Nemám rada ľudí a ich spoločnosť. Na viacerých vidím, že sú falošní, nechce sa mi počúvať ich povrchné kecy atď. Nemám blízke kamarátky, s mojimi známymi si nemám čo povedať. Stále točia o tom istom. Rozumiem si len s priateľom, ten ma chápe vo všetkom, len mi niekedy dohovára, že by som mala byť viac spoločenskejšia. Lenže mne sa nechce! Nemám záujem nadväzovať nové kamarátstva, chodiť von sa producírovať do barov, alebo na akcie. Radšej si čítam, chodím do prírody a trávim čas s priateľom. Našťastie pracujem sama, raz som robila vo fabrike a skoro ma tam vystrelo, kolektív žien je úplne najhoršia vec, akú som zažila. Navyše žijem v malom meste, kde každý na každého zazerá, závidí a ohovára. Chcem sa odsťahovať, len neviem, či je lepšie veľkomesto, kde sa stratím, alebo samota. Popravde, volila by som skôr to druhé. Je to normálne? Vraj som introvert a to je taký typ človeka, ktorý nemá rád spoločnosť a cíti sa ňou vyčerpaný.
Som introvert?
Nie je to definitívne...
hmm, neviem. Ale človek niekedy dôveruje a sklame sa, lebo neodhadol človeka. Máš pravdu v tom, že ju tam na začiatku človek buď cíti alebo nie. Ale spoznávaním človeka sa to môže zmeniť.
Ale nie som si istá v tom, že naozaj nie je možné vytvoriť dôveru tam, kde na začiatku nebola. Možno mal človek predsudky voči niekomu lebo o ňom niečo počul a nemá preto žiadnu dôveru, ale časom zistí, že to čomu veril nebola pravda...
Alebo človek sklamal niečiu dôveru, ale sa zmenil, a ty časom uveríš tejto zmene, lebo proste to vidno, že sa ten človek zmenil a dôvera príde.
Naozaj myslíš, že je to také definitívne, buď dôverujem alebo nie a nikdy sa to nezmení?
Fleur-de-lis - tentokrát nesúhlasím len s tým, že sa dá vybudovať dôvera! Bu´d niekomu dôveruješ alebo nie - nijako inak to nefunguje!
vieš, ja si myslím, že ľudia si to nevyberajú sami, že sú napríklad závistliví. Veď ak niekto závidí tak to jemu samému spôsobuje veľmi nepríjemné pocity, zahanbenie, pocit nedostatočnosti. Proste kto závidí tak on sám ja ten kto je smutný, či nahnevaný. A ak sa k tomu pridruží hrdosť tak môže byť vtedy dosť útočný, lebo sa prosto cíti veľmi neisto a ponížene, tak hop, skúsi to prekryť či zlepšiť útokom.
Čiže ak je niekto závistlivý, tak je to prosto niečo s čím bojuje a nevie sa toho zbaviť, prípadne s tým už prestal bojovať, ale každopádne to nezačalo z jeho vlastnej vôle. To by bola sebatyrania...
Už ako človek reaguje na vlastné pocity závisti je výsledkom toho na koľko si to uvedomil, a na koľko má sily s tým začať niečo robiť...
Ja týmto neobhajujem závisť či ohováranie, to je každopádne zlé. Len mám pocit, že preto netreba človeka hneď odpísať. Nesúhlasiť s jeho správaním áno, strážiť si hranice lebo mu možno ťažšie dôverovať, ale v určitom zmysle mať milosrdenstvo.
Barunka, každý sme iný, niečo sú gény, niečo ako som už písala to čo človek zažil a kde žil, človek nemôže očakávať od iných, že veď ak som sa ja nestala závistlivou tak sa nemuseli ani ostatní.
Samozrejme, že sa nestanem najlepšou kamarátkou niekoho kto stále ohovára, lebo je tam ťažké vybudovať dôveru.
A je tiež jasné, že je ťažké sa porozprávať s niekým takým.
Možno ide len o ten vnútorný postoj, že tých ľudí hneď neodpísať, či zaškatuľkovať... Neviem ako to vyjadriť.
Ja som tiež mala nepríjemné detstvo a radšej sa o tom nebudem rozpisovať, ale nikdy ma nepoznačilo natoľko, aby som závistlivo zazerala na iných a ohovárala... Aj keď ma možno poznačilo práve v tom, že si s ľuďmi nemám prakticky čo povedať... :(
Fleur-de-lis - pekne píšeš :)
Barunka, no netreba zabúdať aj na to, že každý človek bol zranený, každého nejak sformovalo detstvo a rodina a zážitky. A každý sa v tomto svete bráni ako vie, lebo už nechce byť opäť sklamaný, zranený, zradený, ponížený... Bohužiaľ to ako sa ľudia vedome či nevedome bránia často ubližuje druhým. Ak ti niekto závidí, tak ten človek asi sám so sebou nie je spokojný a cíti pre to hnev a prirodzene príde závisť ak vidí to čo nemá. Alebo ak je niekto falošný, tak bol možno tak sklamaný v detstve, že buď vôbec neverí, že on ako bytosť za niečo stojí, tak sa radšej pretvaruje, alebo mu tiež bolo toľko krát ublížené, že to vzdal s úprimnosťou lebo ho to zlomilo a nemá už síl...
Alebo prosto chýbala v detstve láska a dobrá výchova a človek vyrástol v pomýlených hodnotách.
Prosto je ľahké každého odsúdiť, ako zlého človeka, veď jasné, nikto nie je dokonalý, ale za všetkým sa niečo skrýva a neverím, že ľudia sú akí sú lebo keď sa narodili si povedali, že ja chcem byť zlý človek a hotovo.
Každý človek vo svojom vnútri túži po dobre a láske, len proste život sa s nikým nehral, a niektorí túto túžbu radšej sklamane pochovali, niektorých jej nenaplnenie nahnevalo a sú preto plný hnevu a nenávisti, a niektorí síce zlomení no stále dúfajú. A niektorí už našli cestu slobody a naplnenia...
Áno, spoločnosť je chorá, je často povrchná, skutky čo ľudia robia sú často veľmi zlé. Ale ty a ani ja nevieme čím všetkým si prešli ich srdcia,a čo ich tak veľmi poznačilo.
Jehoo prepáč... :))) Ja že si žena ---
Môžeš mi kľudne písať v mužskom rode aj keď som len rozmaznané decko :) Ale takto nejako som to myslel - treba nájsť spoločnosť, ktorá ti naozaj niečo dá a bude ťa brať takú akou naozaj si - ja už hľadám 15 rokov :) Ale stále verím... Nevzdávaj to - nikto nie je introvert ale život ho z neho robí :)))
Mimulus vystihla si moje pocity.. Necítim žiadne naplnenie v spoločnosti ľudí, skôr naopak.. Nedajbože si človek dá na seba niečo pekné a už ho ženy idú zabiť pohľadom.. Cítim sa tu ako na inej planéte..
