veľa psychológom a tiež som si vravela že im všetko vyrozprávam, no keď som bola dnu tak som bola ticho a tvárila som sa že je všetko v poriadku. No posledné mesiace je to čoraz lepšie a lepšie zmenila som lekára, chodím k úplne novému psychiatrovi pri ktorom som sa konečne dokázala uvoľniť a vyrozprávať sa. Beriem lieky vďaka ktorým som ako tak v pohode. So sebapoškodzovaním som stále neprestala no je to dlhý proces a ja verím že raz budem schopná prestať. Tak isto som si na internete našla kamarátky ktoré si prešli podobnými vecami ako ja a veľmi mi to pomáha keď si o tom píšeme. Predsa len je ľahšie o tom hovoriť alebo písať s cudzím človekom ako s blízkym. Tak isto som sa obávala že o mne budú ľudia inak zmýšľat, že ma budú pokladať za psychopata keď im poviem o svojich problémoch. No ľudia ktorí ťa majú naozaj radi pri tebe budú stáť. A ver tomu že nie si psychopatka. :) Každí sa v živote stretáva s určitími problémami a zažíva určitú bolesť a každí sa s tým vysporadúva po svojom. Nie všetci sme dosť silní aby sme to všetko zvládli a hlavne nie si na to sama! Možno nemáme rovnaké problémy no môžeš mi kedykoľvek napísať. Môžeš sa mi kľudne vyrozprávať, zo skúsenosti viem že sa ti uľaví.
Môj mail je : terka.salatova@icloud.com budem rada ak napíšeš :)
Drž sa!
Tereza
.chcela by som len vediet ci je tu nejaka zena/dievca ktoru znasilnili a malo to nejake nasledky.Mne sa to bohuzial stalo a dodnes sa s tym neviem vyrovnat.Dnes som bola u psychologicky a poradila mi,nech skusim najst niekoho kto ma rovnaky alebo aspon podobny problem,tak preto zakladam tuto temu.Uz som tu kadeco precitala o znasilneniach,ale nikde som sa nestretla s tym,ze by zo znasilnenia vzislo dieta.Tak ak je tu nahodou niekto taky,nech sa mi prosim odzve.Dakujem