Anorexia a bulimia - Boj Vyhras

nasrata nula, bojuj,stoji to za to.

Ja sa za to stále obviňujem. Jednoducho si myslím, že som k tomu prispela veľkým dielom svojou hlúposťou. Koľké roky som si to v sebe pestovala. Možno, keby som na to furt nemyslela, myslím chudnutie a takto "riešené" problémy, tak by som dnes bola úplne iná. Nie ako troska. Neznášam sa.

zuju, nic sa tam nezmenilo, ale cudujem sa, ze chces ist cez prazdniny, to je podla mna tam dost malo terapeutov a cez prazdniny sa ich hodne strieda a je taky prazdninovy rezim. minule tu niekto pisal o pk, tak som si to zapamatala, ze nic nove, vsetko po starom:-(
baby, ppp je biopsychosocialna porucha, takze z kazdeho rozka troska, nie len nasa viny, no boli-sme v tejto oblasti zranitelnejsie.

vieš že ani nie. Myslím, že to ide z hlavy, spôsobe myslenia, prežitých situácii, nevydaných emócii... Možno aj v rodine, kde si vyrastala, spôsobe ako ťa učili povedať čo cítiš.... Je toho veľa. Nie je to len o chudnutí a kilách. Určite nie.

Romča, ale nie je to naša chyba? Veď len my sme zodpovedné za svoje činy, nie? Samy sme si to vyvolali.

babky, ja to už neriešim. To, že sa hanbím za ppp. Už som tu napísala o sebe tak veľa, že ten kto tu chodí si rýchlo spočíta koľko je 2+2. Ale na druhej strane, ten čo tu pravidelne chodí, myslím na toto fórum, určite preto, lebo má podobný problém a ho to zaujíma. Nemyslím, že by bol niekto natoľko zvedavý na oblasť, ktorá sa ho netýka. Tak čo? Nech vie. Je to choroba ako každá iná a nikto si ju z nás nevybral. Sme predsa bojovníčky a to je chválihodné. Koľko je žien alkoholičiek a všakovakých iných zavislých, ktorí ubližujú deťom, rodine. My ubližujeme v prvom rade sebe. Utápame sa v chmúrnych myšlienkach, depresiách, začarovanom kruhu. Dať si každý deň svoju "drogu" a vedieť koľko, ako sa s tým vysporiadať... to je asi najväčšie umenie zo všetkého.

ja viem Evi ale to bolo za cias Maga neviem co sa tam zmenilo...

Dobrý nápad! Skúsim si to napísať. Pali aj ty sa drž. "Pekné" učenie, či čo to ideš robiť:)

Drzte sa!! Nasrata...neboj sa o tom hovorit, ked nie psychologicke, najdi si takeho cloveka, ktoremu budes doverovat...hovor mu to nahlas..vyrozpravaj sa z tych pocitov...teda mne to pomaha...vela stastia...lucim sa uz asi tretikrat, ja nemozem byt kompletna:)

tak jej to napis na papier a podaj. mne tiez dlho trvalo, kym som dokazala psychologovi povedat veci na rovinu, casto som si pripravila uvodne dve-tri vety a potom sa to uz sypalo ako vodopad.