Je normálne, že sa začínam strácať? Nespoznávam sám seba, stáva sa zo mňa úplný sebec, ktorý nedokáže odpúšťať. Ignorujem všetkých okolo seba a hodnoty, ktorým som veril už dávno neexistujú. Pomaly ale určite sa mením...ako keby som prestával existovať. Asi to je normálne len sa chcem vykecať, pretože ten pocit prázdna je strašný...
Prečo dokáže psychika tak veľmi ovplyvňovať život? prečo som prestal dôverovať ľuďom, prečo nedokážem mať rád, prečo už dlhší čas nespoznávam sám seba a hodnoty, ktorým som veril už pre mňa nemajú vôbec žiadny význam? Ináč pekný dník :)
Je normálne, že sa začínam strácať?
Ver že pomestia, drž 7 a uvidíš čo sa stane :DDD
takže tak, už viacej sa mi nepomestia :
)
Hej -a stále si na ôsmych :D
popočítal si 7čky? :D
:D :D :D
super :)
škoda, že nejem nič v čom je cukor :(
ale dobre to vyzerá, dala by som si, hneď by som sa mala k svetu :D
Toto som dnes objavil :D No nie je to zabitéééé :D :D :D
Preto ty riva qa
„ Keď niečo chceš, celý vesmír sa spojí, aby si to dosiahol.“
(Paulo Coelho)
Krásny dník :)))
Prečo?
Ak chce dávať človek niečo čo nemá, tak skôr či neskôr padne. Žiť život na základe tých správnych hodnôt je veľmi ťažké z vlastných síl, a rovnako ťažké ponúkať z prázdnej nádoby.
Bol si človekom, ktorý bol "zapálený" pre dobro, ale vyhorel? (Možno máš aj syndróm vyhorenia.)
Ak sa človek nemá rád, ťažko dokáže mať úprimne rád iných. A mať sa rád=prijímať sa, to neznamená byť egoista.
Túžil si dávať priateľstvo, ale už to nedokážeš? Lebo ti skutočné priateľstvo chýba.
Áno, treba ísť proti prúdu v tomto svete, a na to treba mať silu. Ktorú je možné získať. Možno aj vieš kde.
Ak však neveríš, že niečo bude aj potom všetkom, ak nemáš trvalý, vyšší zmysel života, tak veľa vecí pre teba časom stratí význam.
Možno ťa zaujme kniha Život napriek mojej vôli.