moj problem je v tom ze sa citim byt sam, mam par kamaratov, s babami to tiez nie je cierne, ale akoby mi chybala nejaka spriaznena dusa, nie som moc na take povrchne vztahy ala musime sa spolu bavit lebo sme spoluziaci, mozno aj preto stracam dost ludi okolo seba, lebo si myslia ze ich mam na salame, a ja sam neviem ci to tak je alebo nie, neviem si najst cestu ku kazdemu, nadvazovat kazdu moznu znamost i ked by to bolo asi vyhodne pre mna, nedokazem takto uvazovat, ak by nahodou niekto vedel co chcem povedat mohli by ste mi poradit ako vyplnit ten pocit samoty, ci mam byt priatelskejsi ku vsetkym ludom i ked trocha nasilu alebo uporne hladat ludi s ktorymi mi bude fajn?
Ako na sebe pracovat?
lost aj nad tym som rozmyslal, ale teraz je pes zavazok, ktory si nemozem dovolit......som par mesiacov po rozchode, odvtedy ziadna ktora by ma extra zaujala alebo naopak
priateľa som nemala.
a ty si na tom ako s dievčatami?
a co priatel ?
nie, nikoho. kamarátky som mala, ale aktivita bola iba z mojej strany a to ma už nebavilo, ako keby som niekoho do niečoho nútila, nebavilo ma doprosovať sa.
hmm, zvykla som si, ale je mi dobre,fajn.
a to nemas vobec nikoho? ono sice clovek nic nestrati ale ani nic neziska, podla mna zvyknut si na to nie je dobra cesta
nie, neľutujem to. je mi niekedy smutno z toho, že nikoho nemám, aspoň jedného človeka, s ktorým by som sa občas stretla, spriaznenú dušu, ako si to nazval ty. ale už som si zvykla
a si takto spokojna? necitis obcas pocit ze by si to mohla v buducne lutovat ze si sa takto distancovala?
prepáč, to slovo vyvrheľ neber osobne, myslela som tým samotár. pretože nemám priateľov a v podstate sa s nikým nerozprávam, so spolužiakmi len o školských veciach a aj to iba málo. (na VŠ je to trochu iné ako na strednej, myslím). možno je tiež chyba vo mne, ale skrátka som nenašla niekoho, kto by mal podobné záujmy ako ja
neviem, či ma dostali tam, kde som :) asi to bolo iba tým, že ja som sa dištancovala od nich