Mentalna anorexia, poradte rodicom

ja by som ti tiež bola ochotná rozpovedať ho.

Ahoj.som ochotna ti odpovedat na vsetky otazky.asi lepsie cez mail.dobre?

Dobrý deň. Touto cestou sa Vás chcem opýtať a zároveň poprosiť, že či sa tu nenájde niekto ochotný a tak silný, kto by mi vedel poskytnúť odpoveď na pár otázok, alebo rozpovedať svoj príbeh týkajúci sa mentálnej anorexie. Ak áno, tak sa mi prosím Vás ozvite. Viem, je to veľmi chúľostivá záležitosť a nechcem sa týmto nikoho dotknúť, ale ak by sa tu niekto taký našiel, tak by mi veľmi pomohol pri písaní diplomovej práce a svojím príbehom možno pomohol aj iným dievčatám/chlapcom či rodičom, ktorý sa nachádzajú v podobnej situácií.

Neviem, ale poznáte české občianské združenie Anabell? založila to vyliečená anorektička, možno by ste mohli to skúsiť riešiť cez maily, otázky a tak.. a osobne, som bulímička a viem podľa seba, ako mi osobne pomohlo nájsť nejaký zmysel v nejakej činnosti, niečo v čom som dobrá a môžem to rozvíjať. tiež ľudia, tí, ktorí sú správne nastavení, majú hodnoty, niečo si odžili. pomáha mi byť v spoločnosti ľudí, ktorí potrebujú pomoc, sú chorí, fyzicky. a dobrý priateľ na vyrozprávanie sa. možno by bolo super, keby si dcéry našli nejaké staršie kamarátky. hoc dospelé mladé dámy.. hm ?

Pre leonka2,,,,
Takze rovnaky problem ako u nas,,,
Naozaj je mi to luto, moja dcera bude mat tento rok 13 rokov. Myslela som si, ze HLASY ma len ona, lebo inak mi o nich nikto nepisal, vacsinou ich dievcata nemali.
Momentalne sa rozhoduje co s tou nemocnicou, pisala som si s nasou psychologickou, pretoze potrebujem zohnat dcere ineho lekara, nas psychiater sa nam vobec nepozdava a nezaobera sa tym jej proboblemom akoby mal,,da len lieky, skontroluje pribratie a padla. Pisala som uz asi naozaj vsade a bojujeme denne s tym ako sa naucit s takym niecim zit. Ak mate zaujem mozete mi napisat na moj sukromny email, ci na nieco spolocne neprideme. Zatial prajem pekny den alukacova@azet.sk

Pre amulet....
Som mama 15 ročnej dcéry s anorexiou,má tie isté príznaky ako Tvoja dcéra....hlas v hlave, ktorý jej hovorí, čo má a čo nemá robiť...depresie, úzkosti....a je tiež veľmi naviazaná na mňa...lekárka sa jej pri poslednej kontrole tiež vyhrážala nemocnicou, dcéra o tom nechce ani počuť...vysvetľovať jej môžem donekonečna, že jej všetci chcú pomôcť, nechce to prijať, som strašne zúfalá a hlavne bezmocná...keď vidíte trpieť svoje dieťa, je to strašné...

Akokoľvek sa budete snažiť dcére tú hospitalizáciu rozumne vysvetliť, nepomôže to - je úplne logické, že ju nechce podstúpiť, pretože vie, že tam bude musieť pribrať. Ona si úplne neuvedomuje tie klady, ktoré jej intenzívna pomoc odborníkov vie pomôcť. Vy musíte preto rozhodnúť za ňu. A keď má aj tie psychotické príznaky ako píšete, tak môj osobný názor je, že nie je o čom váhať. Teraz keď sa spätne pozerám aj na svoj stav v 11tich, určite by som volila 100%ne hospitalizáciu a následne dlhodobé doliečovanie doma spojené s návštevou psychoterapeuta. A ako rodič by som si tiež dala sedenia aj zvlášť, bez dieťaťa. A najväčšia chyba, ktorú podľa mňa robíte je, že hľadáte dôvod, ktorý to všetko spustil - jednak to zriedkakedy býva jeden konkrétny dôvod, väčšinou je to komplex dôvodov spojený s biologickými a psychickými predpokladmi a tiež nie je nikde napísané, že keď tie dôvody identifikujete, automaticky sa zlepší stav. Ja viem, že sa ľahko hovorí, ale keďže som to zažila a viem čo mi uškodilo, pretože sa môj vtedajší stav neriešil správne a ja mám z toho dôsledky doteraz, stojím si za svojim názorom. Držte sa aj naďalej, je to beh na dlhé trate.

