Dcera studuje na vysokej skole. Niektore skusky ustavicne odklada, stale sa vyhovara ze nie je dostatocne naucena, pritom do rana sedi pri pocitaci, pretoze potrebne knihy cita z pocitaca. Studuje totiz odbor, na ktory niet dost literatury, vacsina knih je cudzojazycnych a naozaj sa daju pozriet iba cez internet. Ked vidim jej krvave oci, tak mam obavy co bude s jej zrakom, teraz je iba prvacka. Je to jej druha vysoka skola, tu prvu v druhom rocniku nezvladla tiez preto, lebo neodovzdala vcas seminarne prace. Aj nad tymi seminarkami sedi donekonecna, stale si mysli, ze nie su dost dobre. Nedokaze odovzdat nieco, co podla nej nie je dokonale, pritom sa presvedcila, ze ucitelia tie seminarky casto ani necitaju.
Teraz cez skusobne sa opakuju minule pristupy k skuskam a seminarkam. Zase nie je dobre naucena, zase to nie je dobre napisane. Pritom ked ju donutim na skusku ist, vzdy ju urobi. Aj tak ale odklada skusku za skuskou. Uz s muzom stracame nervy, lebo doma nic nepomoze, nevyjde z izby, vsetko jej strkame pod nos, aj jedlo. V izbe ma bordel, lebo sa vyhovara, ze sa uci a nema cas upratovat. Mala by ist obcas aspon na chvilu von, sediet 15 - 16 hodin v kuse pri pocitaci jej predsa moze iba ublizit. Ale nie je s nou rec. Ked sa s muzom burime, vzdy povie, ze to je jej vec, ze ju mame nechat na pokoji a nestarat sa o nu, je to jej zivot. Len ona si bude rozhodovat kedy pojde a kedy nepojde na skusku alebo kedy odovzda seminarku. Na zaciatku skusobneho vsak vzdy s optimizmom vyhlasuje, ze tentokrat uz vsetko urobi rychlo a v predterminoch, ze uz sa nebude stresovat lebo pochopila, ze to nema vyznam. A zacnu skusky a vsetko je po starom. Keby sa isla aspon von prejst, ale len sedi doma ako morka.
Ma naozaj 22 rocna dcera, ktora v domacnosti s nicim nepomoze, ktoru rodicia komplet zivia a staraju sa o vsetky jej potreby (ciste pradlo, nakupy, jedlo, vreckove atd) vyhlasovat, ze vsetko co robi je jej vec? Ako ju donutit, aby konecne pochopila, ze nezije vo svojom byte, ze v jej veku mnohe zeny sa uz staraju o deti a maju povinnosti? Nasa dcera nikdy neumyje riad, nevyluxuje podlahu, nepoupratuje nic v byte, nanajvys svoju izbu, aj to pomaly raz za rok.
Neurobi si jedlo - okrem caju nevie uvarit nic. Je pritom uzasne pomala, vsetko jej trva rok, akoby nemala energiu ani na zakladne cinnosti. Je mi jasne, ze takto sme ju zhyckali my, ale mame toho s muzom uz plne zuby. Najradsej by som bola, keby sa odstahovala z domu a vyskusala si ake to je, starat sa sama o vsetko a nemat kompletny servis od matky. Ale neviem si predstavit kam by isla a z coho by platila prenajom. Robit nevie nic, skoncila gympel, s tym ju zamestnaju akurat tak v hypermarkete, kde by mohla vykladat tovar. To ale zial nemoze, lebo ma choru chrbticu a dalsi zdravotny problem, ktory jej sice nebrani pomahat v domacnosti, ale obmedzuje ju vo vybere zamestnania.
Viete mi poradit nejaku metodu, ktora by ju naucila zodpovednosti aj voci svojim rodicom a donutila nielen od okolia vyzadovat, ale pre okolie aj nieco robit? Pretoze ona ma pocit, ze ma iba prava a ziadne povinnosti. Vychovali sme ju zle, to mi je jasne, ale hadam este je nejaka naprava, nie? Niekedy by som ju najradsej zbalila a postavila jej kufre pred dvere. Pritom je to velmi inteligentne stvorenie, bystre a nadane, je az zarazajuce, ze na druhej strane k nam dokaze byt taka bezohladna.
