ahoj! zdravim vas! po dlhom, dlhom case som sa tu objavila, pretoze..myslim, ze pomaly ale isto, uz do tejto "komunity" prestavam patrit. zacinam svoj zivot prezivat tak, ako som ho doteraz prezivat nemohla. zacinam nachadzat stastie a usmev, zacinam sa tesit z mojho okolia, z toho, co sa okolo mna deje. zacinam si vychutnavat kazdu milisekundu mojho bytia. kazdym dnom mi moju tvar viac a viac krasli usmev, ktory uz nie je tym "namalovanym" ako kedysi, k tomu usmevu sa pridava aj usmev vychadzajuci z toho najhlbsieho vnutra a ziari mi z oci.
a najkrajsie na tom je to, ze som volna. poznate to? ten pocit? ked mozte robit vsetko, naozaj vsetko, co chcete? ked ste volni sami v sebe? ked sa nebojite samich seba?
ako sa mi to podarilo? to neviem... nebolo to odrazu, bolo to pomaly, po malych vyhrach s kazdodennym bojom so samymsebou. ano, znie to ako fraza, ktoru pravdepodobne pocuvate dennodenne, ale..inak to nie je. je potrebne vazit si den. vazit si kazdy okamih. a co je najdolezitejsie, nebat sa vyhladat pomoc. zakricat. ale nie potichu, dorazne! taktiez je dolezite obklopovat sa stastnymi ludmi. ludmi, ktori maju ciele, ktori vas mozu posuvat dopredu. pretoze, ci chcete alebo nie, ppp vas prinuti stagnovat. a toto je to, co mi choroba vzala. vzala mi moznost byt teraz niekde inde, mozno na celkom inej urovni, vzala mi chvile, ktore som mohla prezit s priatelmi a hlavne, vzala mi detstvo. to mi uz nic nevrati spat. nic mi nevrati spat tie potoky slz a bolest, ktoru som prezila.
mozno sa vam zda zivot strasne zly a nespravodlivy, mate depresiu, vsetko je cierne a chladne a v svojom zivote nevidite ani jedinky svetly bod..znie to neuveritelne, ale moze to byt ine.
treba len chciet.
ppp je nieco, co sme si vytvorili preto, aby nas chranilo pred skutocnym svetom. je to idylicky svet, v ktorom neexistuje NEPREDVIDATELNE SITUACIE. pretoze tie su tym, coho sa bojime. a takto..takto sa snazime s nimi manipulovat. pretoze v nasom DOKONALOM svete si pripustime len bolest, ktora pochadza od nas, ktoru dokazeme ovladat. dokazeme klamat, podvadzat a sme stastni, ze nam vsetko vychadza.
vsetko? naoazaj vsetko?
spocitajte si kolkokrat ste neboli na akcii s vasimi kamaratmi, kolkokrat ste radsej zostali doma, na miesto toho, aby ste sli na kofolu, ktora ma TOLKO kalorii? kolkokrat ste nesli von preto, lebo vase brucho bolo PRILIS velke?
myslite, ze sa na to niekto pozera? ze na tom niekomu zalezi? ze na tom zalezi niekomu z vasich kamaratov? nie. nezalezi. viete na com im skutocne zalezi? na tom, aby svjich kamaratov nemuseli vidiet chradnut, nemuseli ich vidiet trapit sa. vidia to. skutocni priatelia to vydia hned. a nezalezi na tom, ako velmi im klamete v tom, co ste uz zjedli, ako si zakryvate rukavmi dorezane ruky, ako si pre istotu zoberiete ponukany cukrik, len aby vas nemohli odhalit. nie, nie. pre nimi sa neukrijete. klamete len samych seba.
budu vianoce, tak..skuste..len to skuste byt s ludmi, byt s niekym na kom vam naozaj zalezi a nehovorte, ze nik taky neexistuje. skuste si vyjst na prechadzku, urobit si caj, pustis si koledy... ja..som stastna.
petka
LW: 169/44
CW: 176/59
a ospravedlnujem sa gramaticku stranku veci..:) ved to poznate, co s clovekom dokaze narobit pocitacova klavesnica a hektika pisania