Odpovedať na to je ťažké, či hospitalizovať, alebo nie... Dieťa môže prísť ešte k väčšiemu odporu k jedlu a k väčším depresiám a nenávisti rodičov, pretože samo si neuvedomuje, čo je preň naozaj dobré a vedome aj nevedome to odmieta.. Mňa takisto postila táto otrasná choroba "kultu tela"..Dostala som sa z toho len vyhrážkami priateľa blízkych, že ma všetci opustia ak s tým neprestanem. Týždeň čo týždeň som navštevovala psychológa, neskôr aj psychiatra, ktorý mi dokonca aj predpísal tabletky, ktoré som však odmietala brať. Dostala som sa na hranicu.. Odpadávala som, Dostala som amenorheu, čím sa rozplynulli sny o dieťati, do školy som poriadne nechodila (meturitný ročník), ale aj napriek tomu som v škole vynikala známkami.Kvôli tomu som málo jedla, veľa cvičila-deň čo deň 2 hodiny.. aj po malom jedle som pol hodinu cvičila kvôli výčitkám z toho, že priberiem.. Jedla som len sporaticky, veľmi málo a všetko bez tuku, málo sacharidov, poznala som naspamäť energetické hodnoty snáď všetkého... Dostali ma z toho naozaj len tie vyhrážky priateľa a matky, že ak sa nepozviecham a nepriberiem aspoň 10kg, opustia ma a vzdajú sa ma... bolo to neskutočne ťažké, ešte aj je pretože hlava nie je zdravá doteraz, ale dokázala som to. Síce sa deň čo deň budím s tým, že mám vopred naplánované a v hlave prerátané, čo, koľko a kedy zjem, ale z njhoršieho som vonku.. Len toľko, že jej treba ukázať pravé hodnoty a ak niečo také má, vyludiť jej z hlavy nesprávne hodnoty a čo najďalej ju držať od "krásy" ktorú popagujú všetky modelnigové agentúry atď.

Dakujem za prispevky.
Som si vedoma toho, ze hospitalizacia moze mat dve tvare, tak ako pisete Stretne tam vela dievcat s podobnym osudom a tie jej budu radit co ma a nema robit (toho sa naozaj bojim), na druhej strane je tu sanca vyliecenia, aleco aspom ciastocnej pomoci.
Stale nie sme rozhodnuty a denne bojujeme dalej. Najhorsie na tom je, ze jej stav je spojeny s HLASOM, ktory jej rozprava co moze a nemoze robit.Ci ma jest, cvicit, ucit sa a podobne veci.Takze je vlastne stale pod dozorom.
Spolu casto rozoberame co to mohlo spustit, ale zatial sme v tomto bezbranne.Na zaciatku som sa zapovedala, ze jej pomozem nech to stoji co chce a kludne dam aj vypoved, len si uz postupom casu uvedomujem, ze jedine co mozem pre nu urobit je, ze ju tam dame.Ako rodic mam z toho strasny strach a viem, ze ma bude nenavidiet a vystrajat. Svoje dieta milujem nadovsetko a budem tu vzdy pre nu aj keby mala vsetky problemy sveta, len neviem ako jej to vysvetlit, pretoze ani denne rozpravanie samozrejme nepomaha.Tento tyzden zostala chora, tak sme aj tak museli vsetky plany odlozit.A otazku kde sa stala chyba si kladiem denne asi milion krat,,,len odpoved nemam.
Musime sa s tym naucit zit, to je jasne,,,len ta cesta je naozaj tazka,,,
Preto odkazujem dievcatam s takymto problemom,,,zivot nieje o tom ako vyzerame,,nasi najblizsi vas budu mat radi aj keby ste mali 4 nohy alebo ruky,,,zobudte sa a prehodnote priority, pretoze zijeme naozaj len raz,,,
Pozdravujem vsetkych,,drzte nam palce,,,
Hlboka poklona rodicom,ktory maju naozaj postihnute deti,,,

a nie v poslednom rade na hospitalizacii si pekne mozu odkukat od ostatnych ako treba odrbat rodicov, ako dobre klamat pri vazeni..
no neviem ci je to dobry napad,ja navrhujem intenzivnu psychoterapiu.
Mne to pomohlo (mala som 14 a tiez dost tazku anorexiu)