Vysoka skola - naozaj je to len jej vec?
precital som si vsetky prispevky, priklanam sa k tomu, co napisla phoe. to bude asi kamen urazu. vycitat dcere lenivost nema zmysel pokym ste ju k nicomu nepritiahli vy sami. ona je vasim vytvorom. no neda sa to samozrejme tak brat vzdy lebo kazdy ma nieco aj v sebe. v rodine su styri deti a kazde je ine, pravda?
ked je inteligentna, to je super, ale ta inteligencia by jej mala pomahat v zivote. stat sa samostatnejsou a uvedomit si ze vy tu nebudete stale a co potom ked bude mat uz skolu za sebou - alebo aj nie, ved to nie je podmienka stastneho zivota - a ked tu uz nebudete ani vy. mozno nebude mat partnera, mozno bude stale sama. ako si s tym vsetkym poradi? mali by ste jej pomahat teraz, ked este je s vami. pomahat osamostatnit sa. viem ze to nie je jednoduche ked ste to doteraz nerobili. je mi jasne ze z lasky. poznam to sam od svojej mamy. fyzicke odputanie mi trvalo par rokov a to psychicke puto bude do jej smrti. s tym clovek nic nenarobi. to je silnejsie ako on. ani sa tomu netreba branit len to je nutne troska pretransformovat. laska rodicov k detom je prirodny zakon a malo by to platit aj opacne - laska deti k rodicom. toho sa netreba obavat. ale ona musi zacat zit trocha spolocenskejsie lebo ludia potrebuju inych ludi. k tomu jej zo zaciatku mozu pomoct aj take cinnosti ako udrziavanie poriadku vo svojom priestore, pomoc pri spolocnom uklide doma, skratka sa zucastnovat na chode domacnosti a aj vareni. ked zisti ze je v tomto uplne sebestacna tak si zacne viac verit a pride aj vztah s muzom ktory ju obohati. ale ked len sedi a rozmysla alebo sa uci, tak to vsetko je stale mimo nej. musi sa zaktivovat ona, nic same za nou nepride. drzim palce tebe aj jej. rozum do hrsti a da sa to zvladnut. nikdy nie je neskoro. a nikto z nas neni dokonaly tak nekritizujme a neodsudzujme. radsej rozmyslajme ako pomot. ved preto sem ludia davaju prispevky. nie na to aby sme ich zhadzovali aky su sprosty a ake sproste a bezcitne su ich decka, ale aby sme im pomohli najst z tej situacie vychodisko.
Ja som na tom inak veľmi podobne, ako Maoam, s rozdielom, že si neplatím bývanie, len stravu. Rodičia síce chceli, aby som hneď po strednej šla do školy, že sa o mňa postarajú, ale ja som nechcela. Nevedela som si predstaviť, že budem chodiť ako 23 ročná za mamou "Mami, mami, videla som v obchode pekné tričko, dáš mi na neho peniaze?" Proste nie!
Hneď som šla robiť. A keďže sme na slovensku, jednalo sa o práce, kde som zarobila možno 200 eur brigádne (ale popri škole sa tam chodiť nedalo, lebo sme tam boli skoro každý deň).
Takže konečne som si našla prácu, kde som spokojná (nechcem dať výpoveď :D ), hneď som podala prihlášku na školu a kúpila si auto. Auto bolo nutnosť, kedže do práce cestujem denne 25 km mimo miesto bydliska a do školy cestujem 35 km do druhého mesta. Často chodím z práce do školy a zo školy do práce. A priame spoje autobusov nechodia.
Pracujem 6 dní v týždni po 8 hodín, popri tom študujem na výške. Mám známeho, čo pri štúdiu medicíny chodil brigádovať.
Okrem toho, u nás vo firme síce momentálne brigádnikov neberú, kedže tí pôvodní sa držia zubami nechtami, ale brigádnici tam majú za úlohu premerávanie komponentov ako sú rôzne skrutky, pružiny a pod. Čiže sedia na riti a merajú. Takže existujú aj brigády, kde môže ísť s telesným postihnutím. Mesiace to tam robil chalan, ktorý chodil na barliach.
trochu vtipné, že chceš aby sa začala sama o seba starať, ale napriek tomu všetko spravíš za ňu. Skúškové nie je výhovorka k tomu, že doma nepomôžem. Tiež som sa veľa učila a mala stresy, ale to neznamená, že nepohnem ani prstom.
Má veľký strach zo zlyhania, zrejme je aj perfekcionistka. Prečo sa tak bojí zlyhania je aj otázka na vás rodičov. Ako ste sa k nej správali keď zlyhala v minulosti?
Inak, dievča si neverí, a dôvod môže byť aj to, že si celý život robila všetko za ňu (sama píšeš, že ste ju zhýčkali) a ona nemala ako nadobudnúť dôveru v svoje schopnosti lebo všetko urobila mamička alebo otecko.
Kto celý život svoje deti obsluhuje, ničí im sebavedomie a zdravý pohľad na seba a svoje schopnosti.
Cez semester normálne pomáha?
A ak chceš aby sa o seba začala starať sama, tak prestaň robiť všetko za ňu! Neoperie si a neožehlí? No tak nemá ísť v čom von. Nespraví si jedlo? Tak bude hladná. Nezachraňuj ju stále od následkov. Tým jej jej koniec koncov ubližuješ lebo sa nenaučí zodpovednosti.
Je už dospelá, veľa vecí už nezmeníš, na výchovu bolo dosť času predtým. Hľadaj spôsoby ako ju ľúbiť a jej pomáhať, ale zároveň mať hranice a nerobiť všetko za ňu. Radšej nech sa popáli teraz ako neskôr keď bude mať svoju rodinu a oveľa väčšiu zodpovednosť.
Nejdem čítať príspevky. Len k téme, podľa mňa ma to dievča v prvom rade problém sama so sebou, lebo nežije. Že doma nič nerobí, je vas problém, pre ňu je ale primárna škola, otázka je prečo ...poslala by som ju k psychológovi. Upratovať bude celý zivot, alebo aj nie, mňa by trápila tá jej pedantnost, úzkoprsost a zameranie sa tak úzkostlivo na školu. Ked ju skončí, ak jej neprepne alebo si neublíži, a zistí že prácu nenájde, lebo jej komunikativnejsi a spoločenskejsi spolužiaci, ktorí sa vedia flakat si ju nájdu raz dva, čo spraví? Mladosť v.prdeli, láska nikde a job predavačky napriek ťažko vydrenej škole. Povedzte jej, ľúbime ťa, lubime ťa a budeme ľúbiť vždy, aj ked neuspejes. Lebo mám pocit, že to robí kvôli pocitu uznania, ktorého sa jej od vás nedostáva...napriek finančnej a materialovej podpore.
Maoam, len nepodcenuj ludi, aj ked maju iny nazor ako ty alebo inu zivotnu cestu. to nie je prave ludske. mna to tak daleko nezaujima, ale ide z teba strasna trpkost, preto som sa k tomu vyjadril.
Supro, prepac, nic v zlom, ale tvojej osobe moju ziv. cestu objasnovat nebudem. Vdaka za pochopenie a zelam ti vsetko dobre v zivote.
ano, vazim si to a zato este nemusim tvrdit ze to tak ma byt alebo ze to my byt inak. proste kazdy mame nejake podmienky a nejaky osud. mal som kamaratku, ktora ako 16 rocna zdrhla z domu lebo sa nepohodla s rodicmi. odisla do zahranicia, tam si musela tvrdo zarabat na zivobytie a ked bola pred rokom doma a sme sa stretli tak nadavala na osud, ako sa musela tazko pretlkat a ako sa na nu rodicia vyprdli. co ale nebola pravda, nikto ju z domu nevyhadzoval, len ona mala tazku pubertu a postavila si hlavu. tak dostala co chcela. ale vobec to tak nevnima, stale nadava na rodicov.
Maoam neviem aky osud si mala ty, mozno ta rodicia dali do detskeho domova, preto si sa o seba musela starat sama uz od 15 rokov. ale ak si len odisla z domu dobrovolne, tak potom nenadavaj na osud a rodicov. ja sa tiez nespravam k mojmu otcovi a mame drzo,lebo dobre viem, ze vsetko co mam je od nich.
s tazkym osudom? podla mna je normalne sa o seba ako tak postarat po hranici dospelosti, ale tak podla teba je to tazky osud :D je aj vela takych ludi, co maju prachy a detom nedaju, nech sa ich naucia zarobit. ale to ale ty este nevies, takze by som sa zdrzala komentara na tvojom mieste. studovat a mat full servis od rodicov je luxus, ale tebe to zrejme tak nepride, kedze je o teba rodicmi postarane (co je pre teba nepochybne super) a nemusel si si sam zhanat pracu, ci pohnut prstom doma. ale aspon, ze si to vazis.
tak na margo Maoam, xxy a podobnych ludi s tazkym osudom a bez obetavych rodicov len tolko, ze mi to vzdy ked take citam zavana strasnou zavistou. ako keby vam vadilo, ze k vam bol osud nemilosrdny a k inym milostivy. ako keby ste tym stastnejsim zavideli, ze to mali lahsie.
ja som tiez vecny student mam uz 26 a stale na vyske. byvam u rodicov, mam svoje auto a komplet servis ako ta dotycna o ktorej je tu rec. tiez doma nic nerobim a na rozdiel od nej sa obcas aj poflakujem. sem tam aj nejaky ten alkohol sa pripletie do cesty. zato si ale nemyslim ze su moji rodicia blbci lebo ma tak sprosto vychovali. nahodou su to fajn ludia a ja si ich vazim. a som im vdacny za to ze sam zatial nemusim takmer pohnut prstom az teda na tu skolu. a nie som jediny kto si takto zije. nechcem aby to tak bolo navzdy ale zato este nema nikto pravo o druhom vyhlasovat ze je bezcitny smrad a hajzel. to mi pripada ako ked chudobny nadavaju bohatym aky su to primitivy lebo maju prachy a ja chudak tie prachy nezarobim, lebo poctivo sa prachy zarobit nedaju. to je rovnaky blud.
a nezacnite sa tu do mna navazat lebo tej zakladatelke tu zrusia temu. chcela nazory, tak ja mam iny nazor, myslim si ze jej dcera nie je ziadna svina co ich len vyuziva. mozno ma nejaky problem alebo si nevie zorganizovat cas. ked nikam nechodi, musi mat casu dost, len ho vediet spravne rozvrhnut. to by sa mala naucit. a ked tej matke vadi ze jej nepomaha, tak nech ju zapriahne to by nemal byt taky problem. aj tak sa to bude musiet raz naucit. keby si nasla chlapa ako som ja, tak kto by sa o mna staral, no nie?
mama
pisala som sice ze bude tazke to zmenit
ale to sa tyka najma tej depresie, nechuti do zivota alebo systemu ucenia..ale co sa tyka vypomoci v domacnosti, to nemusi byt az taky problem
kedze sme si velmi podobne s tvojou dcerou tak mozem povedat za seba ze ked mne mama zacne takto dohovarat tak sa vzdy napravim a pride mi to nesmierne luto, zacnem upratovat a naozaj intenzivne pomaham
a celkovo pomaham vzdy, len niekedy mozno menej, tiez teraz cez skuskove zial vobec, proste som totalne vystresovana a musim sa sustredit len na skusky, ale zda sa ze to rodicia chapu..a inak sa snazim, len mozno niekedy by som mohla viac, (aj ekd tazko mi je posudit co je dost a co nie) zas aj ku babke chodim sem-tam pomahat. ale ked ma mama upozorni tak ma to vzdy este nakopne- aj ked si uvedomujem ze by som mala sama a nie aby ma do toho dakto tlacil- to viem velmi dobre
ty s nou mavas take vazne rozhovory?
normalne jej povedz ze sa musime vazne pozhovarat ale kludne ! a povedz jej vsetko ako to citis, ze ako nevladzes, ze ona ako 22-rocne dievca sa tak nema spravat, ze takto to dalej nejde a ze ked nezacne nic robit tak budes musiet urobit razne opatrenia..ked toto s nou nepohne tak je vazne divna
